S kamarátom Andrejom sme už dlhšie dohodnutí, že začiatkom apríla berieme dovolenku a pôjdeme niekam na pár dní na výlet. Samozrejme tesne pred termínom sa počasie kazí asi všade v Európe. Takže z dlhšieho výletu nič nebude. Skúsime to aspoň na víkend.
Pozerám, kde bude najlepšie. Pôvodný plán ísť na Grossvenediger nám nevyjde, lebo pekné počasie má byť iba jeden deň z víkendu. Tak volím destináciu Dachstein. Na poslednú chvíľu sa ozýva Cipe a pridáva sa k nám. V piatok podvečer vyrážame z BA. Cesta ide rýchlo, za cca 4 hoďky sme v Ramsau am Dachstein na parkovisku pod lanovkou. Do auta sa na spanie zmestia iba dvaja, tak posledný, kto sa pridal (Cipe) spí na parkovisku vedľa auta.
Ráno rýchle raňajky a 7:20 začíname šliapať. Ideme iba ja a Cipe. Andrej sa na náš dnešný cieľ po dlhších zdravotných problémoch necíti, a tak sa vyváža lanovkou. S Cipem ideme pohodovým tempom, ani rýchlo, ale ani sa neflákame. Naša trasa sa volá Edelgries (oficiálne vedená ako ferrata náročnosti B). Je to pekná túra dolinou s dvoma strmšími výšľapmi, ktoré sú ráno ešte namrznuté.
V hornej časti doliny nás už opeká slnko, v doline pod nami oblaky. Paráda. V závere doliny idú lyže na batoh a mačky na nohy. Nasleduje traverz popri fixnom lane. Nič tažké, ale pád by bol osudný, treba mať istý krok. Ihneď po traverze vleziete do 15 – 20-metrového tunela v skale, na konci ktorého sa napojíte na ferratu. Všetci tu zliezajú úvodným, zhruba 20 m dlhým rebríkom rovno na zjazdovku. Odtiaľto je to na hornú stanicu lanovky na skok.
Niektorí ľudia trochu preceňujú svoje schopnosti a myslia si, že vodca ich tam vytiahne.
Na terase dáme rýchle pivko a nejaké tyčinky a valíme ďalej okolo Seethalerhuette smer vrchol Dachsteinu. Tu už sa stretávame s Andrejom. Pod vrcholový výšvih je to kúsok. Tu nechávame lyže, zase mačky na nohy, zbraň do ruky a ideme ferratou hore. Andrej sa necíti, tak čaká dole a opaľuje sa.
My s Cipem valíme hore, obiehame guidov s klientami. Niektorí ľudia trochu preceňujú svoje schopnosti a myslia si, že vodca ich tam vytiahne. A keď vám cca 50-ročná teta máva s mačkou 20 cm od xichtu a nevie urobiť vyšší krok na kramľu, celá je roztrasená, proste to radšej obehnete. Už si myslíte, že vás nič neprekvapí, ale omyl.
Chalan predo mnou si lezie s jednou mačkou. Druhá mu ostala na snehu asi 5 m pod ním a on si to ani nevšimol. Upozorňujem ho, keď mu podávam mačku a idem radšej nad neho. Chlapík si chce mačku nasádzať v exponovanom teréne, neistený. Zase ho upozorňujem, aby sa najprv cvakol do oceľového lana. Zjavne vystrašený aspoň počúvol. Keď dolieza Cipe, prosím ho, aby chalanovi skontroloval mačku, nechcem zažiť, ako sa tam zrúbe.
Cipe mi vraví, že to je už druhý človek dnes s takýmto problémom. No super. Rýchlo hore porobiť fotky, vrcholová cigaretka a zase rýchlo dole. Je tu milión ľudí, a keď vidíme akých, chceme byť čo najskôr preč. Dole obúvame lyže a začína sa lyžovačka. Na cestu dole, cez ferratu, sa s nami odhodlal už aj Andrej.
Zjazd dole k autu je tá istá trasa ako cesta hore. Sneh nebol nič moc, všetko totálne rozlyžované, a slnko bez obláčika počas celého dňa spravilo svoje. Pri aute sa sušíme a balíme. Sadáme do auta a vyrážame smer Bratislava. Po ceste len nejaké cheeseburgery v mekáči. V BA vysadíme Cipeho a my s Andrejom pokračujeme smer Tatry. Po ceste malá zastávka v Trnave nabrať vodu a na kávu.
Na Tri studničky prichádzame o 2:30 v noci. 6:00 budík, raňajky a vyrážame smer Kriváň. Prvých 30 – 40 minút sú lyže na chrbte. Slnko pečie hneď od rána, vietor žiadny. Pred nami bola už jedna dvojka českých kolegov, ktorí nám prešľapávali stopu. V sobotu tu pripadlo pár cm prašanu, takže podmienky ideálne.
Chceli sme mať pekný výlet a nesedieť doma a nariekať, že akurát na víkend sa pokazilo počasie. Niečo sme chceli, a niečo sme pre to aj spravili.
Andrej kúsok pod vrcholom už nevládze, ale nakoniec sa hecne a dobojuje to až na vrchol. Na vrchole rýchla fotka, začína fúkať a aj ľudí začalo byť dosť, tak sa veľmi nezdržujeme. Lyžujeme rovno dole, kreslíme vlastné linky, sneh parádny, tešíme sa, ako všetko dobre vychádza. Dole v žľabe ešte trochu bojujeme pri hľadaní správnej cesty na obídenie vodopádu a sme dole. Sneh sa veľmi rýchlo stráca. Posledných 10 minút na Tri studničky nesieme lyže zase na chrbtoch. Teplo ako v lete, tešíme sa na kofolu.
Účastníci zájazdu a nastúpané metre:
- Andrej: 1397 m
- Braňo: 2715 m
- Peťo aka Cipe: 1318 m
- a dokopy cca 1400 kilometrov na aute…
Celý tento výlet bol pre niekoho možno trocha na silu, ale my sme si chceli užiť dobré počasie, tak sme túry vyberali podľa toho. Chceli sme mať pekný výlet a nesedieť doma a nariekať, že akurát na víkend sa pokazilo počasie. Niečo sme chceli, a niečo sme pre to aj spravili. Keď sa chce, všetko sa dá?
