Bola to moja tretia ferrata v živote a možno je to len nostalgia, no mám ju zafixovanú ako najkrajšiu. Prudko fotogenická, s príjemným prístupom a dostatočne športová. A zostup cez jaskyňu nemá chybu.

OK, k Ženevskému jazeru je to trochu od ruky. Vyše tisíc kilometrov. Ale nábrežná promenáda s palmami v Montreaux je čarovná a v júli tam býva svetoznámy džezový festival. Okrem toho je odtiaľ na skok do Chamonix. Plus kopec iných možností outdoorového vyžitia – ďalšie zaujímavé ferraty alebo aj taký výstup na Dents du Midi.

Rochers de Naye je kopec priamo nad mestom Montreaux pri Ženevskom jazere. Má necelých 2000 m a chodí naň vlak. Áno, vlak (vlastne zubačka), a až na vrchol. Trať z centra Montreaux meria vyše 10 kilometrov. Ak ideš na ferratu,  vystúpiš na predposlednej zastávke La Perche, k nástupu je to odtiaľ cca štvrťhodina. Druhá možnosť je vyviezť sa autom po úzkych horských cestičkách ku salašu v sedle Col de Jaman a odtiaľ cca hodinu stúpať pešo pasienkami, po ktorých sa v zime lyžuje.

Zaistená cesta podľa Bergsteigen.com prekonáva 160 výškových metrov, má obtiažnosť D/E (pri vynechaní ťažšieho variantu v závere len D) a mala by sa dať zvládnuť za poldruha hodiny. Mne to teda pripadalo byť podstatne viac. Ale ako hovorím, bol som vtedy zelenáč.

Ferrata má aj oddychové pasáže, no ako celok je parádne vzdušná. Zaistili ju po švajčiarsky – „toľko železa v stene som ešte nevidel”, okomentoval spolulezec Jano. Kto vystihne dobré počasie, s fotením jazera pod sebou nebude vedieť prestať. V závere sa dá zvoliť medzi rýchlym koncom alebo predĺžením zážitkov vo voliteľnom D/E variante. My sme ho nešli, boli tam nejaké tabule o chránených vtákoch a mali sme pocit, že zákaz platí presne pre to obdobie, ktoré práve bolo v kalendári.

Po záverečnom výšvihu sme sa ocitli v inom svete – na zelených horských lúkach. Vpravo je vrcholová stanica zubačky s reštauráciou, zajatými svišťami a kopou japonských turistov. Doľava vedie zostupový chodník. Najstrmšie pasáže skalnej steny obchádza po hrebeni, za nimi sa pustí dole. Je to vlastne A/B ferrata s niekoľkými oceľovými rebríkmi.

Polhodina zostupu a narazili sme na železné dvere, za nimi tmavá diera v skale. Znovu nejaké zákazové tabule. Vyrozumeli sme, že jaskyne Grottes de Naye sú prístupné až od začiatku júla. Dôvod sme pochopili neskôr.

Bol koniec júna a podaktorí sme sa vybavili aj funkčnými čelovkami. Druhý raz sme sa zákazmi nechceli dať odradiť, veď prinajhoršom sa vrátime. Jaskyňa klesá asi 30 výškových metrov. Väčšina trasy je zaistená oceľovým lanom, bavili sme sa. Len toho svetla na konci tunela akosi nebolo.

Východ sme napokon našli – zatarasený závejom zo starého snehu. Podaktorých začala chytať panika. Niekto duchaprítomný vytiahol trekingovú paličku, pichol do záveja, a bolo svetlo. Za pár minút sme sa odtiaľ vyhrabali. No byť tam o mesiac-dva skôr, radšej by som zákaz rešpektoval.

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?