Vlani som na Mölltaleri otváral sezónu už v októbri. Tento rok boli prvé Tatry, po ktorých ostala tak trochu pachuť z častého nosenia lyží na chrbte. Aj preto som na prvú polovicu novembra začal plánovať výlet na ľadovec. Nepredvídateľné počasie spôsobilo niekoľko operatívnych posunov termínu a následných zmien zostavy. Z predĺženého víkendu sa nakoniec stal dvojdňový trip, ktorému padli za obeť dva dni dovolenky.

O pol šiestej ráno štartujeme, s prijateľným polhodinovým meškaním oproti plánu. Na parkovisko pod Gletscherbahnom prichádzame pred jedenástou. Nadšenie z krásneho počasia a predstavy zasneženého raja, ktorý tušíme tam hore, sa pokúša schladiť teta v kase. Samolepiacou (nalepila sa na mňa počas života) nemčinou vysvetľujem, že chcem lístky pre draj ervaksene, nur glečerbán, hojte bergfárt, morgen tálfárt.

Padajú porazenecké návrhy lyžovať dolu po zjazdovke. Našťastie je nás nepárny počet a hlasovanie má jasný výsledok.

Chápavo kýva hlavou, niečo konzultuje s druhou tetou, a zahlási sumu 126 ojro. Skoro ma vykotí. Vychádza najavo, že podzemným vláčikom sa na ľadovec síce dá vyviezť aj vrátiť za 21 €, ale taký lístok platí len jeden deň. Čiže platíme ďalších 16 € za jazdu dole na druhý deň, plus záloha za kartu. Tajomstvo dvojnásobnej sumy, než akú som očakával, je rozlúštené.

Chata Weißseehaus (2378 m), kde sme si zajednali nocľah, stojí na kopčeku priamo nad hornou stanicou podzemného vláčika. Musíme si k nej vyšliapať zo 150 výškových. Zdravíme sa s personálom a odkladáme si veci do akéhosi salónika zaprataného kopou bordelu a výstavkou minerálov. Ostávajú tu aj mačky a cepíny. Do zotmenia máme len 4 hodiny času, viac ako fitnesový výšľap nestíhame.

Popri jazere Weißsee a priehrade nad ním stúpame k ľadovcu. Usúdiac, že dnes sa zjazdovkám aj tak nevyhneme, tak načo to odkladať, odbáčame na jednu z vyratrakovaných píst. A pekne po kraji k reštaurácii Eisseehaus (2795 m). Tam sa zohrejeme (slnko síce svieti, ale studený vietor je silnejší), počkáme na opozdilca a pokračujeme popri zjazdovke na Schareck (3105 m).

Až na vrchol sa nikomu trepať nechce. Od hornej stanice lanoviek si obzeráme zajtrajší cieľ Hoher Sonnblick (3106 m), na západnom horizonte rozoznávame Großglockner (3798 m) a na južnom zubaté Dolomity. Padá porazenecký návrh lyžovať dolu po zjazdovke. Našťastie je nás nepárny počet a hlasovanie má jasný výsledok. Pri výšľape som študoval línie s početnými stopami naľavo od lanoviek, cez ľadovec Wurtenkees. Nie je o čom špekulovať.

V strede zjazdu sa musíme trafiť do krátkeho žľabu, ktorý predstavuje jediný možný prechod cez zatiaľ málo presnežený skalnatý pás nad ľadovcom. Hore je sneh tvrdý a má zvláštnu konzistenciu, čerstvo nabrúsené hrany majú v oblúkoch tendenciu zachytávať sa na pätách. Nižšie na ľadovci leží slušný prašan, lenže tam je to už plytké. A na záver nás víta kamarátka kôra.

Na Weißseehaus sa vraciame tesne pred zotmením. Je to viac hotel ako chata, ale na vlastnú kúpeľňu sa nik z nás nesťažuje. Po sprche sa hydratujeme miestnym čapovaným a čakáme na polpenziovú večeru. Tá je výborná a raňajky výdatné, takže tých 60 € na osobu to hodné bolo.

Ráno sa snažíme vyraziť čo najskôr. Ako sa neskôr ukáže, nebude to stačiť – mali sme sa vzdať raňajok a vyštartovať pred siedmou. Prebytočné veci ostávajú v lyžiarni, je ich oveľa menej ako včera. So sebou vlečieme mačky, cepíny, aj sedáky a lano na ľadovec.

Túra sa začína rovnako ako včerajšia, miernym stúpaním popri jazere a priehrade. Tentoraz však pokračujeme až do záveru doliny, k lanovke pod vrchom Alteck (2942 m). Napravo od neho je sedlo Niedere Scharte (2696 m), cez ktoré chceme prejsť k ľadovcu Goldbergkees pod Sonnblickom.

Na vystúpanie do sedla využívame kúsok zjazdovky, potom úsek krátkym žľabom a sme hore. Sedlo je rozľahlé a možností, ako zlyžovať na druhú stranu, priveľa. Niekto tu už pred nami bol, no stopy sú zaviate. Vyťahujem mobil a snažím sa nájsť správnu trasu podľa uloženého GPS záznamu. Nakoniec sledujeme ledva viditeľnú stopu cez akúsi plošinu ukončenú viacerými žľabmi. GPS-ko potvrdzuje, že sme správne. Lenže asi 40-stupňový žľab, do ktorého nás naviguje, ešte nie je v podmienke.

