Ferry: „Janči, počúvaj chlapec môj. Chodíme po hore sem a tam, točíme kilometre na tej našej Kobyle, chcelo by to nejakú výzvu, pretek. Dajme Raviho Rýchlik. Päťdesiat kilákov. Beh. Chápeš?“
Janči: „Nemôžem. Už tam niečo mám.“
Ferry: „Neser ma. To hovoríš vždy. Veď ani nevieš, aký je to dátum.“
Janči: „Kedy to je?“
Ferry: „Piateho septembra.“
Janči: „Nemám nič natrénované.“
Ferry: „Dáme testovaciu jazdu a uvidíme.“
Janči: „Kedy? Kde?“

Približne takto nejak sa zrodil plán prihlásiť sa na náš prvý ultramaratón – bežecké podujatie organizované pod názvom Rýchlik Zoška – Bratislava (RZB) v Malých Karpatoch. Pred pár rokmi som tam dokonca dobrovoľníčil a natieral mastné chleby v Marianke, pil jednu Černú horu za druhou a nechápal, ako niekto môže zabehnúť 50 km za niečo cez 4 hodiny. Tú radosť a nadšenie na tvárach pretekárov mám však doteraz pred sebou a bol to práve jeden z faktorov, ktoré mňa a Jančiho donútili porozmýšľať a pridať sa.

Na informáciu, pretek samotný má nasledovné parametre:

• Trasa: Zochova chata > Skalnatá > Baba > Somár > Salaš > Neštich > Biely Kríž > Marianka > Klanec > Tesco Lamač
• Dĺžka: 50 km
• Prevýšenie: +1500 m
• Občerstvovačky: 3x – Baba, Neštich, Marianka
• Pretekári: všetky vekové kategórie a fajné prdelky k tomu, ale hneď po štarte sa nám stratili :)

Mesiac pred štartom sme v Lamači nasadli na bus do Kuchyne, nabalili ruksaky a pekne v trekových botách, na pankáča, sme v 30-stupňovej horúčave prešli viac-menej celú trasu bez zachádzky do Neštichu. Bežali sme, čo bolo v našich možnostiach, väčšinou iba rovinky a zjazdy, no s turistickým ruksakom sa nebehá zrovna najlepšie.

Do 35. kilometra sme sa cítili pomerne príjemne, ale potom to prišlo. Nechutenstvo, apatia, výčitky, hrobové ticho. Konečný čas: 10 hodín. Boli sme na sr..ky, čo vám budem hovoriť. Navyše som si uhnal plantárnu fasciitídu a najbližší týždeň som pajdal s deťmi do škôlky ako Pejrak.

Samozrejme nás to neodradilo a prihlásili sme sa, začali krúžiť Devínskou Kobylou a hecovali sa. No predovšetkým sme zakúpili bežeckú obuv a 10-litrové vestičky z dekáču. Kúpa roka. Hneď z obchodu sme sa vydali do lesa a dali si premiérové kolo. Miestami sme mali pocit, že bežíme bosí, bola to paráda a netušil som, že také niečo vôbec existuje. Snažili sme sa behať od 12 do 14 kilometrov, aspoň dvakrát do týždňa.

Blížil sa pretek, štartovacie čísla ležali na mojom stole a v bruchu som cítil podobný pocit, aký som zažíval každé sobotné ráno pred hokejbalovým ligovým zápasom. Obsah ruksaku sme sa snažili optimalizovať na minimum, dve-tri sladké tyčinky, magnézium a hlavne voda. Predpoveď bola priaznivá viac pre turistu ako bežca – takmer 26 stupňov. Zaplať pán boh, že trasa vedie prevažne cez les.

Na Zošku sme prišli v predstihu po vlastnej osi (pusa mojej pani), rozcvičili sa, rozbehali a počkali, kým všetci pretekári odštartujú. Rýchlik sa dal do pohybu a stratil sa za prvou zákrutou. Takticky, ako klasickí zelenáči, sme odštartovali poslední a prvé kilometre si dali vo vlažnom turistickom tempe. Držali sme sa známej rady profíkov – neprepáliť štart.

Od Čermáka sme to ale vo veľkom rozbalili. A pod Skalnatou veľmi rýchlo zbalili. Povzbudením bolo, že sme dobehli prvých pretekárov a začali si vylepšovať pozíciu. Ináč povedané, neboli sme poslední a to sa počíta.

Baba nás privítala so širokou náručou a jej špecialitou, pomarančom so soľou. Užívali sme si to, každý kilometer, šli si svojím tempom, nikam sa nehnali. Išlo viac o to zúčastniť sa, zažiť atmosféru ultramaratónu a prísť do cieľa. Spoločne. Taká bola naša dohoda, podporiť sa, pomôcť si, hecovať sa dobre natajmovaným vulgarizmom.

Do Neštichu sme prišli približne po 4 hodinách a bolo badať prvé rozdiely v pohybe. Mali sme za sebou niečo cez 27 km a nasledujúce stúpanie na Biely kríž sme zbabelo odkráčali, sily nám začali dochádzať. Absencia tréningu a skúseností sa začala prejavovať.

Do Marianky sme sa doplazili za podpory práškového magnézia. Komunikácia viazla, išli sme viac zo zotrvačnosti. Vrúcne privítanie a povzbudzovanie dobrovoľníkov bolo pre nás živou vodou. Natlačili sme banán, pomaranč, poďakovali sa a poďho na Sekyl, posledné stúpanie.

Sila, nadšenie, entuziazmus boli späť. Od Sekylu sme bežali takmer až do cieľa, i keď na kamerovom zázname by to mohlo skôr pripomínať posledné metre maratónu Gabriely Andersenovej-Schiessovej z Olympijských hier 1984 v Los Angeles. Každé povzbudenie, ktoré sa nám na trati dostalo, bolo tým najchutnejším iontovým nápojom. Boli sme presvedčení, že to dokončíme.

Tesne po 8 hodinách sme pretli cieľovú pásku, šťastní, usmiati, naplnení pocitom, že sme splnili cieľ, ktorý sme si stanovili, že sme dokázali niečo viac ako sedieť celé dni pri počítači a generovať kilobajty častokrát zbytočného a nezmyselného kódu. Toto bol ten najlepší program, toto bol ten deň, ktorý nás verím ovplyvnil na dlhší čas a určil jeden zo zmyslov nášho bytia. Šport, pohyb, príroda a tie pekné zadky pretekárok sú bonusom navyše. Skúste to aj vy. Do toho!

Fotogaléria