Za lepším snehom pod severné steny Caninu

Tip na lokalitu s nadpriemerným výskytom prachového snehu a jemu podobného, lyžiarmi mimoriadne obľúbeného materiálu. Na severných svahoch hory Monte Canin v Júlskych Alpách môžeš dúfať v dobrú lyžovačku aj vtedy, keď to všade naokolo vyzerá na trápenie.

Na severe Caninu som zatiaľ lyžoval štyrikrát, dva razy s partiou v rámci dlhšej okružnej trasy a dvakrát som sa tam vybral len tak sám, za lepším snehom. Odmenou bol vždy o niečo lepší materiál ako na iných svahoch dostupných z lyžiarskeho strediska Sella Nevea.

Poloha a prístup

Monte Canin (Visoki Kanin, 2587 m) leží priamo na taliansko-slovinskej hranici. Zo severnej strany sa k nemu dá celkom pohodlne priblížiť pomocou talianskej lanovky. O skialpových trasách v okolí strediska Sella Nevea som už niekoľko článkov napísal, je to moja obľúbená zimná destinácia.

Výstup pod severné steny Caninu sa v závislosti od snehových podmienok a tvojej kondície začína na parkovisku pri dolnej (1195 m n. m.) alebo hornej stanici lanovky Sella Nevea (1850 m). Za krátkych zimných dní je to jediná reálna možnosť ako sa priblížiť ku Caninu. Pred pár rokmi sa teoreticky dalo uvažovať o prístupe cez slovinské lyžiarske stredisko nad mestečkom Bovec. To je však aktuálne odstavené – chýbajú financie na technickú obnovu hlavnej lanovky.

Prírodné pozoruhodnosti

Pod severnými stenami Caninu sa nachádzajú tri malé ľadovce, ktoré kedysi tvorili jeden celok. Zachovali sa napriek svojej polohe hlboko na juhu a nadmorskej výške len tesne nad 2000 metrov. Caninské ľadovce paradoxne vzdorujú globálnemu otepľovaniu lepšie ako ich veľkí súrodenci pod Mont Blancom. Zmena klímy totiž horskej lokalite prináša extrémne snehové zrážky z oblačnosti prichádzajúcej od mora, ktoré je odtiaľto na dohľad.

Náročnosť trasy

Výstup na samotný vrchol Caninu je v zime náročná alpinistická záležitosť. Posledných dvesto výškových metrov výstupu z talianskej strany vedie po ferrate Brigata Julia náročnosti C, pričom istiace lano býva z veľkej časti pod snehom. Tak tomu bolo aj pri našom februárovom pokuse. Parťáci do ferraty napriek tomu naliezli. Po 50 metroch sa otočili, sypký nestabilný sneh nedržal a cepíny im v takých podmienkach boli nanič.

Polovici partie je z pohľadu na skalné rebro jasné, že snaha bude márna. Martin s Tomášom sa však potrebujú presvedčiť na vlastné cepíny.

Ak nemáš ambíciu vyliezť na vrchol Caninu, na opisovaných trasách si vystačíš so základnou skialpovou a lavínovou výbavou. V krátkych strmých úsekoch pod sedlami Bila Pec a Ursic (mierne nad 40 stupňov) sa v závislosti od kvality snehu môžu zísť mačky alebo aspoň haršajzne.

Opis trasy

Pri zimnom pokuse o zdolanie Caninu využívame vývoz lanovkou, čo znamená ušetrenie 650 výškových metrov. Pásy lepíme pár desiatok metrov od konca lanovky pri chate Gilberti. Už na štarte máme priamy výhľad na sedlo Bila Pec (2005 m). Stojí v ňom budova z bieleho vápenca – zvyšky kasární talianskej armády z 1. svetovej vojny.

Výstup ku zrúcanine nám trvá pol hodiny. Záver stúpania má sklon okolo 40 stupňov, púšťa to na pásoch. Na druhej strane je krátky svah zo sedla o trochu strmší a lyžovanie sťažujú primrznuté ľadové hrudy. Nasleduje necelý kilometer presunu prakticky po rovine v úžasnom prostredí zasneženej krasovej planiny. Pred nami hradba Caninu, za chrbtom rovnako majestátny masív Montasia.

Zimná trasa: Dĺžka 14,3 km, nastúpaných 1122 m, celkový čas 6:30 h. GPX na stiahnutie a výškový profil získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Keď sa terén začína dvíhať smerom ku Caninu, vchádzame do luxusného lyžiarskeho terénu. Na výber je viacero svahov oddelených menšími hrebeňmi či oblinami. Sklon majú okolo 35 stupňov a dá sa na nich natiahnuť súvislá lajna v rozsahu do 300 výškových metrov.

