Február, Waliské Alpy, stabilné slnečné počasie, snehu tak akurát a lavínová dvojka? Znie to neuveriteľne, no niekedy sa zadarí. Aj bez parťáka som mohol podniknúť dlhú túru cez ľadovec Grand Désert na Rosablanche (3336 m).

Klasická rodinná lyžovačková logistika znamená, že od lanoviek v Sivieze (časť švajčiarskeho dovolenkového rezortu Verbier – Nendaz) vyrážam až o pol desiatej. Lokálni borci, ktorých GPS trasu som si predchádzajúci večer stiahol do mobilu, trasu zvládli za 7,5 hodiny. Svetlo je tu na Západe skoro do šiestej, musím byť rýchly a možno to stihnem. Ak bude časovo prihárať, otočím sa niekde pod vrcholom.

Terén som si obhliadol pred tromi rokmi, vtedy som skončil vo výške okolo 3000 m. Viem, že ľadovec Grand Désert je za dobrých podmienok bezpečný aj pre sólistu. A dnes sú podmienky priam ideálne.

Prvý úsek po priehradu Barrage de Cleuson je nudný. Aspoň že to po širokej ceste a na tvrdom snehu rýchlo ubieha. Na vrchole múra rozmýšľam, či to strihnem krížom cez zamrznutú hladinu ako minule. Traverz popri brehu vyzerá byť časovo efektívnejší, volím radšej ten. Zo svahu nad chodníkom popoludní zvyknú padať lavíny, teraz ešte nič také nehrozí.

Oproti už lyžujú prvé skupinky mládeže s vodcami, ktoré sa do oblasti na tejto strane Mont Fortu vyviezli lanovkami z Verbieru. Všetci pekne vybavení lavínovými ruksakmi. Pri pohľade na nich si spomeniem, že by som tiež mohol odistiť spúšť, keď už ho vláčim. Nad priehradou je v zúženom úseku doliny málo snehu, kamenné múriky regulujúce prítok nepresnežené, na jeden sa treba vyštverať bez lyží.

Od bivaku St. Laurent vedie asi tisíc zjazdových lájn a opačným smerom zo dve výstupové. Dávam si tam krátku pauzu. Dvere sú zaistené oceľovými západkami, jedna má odlomenú rúčku, no chata nevyzerá byť zamknutá a v prípade potreby by sa asi dalo dostať dnu. Časový tlak víťazí nad zvedavosťou, idem ďalej.

Definitívne pochovávam nádej na prašanovú jazdu. Nesnežilo už niekoľko týždňov, svahy sú totálne rozjazdené a stopy po lyžiaroch primrznuté. Kôra sa našťastie nerobí, problém bude časté striedanie tvrdého materiálu s mäkkým. Nachádzam luxusnú dvojprúdovú stopu. Preteky Patrouille des Glaciers sa tento rok nekonajú (len každý párny rok), ale ich trasa je očividne populárna.

Stopa ma vedie po východnom okraji ľadovca pod nevýrazný vrchol Rosablanche. Z mojej (severnej) strany je prístupný širokým svahom s komfortným sklonom, odhadujem to na maximálne 30 stupňov. Prichádza kríza, ako vždy vo výške nad tri tisíc začínam pociťovať kyslíkový deficit. A nohy si príliš dobre pamätajú včerajšiu túru s 1300 nastúpanými metrami. Kontrolujem čas a začínam rozmýšľať o ústupe.

Dobieha ma miestny chlapík, opálený, ťažko odhadnuteľného veku. Ako poznám Švajčiarov, kľudne to môže byť šesťdesiatnik. Zdravíme sa a premýšľam, či sa vyviezol lanovkami do Verbieru alebo šliape ako ja zdola. Snažím sa naladiť na jeho tempo. Je to márne, určite ide od lanoviek… Napriek tomu výzva zaúčinkuje a rozhodujem sa, že dnes padne vrchol.

Rýchly Švajčiar

Rýchly Švajčiar

Nakoniec vlastne nepadol, zo 20 výškových pod ním je v závetrí „ski depot“, kde sa dávam do reči  s rýchlym Švajčiarom. Sebavedomie dostáva ranu, ide tak ako ja zdola zo Siviezu. Že či nechcem nazad zlyžovať vo dvojici. Jasné že chcem, lenže on už má naponáhlo (trčí tam skoro pol hodiny), takže škriabanie sa po krátkej hrane k vrcholovému krížu musím obetovať.

Lyžujeme v podstate výstupovou líniou, hoci viac na východ si pamätám celkom zaujímavé svahy. Švajčiar tvrdí, že podmienky sú všade plus-mínus rovnaké a žľab s panenským snehom už nenájdeme. Tesne nad priehradou, pri múrikoch, na ktoré som sa cestou nahor musel škriabať, mi dáva lekciu z parkového jazdenia.

Z prvého múrika bez zaváhania skočí. Ok, hovorím si, asi to tu pozná a nebolo to nič hrozné, len niečo vyše metra. Druhý múrik je orientovaný v smere jazdy a končí sa trojmetrovou jamou. Chlapík nabehne na ľadový vrch múrika (je široký presne na dve lyže) a tesne pred koncom odskočí do boku. Musím si dôkladne prehliadnuť miesto odrazu aj dopadu, kým sa to odvážim zopakovať 🙂

Pri priehradnom múre sa lúčime, začína ma pobolievať koleno a nechce sa mi za ním ďalej naháňať. Čas mám luxusný – už viem, že o pol štvrtej, presne šesť hodín od štartu, budem pri aute. Na 25-kilometrovú túru s vyše 1600-metrovým prevýšením slušný čas. Išiel som naľahko, do známeho (a nenáročného) terénu, v ideálnom počasí. A poháňaný superrýchlym Švajčiarom. Musel to byť nejaký vyslúžilý horský strelec alebo ký ďas.

Možno ťa zaujme

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?