Po dlhej lyžiarskej sezóne strávenej v rakúskom St. Antone som sa rozhodol s kamošom Tomášom (Čech žijúci v Innsbrucku) vymeniť lyže za lano a skoby. Nabalili sme oktáviu a v polovici apríla vyrazili. V pláne bolo hlavne El Chorro v Španielsku a Sagres v Portugalsku.
Siurana
Cestou do Barcelony sme raz nocovali v aute. Vygooglil som oblasť s názvom Siurana, cca 60 km od Tarragony. Siurana je prekrásny kaňon podobný Grand Canyonu v USA. Na rozlezenie po zime to ale bolo ťažké, dvesto ciest a len zo desať v obtiažnosti 5-6. Takže na začiatok neodporúčam. Prespali sme v kempe priamo na vrchu, kde sme kúpili aj sprievodcu. Je to tam raj čo sa týka lezenia aj prírody.
Calpe
Po troch dňoch sme sa presunuli na juh. Na pláne bolo Calpe, kde sme chceli vyskúšať viacdĺžky. Calpe je 200-metrová hora čo rastie priamo z mora. Žiaľbohu trebalo ísť po vlastnom a my sme nemali výstroj ani skúsenosti, tak sme s veľkým sklamaním museli vynechať tento skvost. Zašli sme do mesta a v kníhkupectve zohnali posledného sprievodcu z okolia.
El Plano
Začalo sa stmievať, takže sme sa museli rýchlo rozhodnúť pre ďalšiu oblasť. El Plano je asi hodinu od Calpe. Dorazili sme do vtedy ešte zatvoreného kempu a vybalili stan na štrkovom parkovisku. Ráno sme vyrazili do El Plano, čo bolo asi 20 min autom od kempu. Oblasť je situovaná v olivovom sade, kde sme nestretli ani nohu, len pár roľníkov. Cesty sú perfektne preistené, všetko od 30 m vyššie, a konečne aj 80-metrová dvojdĺžka.
El Chorro
Večer sme ešte prespali v kempe a ráno vyrazili do El Chorro – pre mňa favorita zájazdu. Mal som tip od kamoša prespať v kempe Olive Branch. Majitelia boli Angličania, tak sme sa v pohode dohovorili, keďže v Španielsku sa dorozumiete na 70 % iba po španielsky. El Chorro sa nachádza v národnom parku Caminito del Rey a je to lezecký raj s viac ako 2000 preistenými cestami všetkých obtiažností. Máte tam na dva-tri týždne čo robiť.
Dá sa ísť aj letecky do Malagy, prenajať si auto a v kempe si rezervovať stan. Dobrodružstvo bolo dostať sa k niektorým oblastiam, kde trebalo prechádzať cez vlakové tunely. Cez víkend ich strážili, no cez týždeň tam strážnici neboli. Takže stačilo zistiť, kedy chodia vlaky a vystihnúť správny moment na prechod troch asi 200-metrových tunelov.
Sagres
V Chorro sme ostali 5 dní a keď sme mali kompletne zodraté prsty, vyrazili sme do Portugalska – do najjuhozápadnejšieho cípu Európy Sagres. Veľmi veterná oblasť a surferský raj. Čo sa týka lezenia, našiel som na nete, že v bare Dromedario majú nejakého sprievodcu a dajú sa pofotiť topá. Sprievodca bol 8 rokov starý a písaný a kreslený rukou, čiže bolo dosť ťažké sa zorientovať.
Lezenie mohlo byť super, ale keď sme našli iba pár kompletne zhrdzavených štandov, nechceli sme sa tam púšťať. Inak všetko bolo v nádherných útesoch priamo nad morom.
Cascais
Pokračovali sme teda ďalej smerom na Lisabon do oblasti Cascais. Prespali sme v aute a našli pár pekných ciest v útesoch priamo nad morom. Bolo ich tam asi 30 a všetko maximálne 12-15 m, takže sme sa pobrali naspäť do Španielska.
Mallos de Riglos
Opäť sme spontánne našli oblasť Mallos de Riglos, ktorá bola úplne úchvatná prostredím.V strede ničoho sa vypínali tristometrové veže zo zlepenca. Konečne sme si prišli na svoje vo viacdĺžkach. Prvý deň sme zablúdili a asi hodinu sme sa predierali cez ostré kríky. Došli sme k stene a v druhej dĺžke prišiel poriadny lejak. Takže sme to museli otočiť.
Druhý deň vyšiel ako z knižky, nulová oblačnosť, teplota 18 stupňov, perfektné podmienky na lezenie.Tentokrát sme sa držali chodníka, ku skale prišli za 20 minút a dali sme si krásnu štvordĺžku za 1,5 hodiny.
Bolo okolo obeda, tak sme niečo prekusli a v sprievodcovi našli 250-metrovú stenu v 13-tich dĺžkach. Stmievalo sa až okolo deviatej, tak sme sa rozhodli, že ideme na to. Ku stene sme prišli o pol štvrtej a naliezli do prvej dĺžky.
Trvalo nám to 5,5 hodiny, všetko nádherne exponované, iba my dvaja a orly supohlavé s rozpätím krídel 4 metre. Vyšli sme hore, ale nestačili si užiť výhľady, lebo sa začalo stmievať a museli sme hľadať zostupovú cestu. Zlanili sme na štyrikrát a posledný zlaňák bol už skoro do tmy. Naslepo sme našli chodník a odkráčali v kompletnej tme pol hodinu ku autu, keďže čelovky sme si nechali v stane.
Po 18 dňoch plných lezenia a spoznávania krajiny sme sa vybrali na cestu domov. Španielsko, čo sa týka lezenia, je krajina neobmedzených možností. Každý si tam príde na svoje, určite sa tam ešte niekedy v živote vrátim.
