Skialp na južných svahoch Montasia

Altopiano del Montasio, náhorná plošina Montasia, je oblasť horských pasienkov pod južnými stenami druhej najvyššej hory Júlskych Álp. V lete na nich dorábajú známy syr Montasio, v zime sa menia na populárnu skialpovú destináciu. Sú tu pohodové trasy na lyžiarsku turistiku pre začiatočníkov aj strmé zjazdy pre ostrieľaných fajnšmekrov.

Dobré podmienky na slnečných lúkach pod vrcholom Jôf di Montasio (2754 m) trvajú len deň-dva po snežení. Ak sa do nich trafíš, neváhaj, privstaň si a vyraz. Snehy na severných svahoch pod protiľahlým Kaninom (2587 m) vydržia dlhšie, počkajú ťa. Obe skialpové destinácie sú pohodlne dostupné z parkovísk lyžiarskeho strediska Sella Nevea (1150 m). Nachádza sa v severovýchodnom rohu Talianska, blízko hraníc so Slovinskom a Rakúskom. Zo Slovenska je vzdialené približne päť hodín jazdy autom.

O skialpových trasách, na ktoré sa nastupuje pomocou lanovky zo Sella Nevea, som na Zagurami už písal viackrát. Dnes bude reč o túrach typu „od auta k autu“. Parkovisko pri lanovke nechaj iným a nájdi si miesto na opačnej strane cesty. Ak nájdeš tabuľky ukazujúce smer Malga Montasio, Casere Pecol alebo Rifugio Brazzà, ideš správne. V lete tam vedie asfaltka zjazdná až do výšky 1500 m. V zime sa po nej pohodlne šliape na pásoch aj lyžuje pri návrate.

Forca dei Disteis

Túru do sedla Forca dei Disteis (2214 m) sme si s Martinom vybrali na jeden januárový poldeň, keď nás popoludní čakala dlhá jazda na Slovensko. Začali sme skoro ráno, nasadili rýchle tempo a o 3,5 hodiny sme boli naspäť pri aute. Pred cestou sme ešte stihli navariť obed a poupratovať apartmán. No ide o vyše tisíc nastúpaných metrov, pre niekoho môže byť taká trasa program na celý deň.

Ak z trasy neplánuješ nikam odbočiť, mačky a cepín pokojne nechaj doma. Haršajzne sa môžu zísť. Prvé tri kilometre ideš po zasneženej asfaltke. Keď cez lesík napravo začnú presvitať skalné steny masívu Montasio a objaví sa prešliapaná stopa smerom k nim, zaboč. Alternatívne môžeš pokračovať po ceste ešte ďalší kilometer, po salaš Malga Montasio. Od neho potom vedie turistický chodník priamo hore do cieľa. Naša trasa traverzuje horské lúky pri chate Rifugio Giacomo di Brazzà (cez víkendy býva otvorená aj v zime) a podľa mňa je príjemnejšia.

Cieľ túry, sedlo Forca dei Disteis, sa nachádza neďaleko miesta, kde sa rozdeľujú dve hlavné letné turistické trasy na Jôf di Montasio – via normale cez rebrík Pipan a trasa cez Findeneggov kuloár. Zo sedla padá smerom na západ odstrašujúci žľab (skôr komín) a na opačnú stranu je dobrý výhľad do steny Montasia. S prekvapením v nej rozoznávame osamelú lyžiarsku stopu. Uf, je to v podstate lezecký terén, s mnohými skalnými prahmi, vysoká expozícia. Niekto mal riadne gule.

Pri návrate lyžujeme po širokom svahu s nekonečnými možnosťami na voľbu stopy. Sklon len výnimočne presiahne 30 stupňov. Život môže skomplikovať nedostatok snehu alebo jeho horšia kvalita – najmä všetkými obľúbená škrupina. V našom prípade ide o vetrom ubité dosky, ktoré sa striedajú s mäkšími plochami. Lyžovačka si vyžaduje stopercentné sústredenie.

