Taliansko/slovinské lyžiarske stredisko Sella Nevea/Kanin v Júlskych Alpách je známe tým, že v ňom nebýva núdza o sneh aj v čase, keď celá Európa trpí snežnými suchotami. Je to prvý väčší kopec od mora, na ktorý spadnú všetky prichádzajúce zrážky. Tak tomu bolo aj na začiatku zimnej sezóny 2022/23. A navyše ide o stredisko mimoriadne priateľské ku ski turistom.

Keď vyšliapeš do sedla Sedlo (2287 m, niekomu asi došla inšpirácia pri vymýšľaní názvu) na hraničnom hrebeni, otvorí sa ti nie celkom bežný výhľad smerom na juh. Jadranské more je vzdialené 70 kilometrov vzdušnou čiarou a v ceste už nestojí žiadna veľká hora. Väčšinou síce uvidíš len more inverzných oblakov, ktoré na pobrežné nížiny doliehajú skoro celú zimu, ale cítiš, že to more pod nimi naozaj je. V bufete pod Sedlom si dáš jedno Laško a vôbec ti nevadí hudobná produkcia balkánskeho charakteru, pri ktorej aj No Name znie ako ťažký underground.

Tento zážitok si predtým musíš trochu zaslúžiť. Predpokladajme, že približne päťstokilometrovú dopravu  zo Slovenska máš úspešne za sebou. Ak ideš z talianskej strany, tak v Sella Nevea (1190 m) zaparkuješ na bezplatnom parkovisku a v kase si kúpiš jednosmerný ski touringový lístok na lanovku za 5 €. Áno, za päť éčiek. Budeš musieť podpísať akýsi papier v taliančine, že súhlasíš s pravidlami strediska. Ak nemáš poistenie zodpovednosti na zjazdovkách, ktoré je v Taliansku povinné, budeš si ho musieť za 3 € dokúpiť. V Alpenvereine je to už zahrnuté, rovnako v niektorých cestovných poisteniach.

Pásy si nelep vopred, pretože pred prvým stúpaním ťa čakajú dva krátke zjazdy. Prvý je od kasy k dolnej stanici kabínkovej lanovky. Ňou sa vyvezieš ku chate Celso Gilberti vo výške 1850 m. Nasleduje druhý krátky úsek dolu zjazdovkou na dno doliny, kde sa napojíš na vyratrakovanú skitouringovú trasu. Vedie mimo zjazdovky a je označená vlajočkami. Slúži len na výstup, lyžovať sa má po zjazdovke.

Trasa: dĺžka 13 km, celkové stúpanie 875 m, klesanie 1571 m, celkový čas cca 5 hodín. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Stúpaš širokou dolinou, do ktorej väčšinu zimy vôbec nezasvieti slnko. Podľa mapy sa pod vrcholmi na jej severne orientovaných svahoch skrývajú malé ľadovce. Vôbec by som sa nečudoval, ak by tam naozaj boli. Vysoko nad hlavou ti premáva visutá lanovka. V strmom závere pod sedlom Prevala (2067 m) sa môžu zísť haršajzne.

V sedle (konečne slnko!) sa otvára výhľad na druhú stranu, do doliny rieky Soča. Na východnom horizonte možno rozoznáš najvyššiu horu Slovinska Triglav (2864 m). Výstup pokračuje už na slovinskej strane po okraji zjazdovky. Ski touringová trasa je od nej symbolicky oddelená tyčami. Lepšie ako nič. Po vyšliapaní ďalších 200 výškových metrov si v Sedle a vychutnávaš si jadranský výhľad spomenutý v úvode.

Môžeš sa spustiť kúsok nižšie do bufetu a uzavrieť v ňom svoje ambície na daný deň. Ja ale všetkými desiatimi odporúčam odbočiť ešte do vedľajšej doliny za skutočným skialpovým zážitkom. Je to nízko visiace ovocie vhodné na prvé pokusy v strmom teréne. Z južnej strany sa do skalného okna Prestreljeniško okno (Strelecké okno, 2390 m) alebo susedného sedla Prestreljeniška škrbina (2393 m)  dá od bufetu vybehnúť za pol hodiny. To platí za ideálnych podmienok. Ak je sneh tvrdý a treba obúvať mačky, prípadne je veľa čerstvého snehu, tak to bude trvať o niečo dlhšie.

Výstup má podobné výškové/sklonové parametre ako tatranský Malý Závrat vo Veľkej Studenej doline. Sklon okolo 40 stupňov ťa čaká len v krátkej záverečnej časti, inak je to príjemných 30 až 35 stupňov. V prípade jarných podmienok sa hore dá vyliezť aj bez mačiek. Cepín treba v strmom teréne používať na každom type snehu. Ja som v jedeň deň do škrbiny liezol na mačkách, o pár dní neskôr do okna len s cepínom. Ak je pomenej snehu, prekonať posledné metre pod oknom pomáha oceľové lano. Každopádne treba vedieť zhodnotiť aktuálnu lavínovú situáciu.

Po dosiahnutí najvyššieho bodu máš možnosť nazrieť na druhú stranu – do talianskej chladničky, cez ktorú viedla výstupová trasa. Z okna sa často lyžuje aj na sever ku chate Gilberti. Je to tam strmšie a  exponované, líniu treba hľadať medzi skalnými prahmi. Navyše začiatkom zimy boli severné svahy slabo vysnežené. Ani mi nenapadlo pokúšať sa o to. Najmä ak bola smerom na juh alternatíva v podobe asi kilometer dlhého, krásneho a bezpečného zjazdu dolinou Veliki Graben. Oplatí sa zísť si ho celý a nedať sa zlákať traverzom naspäť k bufetu bez straty výškových metrov. Takto vyzeral môj zjazd hornej polovice svahu:

Na slnkom vyhriatom svahu boli už v decembri príjemné jarné podmienky. No musel som lyžovať opatrne, pretože pod fajne natopeným firnom číhali zákerné kamene. Po skončení záznamu a zamávaní kameramanovi som pokračoval ďalej, až k dolnej stanici v tom čase nepremávajúcej sedačkovej lanovky. Dolina Veliki Graben sa za lepších snehových podmienok využíva a upravuje ako zjazdovka.

Na jej konci som si pri lanovkárskej búde urobil slnečný piknik a potom vyšliapal nazad za bufetovou časťou partie. Spoločne sme dobojovali návrat, mínus 1100 výškových metrov po tvrdých a popoludní už vyšúchaných zjazdovkách. Na skialpových lyžiach žiadna slasť. Ale čo človek neurobí pre pár okamihov blaha zažitých mimo hraníc strediska.

Isté je, že do Sella Nevea sa budem pravidelne vracať. Zdá sa to byť pevný bod v mori klimatických extrémov a ostrov pozitívnej deviácie medzi obmedzeniami voči ski touringu. Popísaná trasa je v podstate stredisková túra, no dajú sa tu podniknúť aj zaujímavejšie projekty s prevahou voľného terénu – napríklad okruh cez Prestreljeniško okno so zjazdom na sever. Päťeurovú lanovku by bol hriech nevyužiť na nástupy. V prípade nadštandardnej snehovej pokrývky ju môžeš ignorovať a vystúpať si to úplne zdola po turistickom chodníku. Rozhodne sa nepokúšaj ilegálne šliapať po zjazdovke.

Fotogaléria