Domorodec nás vedie tam, kde sme už boli, a rovnako konštatuje, že cu vénig šné.

Vraciame sa nazad hľadajúc alternatívnu líniu zjazdu. Niečo by sa aj našlo, ale radšej si to overíme u lyžiara, ktorý sa zrazu objavil za nami. Domorodec nás vedie tam, kde sme už boli, a rovnako konštatuje, že cu vénig šné. Ukazuje trasu miernejším žľabom, ktorým máme zlyžovať a potom pokračovať hore rebrom na Sonnblick. A hlavne sa vyhnúť ľadovcu, ktorý podľa neho nie je dostatočne presnežený. Voláme ho, nech sa pridá, odmieta.

Sťahuje so sebou aj Petra, ktorému sa plán vyliezť dnes na Sonnblick nezdá byť reálny. Šanca sa naozaj znížila, stratili sme veľa času. No ja s Martinom sme odhodlaní dať aspoň pokus. Severne orientovaným žľabom, ktorý v najstrmšom mieste môže mať zo 35 stupňov, na dobrom snehu zlyžujeme pod čelo ľadovca. To naozaj nevyzerá byť priechodné, samá trhlina. Naša trasa smerom na rebro je však úplne bezpečná, ľadovec končí asi sto metrov nad ňou. Nemusíme sa naväzovať a je tu aj stopa – hurá, nebudeme blúdiť.

Po južných rebrách Sonnblicku obchádzame čelo ľadovca. Míňame miesto, z ktorého sa krátkym klesaním dá naň vrátiť. Cez úplne hladkú bielu plochu vedie tyčové značenie aj stopa, vyzerá to na bezproblémový prechod. Ale miestny expert nám kázal ísť rebrom, tak ideme rebrom. Výživným stúpaním, ktoré v tomto chladnom severe aj prišlo vhod, sa dostávame k bivaku Rojacherhütte (2719 m). Chvíľu v ňom v závetrí oddychujeme, na studené pivo po 5 € z debničky nemáme chuť. Väčšia chata je pri meteostanici na vrchole Sonnblicku, v zime býva otvorená len nepravidelne.

Asi dvesto výškových metrov nad bivakom (do cieľa chýba ďalších dvesto) prichádza chvíľa pravdy. Krátkym, asi 20-metrovým traverzom treba obísť skalný pilier a dostať sa tak na hladký svah vedúci až na vrchol. Je to exponované a sneh, po ktorom treba ísť, nie je práve stabilný. Obliekam si sedák, obúvam mačky a druhý koniec lana podávam Martinovi. V stene nad traverzom vidím jedno vŕtané istenie, snáď tam bude aj ďalšie.

Cvakám expresku a prepadávajúc sa do mäkkého snehu tam bojujem asi štvrť hodiny, kým sa vzdávam. Dĺžka lana by nestačila na celý úsek. Na lyžiach by to išlo lepšie, lenže to si zase neviem predstaviť, ako by som sa istil. Veľkú rolu v rozhodnutí vrátiť sa zohráva poznanie, že vrchol už aj tak nestihneme. Exponovaný traverz nás obral o desiatky cenných minút. Chceme stihnúť poslednú jazdu vláčika o 16:30. Schádzať tých tisíc výškových ku autu v lyžiarkach by nebol príjemný záver výletu.

Ako odškodné si vyberáme prvotriedny zjazd dlhým žľabom až ku ľadovcu. Sneh je v ňom tvrdý, ale vďaka juhozápadnej orientácii nie ľadový. Dole musíme na chvíľu nalepiť  pásy a vrátiť sa na „naše“ rebro, keďže cez trhliny v čele ľadovca to naozaj nechceme skúšať. Dobiehame dvojicu miestnych mládežníkov. Chalan a baba, ktorá má očividne trochu problém s lyžovaním. Vyzvedám, či to dali až hore. Áno dali, prišli od Kolm Saigurnu, nie z Mölltaleru ako my, a išli po ľadovci, nie rebrom.


Celkový čas 8:15 h, dĺžka 18 km, nastúpaných 1350 m. GPX na stiahnutie

Závidím a prichádzam k názoru, že ak by sme neposlúchali radu držať sa silou-mocou rebra, stihli by sme to aj my. Nie je priestor na sebaľútosť, musím kontrolovať čas a poháňať Martina, ktorý hroziaci logistický problém akosi nechce brať do úvahy. Do sedla Niedere Scharte stúpame namiesto žľabu hranou hrebienka. Chytá ma nervozita z časového tlaku. Martin je kdesi vzadu, drží si svoje tempo a nič ho nerozhádže.

Konečne v sedle. Je tu signál, dohováram sa s Petrom, že poberie všetky veci z chaty a počká nás pri vláčiku. Lyžujeme dole s vedomím, že popri brehu priehrady bude treba ešte raz lepiť pásy. Potom už len zjazdovka a vláčik. Prichádzam s 10-minútovou rezervou pred odchodom posledného spoja. Martin nám brnká na nervy a s prehľadom sa objavuje dve minúty pred odjazdom. Peter hovorí, že vôbec nedúfal, že to stihneme, a chystal sa vybavovať nocľah. Ja si uvedomujem, že pri čakaní na Martina som sa bál viac ako v tom traverze 🙂


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?