Prechod Nízkych Tatier, deň 1: Telgárt – Andrejcová

Opäť som dozrel. Zdá sa, že som potreboval dva roky na to, aby som načerpal chuť a energiu zopakovať si hrebeňovku Nízkych Tatier. A tej chute som mal riadne. Nabitý na sto… kilometrov.

Štart 25. augusta (roku 2016, ak by to niekoho zaujímalo). V pondelok 29. augusta, keď už budem doma, bude výročie SNP. Príznačné, keďže idem úsek Cesty hrdinov SNP. Plánoval som dátum podľa počasia, a tak to vyšlo, že zase idem sám. V tom čase dvaja potenciálni parťáci nemohli. OK, som prichystaný na tento mentálny relax.

Panika pred štartom

Tento opakovaný výlet začína úplne inak ako naposledy. Zaspal som. Strhol som sa, v panike pozerám na hodinky. 7:30. Nepočul som budík! To už som mal byť pri Nitre. Dokelu, čo teraz? Takto som to posral? Celý výlet zničený jedným budíkom? Po chvíli sa upokojím. Ok, to dám. Ako idú ďalšie busy? Aha, namiesto o 10-tej budem v Telgárte o 12-tej. Dobre. Šokové ráno. Spravím si raňajky, zbalím batoh a vyrážam. Cesta do Bystrice je príjemná. Sledujem navigáciu a hodinky. Mal by som prísť 15 minút pred odjazdom autobusu.

Plán je veľmi podobný ako pred dvomi rokmi. Zmenou prešla len druhá noc. Druhý deň namiesto 38 km cez najťažší terén, z Andrejcovej na Štefáničku, skončím po 20 km už na útulni Ramža. Tretí deň dám potom 33 km cez ľahší terén na Ďurkovú.

Trasa a parametre nízkotatranskej hrebeňovky
Trasa a parametre nízkotatranskej hrebeňovky

Šoférujem chvíľu pomalšie, aby som nečakal 15 minút na bus. Potom, keď sa čas skracuje, panikárim, aby som to stihol. Prichádzam do Bystrice. Príbeh sa začína. A začína sa tak, že na mieste, kde som chcel zaparkovať auto a nastúpiť na autobus, je obrovská jama – stavenisko. Menej ako 10 minút do odchodu busu.

Panika, pravdepodobne napevno spojená s týmto dňom, pokračuje. Prejdem na blízku pumpu a pýtam sa pumpára, kde je stanica – ukáže mi kúsok od tohto miesta. Idem tam. Rozmýšľam, kde zaparkujem. Na starej stanici som mal svoje miesto, kde som síce neisto, ale už tretíkrát plánoval zastaviť. Prichádzam ku stanici, kúsok odtiaľ sú malé bystrické činžiaky.

Zaparkujem pod jeden z nich, vedľa ďalších áut, čo stoja priamo na tráve, pri niečom, čo volajme dvor. Nedávam to úplne hlboko na trávu, len trošku. Že im tam bude stáť na dvore, na tráve, auto s BL značkou, nie je ideálne. V Bratislave by to bolo na papuču. Ktovie, nateraz som schopný to odignorovať, beriem výstroj, silno dúfam, že mám všetko, zamykám auto a utekám na stanicu. Bus tam už stoji. „Do Brezna, s batohom.” Vylovím asi 2 eurá, sadám si a bus vyráža. Presne.

Jama namiesto bystrickej autobusovej stanice
Jama namiesto bystrickej autobusovej stanice

Z Bystrice do Telgártu

Cesta trvá asi hodinu, čítam si .týždeň, konečne pochopím, o čom je prípad Hedviga Malinová a spravím si celkom jasný názor, ktorý je konzistentný s tým doterajším. Nepijem žiadnu vodu, lebo viem, že najbližšie 2 hodiny budem v autobusoch a pamätám si, ako som minule v Brezne na stanici utekal k stromčekom. Brezno, som rád, že už som to raz absolvoval, pamätám si tu neistotu minule, keď som nevedel, kde mam vystúpiť, aby som chytil prípoj. Teraz už veci viem.