Forca del Palone a Curtissons

O dva roky neskôr som sa pod zasnežené Montasio vrátil v päťčlennej partii a s väčšími ambíciami. Trasu do sedla Forca del Palone (2250 m) som už mal napozeranú z minulej návštevy a naštudovanú z knižného sprievodcu. V kútiku duše som dúfal, že by sme zo sedla mohli pokračovať na Cima di Terrarossa (2420 m) a nazrieť odtiaľ na severnú stranu hrebeňa, do ikonického žľabu Canalone Huda Paliza, na ktorý mám už dlho zálusk.

V Tatrách by v priehlbine vzniklo pliesko, tunajší vápenec je deravý ako ementál a voda sa na povrchu neudrží.

Prvých päť kilometrov v podstate kopírujeme trasu do Forca dei Disteis. Za chatou Brazzà sa od nej oddeľujeme a začíname strmšie stúpať do širokej doliny s výrazným hangom v strede. Ten nám bráni vo výhľade na finálne svahy pod hrebeňom. Prekonať hang si žiada solídnu kondíciu aj skialpovú otočkovú techniku. Ale nie je to nič extrémne, najmä ak máš (tak ako my) dispozícii stopu prešliapanú desiatkami kolegov. Sme vybavení mačkami a cepínmi, použiť ich netreba.

Za hangom sa skrýva malá priehlbina. V Tatrách by v nej vzniklo pliesko, tunajší vápenec je deravý ako ementál a voda sa na povrchu neudrží. V priehlbine oddychujeme a zbierame sily na záverečný výšvih. Sklon svahu je okolo 40 stupňov, púšťa nás to na pásoch až hore. Pásy zhadzujeme v mieste, kde sa končí krásna ferrata Leva – spektakulárny traverz stien Montasia po skalných lávkach dolomitského typu.

Pozerám sa na namrznuté ferratové lano v zasneženej stienke, ktorú by bolo nutné prekonať na dosiahnutie vrcholu Cima di Terrarossa. Zachytávam pohľady parťákov a je to jasné – nikomu sa tam liezť nechce. Všetci sú nažhavení na lyžovanie. Aj keď je jasné, že o tejto hodine sú nádeje na prašanovú lyžovačku márne.

Slnko na nás pieklo počas celého výstupu a povrch snehu tvorí asi 5 cm hrubá, nenosná škrupina. Pri jazde sa tvoria malé kryhy a väčšinou sa lepšie lyžuje tam, kde to už niekto prerazil. Aj tak si jazdu užívame, prostredie a počasie sú prvotriedne. Po zlyžovaní asi 400 výškových metrov sa radíme čo ďalej. Polovica mančaftu to po včerajšej výživnej túre v masíve Kaninu nechce hrotiť, druhá časť ešte má chuť.

Dvaja lyžujú dole, v trojici traverzujeme smerom na západ, kde sme si počas stúpania vyhliadli lyžiarsky zaujímavý svah kopca menom Curtissons (2250 m). Všetky svahy sú rozlyžované, takýto krásny deň si miestni skialpinisti nenechajú ujsť. Stretávame neštastných mladých Talianov, hľadajú stratený iphone. Nevieme pomôcť.

Curtissons je naozaj lyžiarsky príjemný kopec, so sklonom do 35 stupňov, široký a prehľadný. Pod vrcholom však nachádzame podklad vyfúkaný na skalu a nižšie na snehu popracovalo slnko viac, ako je nám milé. Ale sťažovať sa na podmienky v takýto nádherný deň? To by bolo rúhanie. Južné svahy Montasia, to je úplne iný svet ako drsné severy rovnakého masívu či svahy nad lyžiarskym strediskom v protiľahlom masíve Kaninu. Slnko ničí sneh, ale pohladí dušu.

Fotogaléria