Primárnym cieľom zatiaľ ostáva pokus o výstup na Canin. Po 2:15 h šliapania sme vo výške cca 2350 m n. m. a v mrazivom tieni hory robíme ski depot. Odtiaľto už dobre vidíme podmienky vo ferrate Brigata Julia. Polovici partie je z pohľadu na skalné rebro jasné, že snaha bude márna. Martin s Tomášom sa však potrebujú presvedčiť na vlastné cepíny. Ja s druhým Tomášom si zatiaľ dávame jeden kratší, ale pekný zjazd v hutnom suchom snehu. Pri opätovnom nahadzovaní pásov vidíme, že chalani sa v stene zasekli a začínajú zostupovať. Ideme im naproti.

Stretávame sa už všetci štyria na lyžiach v bode, z ktorého sa dá zvoliť atraktívny zjazd popri našej výstupovej stope, alebo ďalší výstup do sedla Ursic s následným zjazdom po svahoch za ním. Konsenzuálne volíme Ursic, pretože po zrušení plánu Canin máme zrazu veľa času.

Výstup do Sella Ursic od západu vedie najskôr traverzom popod hrozivé steny a na záver vo veľmi strmom svahu, ktorý sa mi nejakým zázrakom darí vydupať na lyžiach. Niektorí parťáci dávajú radšej lyže na chrbát. V sedle sme po 4 hodinách od štartu.

Líniu zjazdu volíme tak, aby sme lyžovali po čo najlepšom snehu. Niekedy sa nám darí, inokedy nie. Terén je vzhľadom na krasové podložie veľmi členitý. Viac ako 50 metrov jasnej rovnej línie sa tu nedá nakresliť, ale lyžovačka je o to zábavnejšia. Nevraciame na chatu Gilberti, ale krátkym strmým žliabkom zlyžujeme na skitouringovú trasu upravovanú strediskom. Vedie do sedla Prevala (2067 m), kam sa ešte chceme pozrieť.

Po krátkom výšľape stojíme v sedle, čas 5:30 h od začiatku túry. Nazeráme do doliny Krnica na slovinskej strane. Snehové podmienky tam nie sú lepšie ako na talianskej strane, skôr naopak. Na ďalší zjazd už aj tak nie sú sily ani čas. Deň končíme dlhým a úmorným lyžovaním po zjazdovkách ku chate Gilberti a od nej až ku autu.

O dva a pol mesiaca neskôr sa do lokality pod Caninom vraciam s inou partiou. Lyžiarske stredisko je na konci apríla už odstavené, takže si to celé musíme odšliapať bez lanovky po vlastných. Nemáme vrcholové ambície, iba si chceme na záver sezóny čo najlepšie zalyžovať.

Jarná trasa: Dĺžka 12,4 km, nastúpaných 1450 m, celkový čas 7 h. GPX na stiahnutie a výškový profil získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Za sedlom Bila Pec znovu nachádzame materiál rádovo vyššej kvality ako všade v okolí, kde má podklad bližšie k vode ako k snehu. Dopriavame si jeden zjazd na cca 200 výškových metrov, znovu lepíme pásy a šliapeme do sedla Ursic.

Vzhľadom na teplé počasie a súvisiace lavínové výstrahy sa držíme v úctivej vzdialenosti od strmých stien Caninu. Pod sedlom musíme jeden nebezpečný svah pretraverzovať, no nestabilné vrstvy už z neho vypadali. Lyžovačka na druhej strane je už typická jarná, v extrémne pomalom a ťažkom snehu. Prvý zjazd bol oveľa lepší, severy Caninu ani na jar nesklamali.

Praktické info

• Parkoviská pri lanovke Sella Nevea sú bezplatné a v top dňoch lyžiarskej sezóny sa zvyknú rýchlo zaplniť.
• Pásy si nelep vopred, pretože od parkoviska k lanovke ťa čaká krátky zjazd.
• Lístky na lanovku sa dajú kúpiť v pokladni pri parkovisku aj priamo v budove dolnej stanice lanovky. Pri oboch pokladniach sú toalety. Jednorazový vývoz hore stojí 10 €. Kto nemá (v Taliansku povinné) poistenie zodpovednosti pre zjazdovky, mal by si ho dokúpiť (3 € na deň). V klubovom poistení Alpenverein je to už zahrnuté.
• Občerstvenie sa dá zohnať v okolí parkoviska a pri hornej stanici lanovky na chate Gilberti. V zime býva otvorená v dni, kedy je v prevádzke lyžiarske stredisko.

 

Doplnkové tipy v okolí

• V doline Raccolana, ktorou sa do Sella Nevea prichádza od Chiusaforte, steká z kopcov na oboch stranách množstvo vodopádov. Niektoré z nich sa v zime využívajú na ľadové lezenie.
• V hornej časti strediska Sella Nevea, v nadmorskej výške vyše 1800 metrov a takmer permanentnom tieni, sa upravuje 2,5-kilometra trate na bežecké lyžovanie. Čo som videl, bolo to len na korčuľovanie, bez stopy na klasiku, a ratrakár sa musel veľmi snažiť, aby hustými slučkami vyrobil toho 2,5 kilometra. No kvalita snehu je určite parádna.

Fotogaléria