Vystúpim a utekám do priestoru, kde čakám odchod môjho spoja. Sú tam 2 autobusy. Ide tam tretí, cestou šofér stiahne okno a osloví ma: „Niečo vám tam vypadlo.” Obzriem sa. V strede stanice na zemi je moja kolenná bandáž, ktorú som mal zvonka batoha. Položím batoh na zem a utekám po ňu. Po skúsenostiach z 90-kilometrového výletu na Brezovú pod Bradlom z Bratislavy, kde som skončil pre kolená po 80 km na tretí deň, som si tentoraz zobral ortézy. Neskôr sa ukáže, že to nebol hlúpy nápad.

Obídem autobusy a nájdem ten s nápisom Telgárt. Nastupujú viacerí telgártski afroameričania. Prepáčte, znie mi to tak trápne rasisticky, že „cestujem s cigánmi“. Autobus sa plní, ja sedím a poškuľujem po batohu. Malý afro s mamičkou sa mi tam moc obšmieta. Chcem byť opatrný, ale nechcem byt podozrievavý. Cítite tú hranicu?

Cesta trvá opäť asi hodinu. Počas nej sa pýtam pani, či si nechce sadnúť a druhej pomáham s taškami pri vystupovaní. Ideme popod hrebeň. Pozerám, čo ma čaká a teším sa. Autobus prejde ten úsek za hodinu, ja za 2 dni. Hrebeň je nádherný. Krásne vidno vysielač na Kráľovej holi.

Opäť už znalý viem, že bus najprv zájde do Šumiaca a potom sa tou istou cestou vráti a odbočí do Telgártu. Autobus, teraz už skoro prázdny, ide po úzkych cestách a môj batoh v priestore pre kočík lieta zo strany na stranu. Idem k nemu, postavím sa a držím ho. Šialenec. Alebo trénuje na pilota.

Telgárt. Viem, že vystupujem až na 2. zastávke. Vyskočím z lietadla za jazdy a padákom pekne pristávam… naozaj tak šoféroval. Na zastávke sedí skupina mladých. Plný nadšenia z toho, čo ma čaká, sa im prihovorím. „Kam idete alebo odkiaľ?”, sú trošku zmorení a keď mi povedia, že prešli hrebeň z Donovál, odráža to ich výraz v tvárach. Vravím im, že aj ja to idem opačným smerom a teším sa z toho. Opýtam sa, koľko ľudí bolo na Andrejcovej útulni. Vraj plno. A asi bude aj dnes. V podstate to napriek tomu, že je štvrtok, očakávam.

Je 12 hodín. Pôvodne som tu mal byť o desiatej a o štvrtej na Andrejcovej. Meškám 2 hodiny. Tentoraz som si povedal, že pôjdem hore po zelenej. Cez Kráľovu skalu. Je to trošku stúpanie navyše a potom človek pod Kráľovou holou opäť klesne a znova nastúpava, ale červenú som išiel minule a modrú od Šumiaca si pamätám z Muráňov.

Nad Telgártom
Nad Telgártom

Koľkokrát som už vystúpil na ten kopec? Mám pocit, že okolo 6-krát. Prejdem ku kostolu, tu je trochu pokoj a ako vždy na začiatok výletu si trošku preorganizujem a podoťahujem veci a výbavu tak, aby som vedel šliapať niekoľko hodín bez neskoršieho naprávania. Preventívne nahadzujem obe bandáže. Šatka na správne miesto, šnúrky správne dotiahnuť. 12,5 kg musí sedieť na bedrách, nie na ramenách.

Pripravený. Neverím, že som tu opäť. Neuveriteľné. Úžasné.

Kráľova hoľa

Cestou po zelenej stretám čosi ako manželský pár na výlete, vracajú sa z hory. Z radosti pozerám do mapy a chlapík mi povie, že dobre idem a že na červenej je voda. Pamätám si, že minule som tam išiel po nejakom polome v bahne, ale teraz je to ešte asi horšie. Tak super, ani neviem ako dobre som sa rozhodol.

Spomínam si, ako všetci vždy frflali na výstup na Kráľovu hoľu a keďže viem, že ma čaká 100 km, je to pre mňa také 3-hodinové príjemné zahriatie. Až sa tak chichúňam. Nie, vymýšľam si, funím do kopca, lebo naozaj je to nechutné.

