Prvé dojmy z filmu Medzi horami a hviezdami (Recenzia)

Na blížiacom sa festivale Hory a mesto v Bratislave bude mať slovenskú premiéru film Medzi horami a hviezdami od Martina a Michala Murárovcov. Mala som možnosť vidieť ho na neverejnom premietaní pre hercov a tvorcov. Pridávam teda pár postrehov tak, aby som nič podstatné neprezradila.

„Všetky deti lezú na okná, stromy, múry… pre radosť z lezenia a potešenie z objavovania, čo uvidia za horizontom. Ak sa k tomu pridá priateľstvo so spolulezcom, máme tu zárodok horolezectva.“ Tak nejako to kedysi povedal legendárny Gaston Rebuffat. Lenže väčšina detí z tohto často zakázaného dobrodružstva vyrastie. Preto sa neskôr mnohí dospelí nelezci dokážu pýtať lezcov, prečo lezú. Prečo z ich pohľadu vedome a s radosťou riskujú svoj život zakaždým, keď sa dotknú skaly. Odpoveď na to nie je vôbec jednoduchá. Najťažšie to majú tí, ktorí chcú s lezením začať a ktorých rozhodnutie je pre ich okolie nečakané a nepochopiteľné. Obhájiť ho pred starostlivými blízkymi si vyžaduje veľké odhodlanie.

Zdá sa však, že takto odhodlaných je stále viac. Lezecká komunita sa rozrastá. Rozširujú sa rady tých, ktorí odpoveď hľadajú cez vlastnú skúsenosť. Lezenie je „trendy“, „cool“ aj „funny“. Zaradilo sa medzi olympijské disciplíny. Kedysi v mnohých ohľadoch homogénna lezecká komunita sa mení. Pribúdajú lezecké centrá, aj výlučne indooroví lezci. Len časť z nich sa odtiaľ dostane na skalky a ešte menej do hôr. A už vôbec nie pre každého je lezenie nástrojom jeho vnútornej transformácie. Nie každý v ňom objaví príležitosť na dôvernú skúsenosť so sebou samým, s horami, aj spolulezcom, s ktorým sa naväzuje na lano.

Čo by asi povedal Heckmair na „severku“ Eigeru za dve a pol hodiny? A čo zasa Hillary na nekonečné rady vedúce k vrcholu Everestu?

Väčšia miera masovosti mení horolezecký svet. Aj v ňom sa prejavujú charakteristické prvky našej civilizácie. Medzi najmarkantnejšie patrí ustavičné posúvanie výkonov, ale aj vplyv komerčnosti. Prináša to výkony za hranicou možného, ale aj veľa negatív. Tie nás nútia k zamysleniu. Kam sa horolezecké dianie uberá? Nestráca sa postupne jeho pôvodný duch? Čo by asi povedal Heckmair na „severku“ Eigeru za dve a pol hodiny? A čo zasa Hillary na nekonečné rady vedúce k vrcholu Everestu? Na osemtisícovky je dnes v ponuke horských vodcov aj neobmedzený kyslík z karbónových fliaš, vyhrievaný stan so sprchou, vrtuľník do BC a xenón na lepšiu aklimatizáciu.

Mnohé z toho sa odzrkadľuje vo filmovej tvorbe. Dominujú filmy, zachycujúce výkony superatlétov. V divákovi vyvolávajú pocit obdivu. Pocitovo to však vníma ako inú dimenziu. Máloktoré filmové tituly zobrazujú príbehy, s ktorými sa bežný človek dokáže viac stotožniť. Jednou z takýchto výnimiek je film Medzi horami a hviezdami.

Po predchádzajúcich filmoch Bez tiaže (2019) a Tortúra Mura (2021) sa tretí film autorskej dvojice otca a syna, Martina a Michala Murárovcov, odohráva celý na Slovensku. Úvodné zábery tatranských štítov sú spolu s klávesami Mariána Vargu a gitarou Radima Hladíka predzvesťou toho, v čom bude spočívať oporná konštrukcia filmu. Čistota a plastickosť obrazu dáva divákovi v zlomku sekundy pocit krídel. Filmové pasáže, v ktorých sa spája dobrá hudba a lezecké zábery, sú ťahom na istotu.

Pomyselný prelet nad lezeckou dvojicou v Ihle v Ostrve je po krátkej dobe prerušený sterilnou scénou z prostredia rodinného domu, kde sa začína odvíjať príbeh hlavnej hrdinky. Tú stvárňuje Noemi Jurčová. S výnimkou pár scén je zároveň výlučnou rozprávačkou príbehu. Hovorí o svojej túžbe začať liezť a stať sa súčasťou lezeckého sveta. Ten spočiatku vníma iba sprostredkovane, cez filmy a videá. Introspektívny monológ hlavnej postavy môže na niekoho miestami pôsobiť naivne alebo zidealizovane. Jej myšlienky však v mnohom zodpovedajú človeku, pre ktorého je svet lezenia síce vytúženou, ale stále ešte neznámou realitou. Vyjadrujú očakávania.

Paradoxne, často práve takýto pohľad môže zachytiť niečo, čo pre niekoho kto v danom svete už žije, nemusí byť zrejmé. A myslím, že aj o to v tomto filme ide. Otvoriť témy a upriamiť pozornosť na hodnoty, ktoré sa s lezením spájajú a ktoré nie sú až tak verejne diskutované. Také, ktoré sú blízke a pochopiteľné nielen pre človeka ktorý lezie, ale aj pre širšiu verejnosť.

Hlavnej hrdinke sekunduje druhá tajomná postava. Tá v prvom momente môže vzbudzovať až rozpaky. Divák spozornie a má potrebu hľadať jej význam v príbehu. Čím skôr však prijme myšlienku, že táto postava môže byť personifikovaným vyjadrením viacerých obsahov, tým skôr ich začne objavovať. Pomôže mu v tom aj sympatie vzbudzujúci esprit jej predstaviteľa. Rasťo Dalecký si svoju rolu od začiatku až do konca evidentne užíva.

Film často viac naznačuje, ako rozvíja. Od úvodných myšlienok, súvisiacich s lezeckými začiatkami, prechádza k úvahám o slobode v horách a o hodnotách, ktoré sa s lezením spájajú. V záverečnej časti filmu dominujú nádherne vyjadrené myšlienky o význame a sile skutočného partnerstva pri lezení. Poetické výrazy, ktoré autor často využíva, dodávajú filmu jedinečné čaro. Takáto forma komunikácie s divákom je finálne aj v prospech vierohodnosti postáv. Navyše sa tým úplne prirodzene a nenásilne ponúka divákovi možnosť dialógu. A to nielen s filmom, ale aj so sebou samým.

Hodnota tohto 33 minútového diela je skrytá v objavovaní toho, čo je za prvým horizontom. V prenikaní hlbšie do vrstiev duše filmu. Tam sa v určitom momente spája duša objavovaného s objaviteľom. Zostáva teda veriť, že sa divák po odznení stavu flow pri sledovaní lezeckých záberov vráti k začatej rozprave a bude v nej pokračovať. Možno doma, so svojimi blízkymi, so spolulezcom alebo s niekým, kto sa ho opýta: „Prečo lezieš?“. V odpovedi na túto otázku sa totižto skrýva pravda o odpovedajúcom. Nech nám ju filmy, podobné tomu o ktorom píšem, pomáhajú hľadať.

Pomerne komplexný film na On sight. Aj preto sa teším, že ho znova uvidím na festivale Hory a mesto pri jeho slovenskej premiére.