Rýchlik (či skôr osobák) Zoška – Bratislava 2020

Pred pár rokmi som tam dobrovoľníčil a natieral mastné chleby v Marianke, pil jednu Černú horu za druhou a nechápal, ako niekto môže zabehnúť 50 kilometrov za niečo cez štyri hodiny.

Ferry: „Janči, počúvaj chlapec môj. Chodíme po hore sem a tam, točíme kilometre na tej našej Kobyle, chcelo by to nejakú výzvu, pretek. Dajme Raviho Rýchlik. Päťdesiat kilákov. Beh. Chápeš?“
Janči: „Nemôžem. Už tam niečo mám.“
Ferry: „Neser ma. To hovoríš vždy. Veď ani nevieš, aký je to dátum.“
Janči: „Kedy to je?“
Ferry: „Piateho septembra.“
Janči: „Nemám nič natrénované.“
Ferry: „Dáme testovaciu jazdu a uvidíme.“
Janči: „Kedy? Kde?“

Približne takto nejak sa zrodil plán prihlásiť sa na náš prvý ultramaratón – bežecké podujatie organizované pod názvom Rýchlik Zoška – Bratislava (RZB) v Malých Karpatoch. Pred pár rokmi som tam dokonca dobrovoľníčil a natieral mastné chleby v Marianke, pil jednu Černú horu za druhou a nechápal, ako niekto môže zabehnúť 50 km za niečo cez 4 hodiny. Tú radosť a nadšenie na tvárach pretekárov mám však doteraz pred sebou a bol to práve jeden z faktorov, ktoré mňa a Jančiho donútili porozmýšľať a pridať sa.

Na informáciu, pretek samotný má nasledovné parametre:

  • Trasa: Zochova chata > Skalnatá > Baba > Somár > Salaš > Neštich > Biely Kríž > Marianka > Klanec > Tesco Lamač
  • Dĺžka: 50 km
  • Prevýšenie: +1500 m
  • Občerstvovačky: 3x – Baba, Neštich, Marianka
  • Pretekári: všetky vekové kategórie a fajné prdelky k tomu, ale hneď po štarte sa nám stratili :)

Mesiac pred štartom sme v Lamači nasadli na bus do Kuchyne, nabalili ruksaky a pekne v trekových botách, na pankáča, sme v 30-stupňovej horúčave prešli viac-menej celú trasu bez zachádzky do Neštichu. Bežali sme, čo bolo v našich možnostiach, väčšinou iba rovinky a zjazdy, no s turistickým ruksakom sa nebehá zrovna najlepšie.

03 Rýchlik Zoška Bratislava

Do 35. kilometra sme sa cítili pomerne príjemne, ale potom to prišlo. Nechutenstvo, apatia, výčitky, hrobové ticho. Konečný čas: 10 hodín. Boli sme na sr..ky, čo vám budem hovoriť. Navyše som si uhnal plantárnu fasciitídu a najbližší týždeň som pajdal s deťmi do škôlky ako Pejrak.

Samozrejme nás to neodradilo a prihlásili sme sa, začali krúžiť Devínskou Kobylou a hecovali sa. No predovšetkým sme zakúpili bežeckú obuv a 10-litrové vestičky z dekáču. Kúpa roka. Hneď z obchodu sme sa vydali do lesa a dali si premiérové kolo. Miestami sme mali pocit, že bežíme bosí, bola to paráda a netušil som, že také niečo vôbec existuje. Snažili sme sa behať od 12 do 14 kilometrov, aspoň dvakrát do týždňa.

Taká bola naša dohoda, podporiť sa, pomôcť si, hecovať sa dobre natajmovaným vulgarizmom.

Blížil sa pretek, štartovacie čísla ležali na mojom stole a v bruchu som cítil podobný pocit, aký som zažíval každé sobotné ráno pred hokejbalovým ligovým zápasom. Obsah ruksaku sme sa snažili optimalizovať na minimum, dve-tri sladké tyčinky, magnézium a hlavne voda. Predpoveď bola priaznivá viac pre turistu ako bežca – takmer 26 stupňov. Zaplať pán boh, že trasa vedie prevažne cez les.

05 Rýchlik Zoška Bratislava

Na Zošku sme prišli v predstihu po vlastnej osi (pusa mojej pani), rozcvičili sa, rozbehali a počkali, kým všetci pretekári odštartujú. Rýchlik sa dal do pohybu a stratil sa za prvou zákrutou. Takticky, ako klasickí zelenáči, sme odštartovali poslední a prvé kilometre si dali vo vlažnom turistickom tempe. Držali sme sa známej rady profíkov – neprepáliť štart.

Od Čermáka sme to ale vo veľkom rozbalili. A pod Skalnatou veľmi rýchlo zbalili. Povzbudením bolo, že sme dobehli prvých pretekárov a začali si vylepšovať pozíciu. Ináč povedané, neboli sme poslední a to sa počíta.

Baba nás privítala so širokou náručou a jej špecialitou, pomarančom so soľou. Užívali sme si to, každý kilometer, šli si svojím tempom, nikam sa nehnali. Išlo viac o to zúčastniť sa, zažiť atmosféru ultramaratónu a prísť do cieľa. Spoločne. Taká bola naša dohoda, podporiť sa, pomôcť si, hecovať sa dobre natajmovaným vulgarizmom.

Do Neštichu sme prišli približne po 4 hodinách a bolo badať prvé rozdiely v pohybe. Mali sme za sebou niečo cez 27 km a nasledujúce stúpanie na Biely kríž sme zbabelo odkráčali, sily nám začali dochádzať. Absencia tréningu a skúseností sa začala prejavovať.

Do Marianky sme sa doplazili za podpory práškového magnézia. Komunikácia viazla, išli sme viac zo zotrvačnosti. Vrúcne privítanie a povzbudzovanie dobrovoľníkov bolo pre nás živou vodou. Natlačili sme banán, pomaranč, poďakovali sa a poďho na Sekyl, posledné stúpanie.

08 Rýchlik Zoška Bratislava naostro

Sila, nadšenie, entuziazmus boli späť. Od Sekylu sme bežali takmer až do cieľa, i keď na kamerovom zázname by to mohlo skôr pripomínať posledné metre maratónu Gabriely Andersenovej-Schiessovej z Olympijských hier 1984 v Los Angeles. Každé povzbudenie, ktoré sa nám na trati dostalo, bolo tým najchutnejším iontovým nápojom. Boli sme presvedčení, že to dokončíme.

Tesne po 8 hodinách sme pretli cieľovú pásku, šťastní, usmiati, naplnení pocitom, že sme splnili cieľ, ktorý sme si stanovili, že sme dokázali niečo viac ako sedieť celé dni pri počítači a generovať kilobajty častokrát zbytočného a nezmyselného kódu. Toto bol ten najlepší program, toto bol ten deň, ktorý nás verím ovplyvnil na dlhší čas a určil jeden zo zmyslov nášho bytia. Šport, pohyb, príroda a tie pekné zadky pretekárok sú bonusom navyše. Skúste to aj vy. Do toho!

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?