Nad prvým lesom na mikrolúke obchádzam odpadok a vravím si, že tentoraz ich nebudem dvíhať, nevládzem tie drepy s batohom. Po 10 m sa otočím, vraciam sa a dvihnem ten obal z tatranky. Strčím ho na špeciálne miesto v batohu, kam dočiahnem. Je parádne počasie. Teším sa, že v lese nepečie. Stále nemôžem veriť, že som tu. Je to úžasné. Je mi úžasne. Dochádza mi, že aj túto zelenú značku som už (aspoň raz) išiel. Všetky tri juhovýchodné cesty som už vyšiel. (Ostáva mi ešte jedna severná, myslím. Aha, tak dve.)

Spomínam si na muránske rozhovory na tejto zelenej s Jurom S., kamošom, ktorý nedokončil sanátko. Ktovie, čo je s ním. Presne si pamätám miesto, kde sme sa rozprávali.

Pred 2 rokmi som na druhý deň šlapania začal spontánne hovoriť s neexistujúcim zvieratkom, ktoré sa volalo Psek. Pomáhal mi nájsť cestu a chránil ma pred medveďmi. Tentoraz som sa rozprával s Beou, Jerrym aj Psekom už od začiatku. Zatiaľ neodpovedajú. Kúsok vyššie zle odbočím, značenie je tu čudné. Prechádzam cez malinište po malom chodníčku, asi tu odbočilo viac ľudí. Vidím peknú skalu a postupne sa vraciam na značku. Cestou sa prvýkrát vrhám na čučoriedky a maliny. Kedysi jedli len to, predsa! ;)

Výhľad na Telgárt. Už vidím Kráľovu skalu, medzikopec. Aj keď je ďaleko, o chvíľu som na nej. Odtiaľ krásne vidím na červenú značku. Je to pekná trasa. Pozerám, kde som si minule dal pauzu pri malej kamennej trafostanici. Je to dosť hlboko podo mnou. Celý tento výlet sa nesie v akomsi odraze minulých výstupov. Aj na hoľu aj celého hrebeňa spred 2 rokov.

Hore na skale sa fotí a výska nejaká česká partia. Škerím sa, akože som nad vecou, keďže idem sám, mňa sa takéto netýka. Hromadné fotenie. Pche ;) Rozhliadnem sa a idem ďalej. Hodina na Kráľovu hoľu? Nechce sa mi veriť. Však vysielač už vidno na dosah, aj cestu k nemu. To dám skôr, hovorím si. Trošku dole, trošku hore. Dostávam sa nad asfaltku a šliapem. A šliapem.

Kráľova hoľa
Kráľova hoľa

Kúsok vyššie upozorním oproti idúcu pani, že jej spadla šatka. Reciprocita (Brezno). Ešte kúsok vyššie si dávam bundu. Východná časť môjho tela, ktorá ide v tieni, na ktorú začína riadne fučať, je ako ľad. Bunda je dobrý nápad. Tu hore až na jedenkrát myslím vždy hrozne fučí. Odvážlivci, akurát sem postavili taký vysoký vysielač. Ako to tam drží?

Naozaj to bola hodina. Ale miesto 3:30 z Telgártu tu dávam na vrchol skôr. Šliapem ako pán. Bez zastavenia. Hore sú paraglajdisti a podobní vetroplachovia. Nezastavujem sa ani hore a šliapem ďalej. Potrebujem vymáknuť miesto na útulni. Prichádza úsek, ktorý som si minule hovoril, že je druhý najkrajší (najkrajší bol minule od Derešov po Chochuľu), ale teraz sa mi zdá najkrajší úsek hrebeňa práve tento. Zelenožlté pláne s chodníčkom v strede. Ako na vlnách. Ako na bicykel (a pár na bicykloch neskôr naozaj stretnem).

Andrejcová

Stredná hoľa, Orlová, Bartková. Zase som pán sveta. Je to dokonalé miesto. Plachtenie nad všetkými debilnými povinnosťami a kalendármi plnými poznámok a pripomienok. Predbieham niekoľko skupín. Teším sa. Možno sa mi ujde miesto.

Začínam klesať. Z 1946 m (Kráľova Hoľa) na 1410 m (útulňa Andrejcová). Všetko sa mi vynára z minulého pochodu. Každé miesto je tam, kde má byť. Krásne vidno Vysoké Tatry. Krásne vidno všetko. Schádzam do kosodreviny. Tesne pred útulňou narazím na ďalšiu trojicu. Tú už nepredbehnem. Na chatu prichádzame naraz, ako štvorica. Kuknem dnu. Dole sa zdá byť obsadené (viem, že ešte sa odsúvajú stoly a spí sa na zemi) tak idem kuknúť na poschodie, kde som ešte nespal. Je tam voľné, nájdem si parádne miesto na kraji. Jupi!

Trojica sa ma pýta, či je tam ešte voľné. Trošku sa hanbím, že som ich predbehol, ale tri miesta (síce nie pokope) tam ešte sú. Tak som tu. Môžem zvoľniť. Je 17:15. Stihol som to o hodinu skôr ako sa píše.

Rozkvitnutá útulňa Andrejcová
Rozkvitnutá útulňa Andrejcová

Chystám si jedlo, relaxujem a suším sa na slnku. Vybalím sa do skrine. Dobre, tak nie. Skriňu, čo nosím na chrbte, len preorganizujem. Hádžem všetky mince, čo mám, do dobrovoľného príspevku za spanie, aby ma netlačili. Je to len 3,50 €. Pozerám, že latrína je presťahovaná, super. Zakopali tú prvú jamu. Paráda. To už bolo peklo pred dvomi rokmi tam ísť.

Prihováram sa „chatárovi” – zdá sa mi, že sa tu len tak striedajú mladí študenti z Pohorelej a okolia. Nie je to jeden či dvaja stáli ľudia ako inde. Andrejcová kvitne. Doslova. V okne sú tu aj kvetiny. Študent, ktorý uvaril alebo iba prihrial úžasnú šošovicovú polievku, sa ma pýta, či si ju dám. Vravím neskôr, musím sa zbaviť aj nejakého svojho jedla – váhy. Dávam si svoje, zohrejem vodu a zalejem. Je to dobré. Za 7 € musí byť. Potom idem na tú jeho polievku. Už nie som hladný, ale viem, že mi, spaľovačovi, treba veľa jesť. Úžasná, s pravými zemiakmi a klobásou. Zjem ju, ako by som bol v horách už týždeň. Chleba mu vraciam. Pochopiteľne ;)

Nič ma až tak strašne nebolí, ale zo žartu si od neho pýtam „zázračnú liečivú masť na všetko z čarovnej chalúpky“. Podáva mi nejaký Voltaren. Wow. Tak si namažem! Preventívne ;) Pýtam sa, či mi nepredá toaleťak. On mi ho daruje. Vraj veď som hodil už nejaké mince. Za polievku sa tiež platí len dobrovoľne. V záchvate všelásky mu dám 5 €. A som rád. Je tu super atmosféra.

Prihováram sa ešte chalanovi z tej poslednej trojice, čo som predbehol. Páči sa mi, ako hovorí. Je z Trnavy. Mám vnútornú chuť to napodobňovať, rovnako ako keď hovorím s Čechmi. Možno mi to aj párkrát ujde. Vraj oni si to dali na 6 dní. Relax. Super. Ja rád chodím rýchlo, ale nie sme na pretekoch. Sme v nebi.

Zapadá slnko, začína byt zima. Aj odtiaľto sú Vysoké Tatry krásne. Všetko je tu krásne. Umývam si zuby v prameni, čítam si .týždeň pri čelovke a idem spať. Poučený, tentoraz mám štuple. A sú mega. Aj večer aj ráno. Viem, že ráno sa neponáhľam, lebo tentoraz mám druhý deň oddychový.

Noc je celkom ok. Vyspať sa na útulni chce trošku zvyku. Ešte ho nemám, ale nie som ani typ, že by som sa vôbec nevyspal. Najmä odkedy mám štuple. Hrozne veľa ľudí na svete totiž chrápe. Na útulni VŽDY jeden až traja. Stále prichádzajú ľudia. Je tu český pár, väčšia slovenská skupina, český tatík s asi 12-ročnými deťmi – tie decká obdivujem. Takých malých makáčov by som chcel aj ja.

Nasledujúci diel: Oddychový Deň 2, Andrejcová – Ramža

Možno ťa zaujme:

Fotogaléria