Lezenie Zádiel: Stará cesta (IV+) na Prednú baštu

Športový gymnasta Mikuláš Varga a jeho kamarát Tibor Tóth, lyžiarsky pretekár, vyliezli 16. mája 1956 prvovýstup na Prednú baštu v Zádieli. Obaja boli vášniví lyžiari. Micu viac bežkár, Tibi zase zjazdár a slalomár. Po zimnej sezóne sa človek zvyčajne iba rozlieza, ale v polovici dvadsiateho storočia boli lezci, ktorí zjavne dokázali dať aj svojmu rozliezaniu štýl.

Odvtedy si táto klasika z pionierskych čias zádielskeho lezenia postupne získavala svoj „tajný“ fanklub. Osadené kruhy a staré skoby sú medailami jej histórie. Tohto roku Stará cesta (IV+) oslavuje sedemdesiatiny a ja osobne ju považujem za najkrajší „štvorkový bigwall“ Zádielu. Cesta orlov má pekné časti už v piatom stupni a chýba jej lepšia kvalita skaly. Šaľba na Oltári je už šestka a skalou tiež nenadchne.

Unikát Cukrovej homole z dielne zamilovaných Tonky a Daniela Bakošovcov je fenomenálny, ale treba vedieť liezť v stupni VII-. Viaceré klasiky ako Kozí chrbát alebo pilier na Čertovu stenu už zarástli a je otázne, či sa dožijú svojej lezeckej reinkarnácie. Vždy je k tomu totiž potrebné nielen nadšenie, ale aj veľa skúseností a práce.

Štvorka, ktorú treba chápať v kontexte

Za priekopnícky čin súčasnej doby k oživeniu zádielskych klasík preto považujem preistenie Starej cesty Milanom Kolibárom, ktoré sa udialo približne pred desiatimi rokmi. Nevzbudilo toľko pozornosti a sú na to regulérne dôvody. Dve postupové istenia na päťdesiatmetrovú dĺžku totiž veľké vlny nadšenia obvykle nevyvolávajú.

Preistenie klasiky vždy nesie charakteristiky osobnosti toho, kto dielo robí. Milan má na skale dar nielen lezeckého pohybu, ale aj odvahy. Pamätám si, že keď na začiatku devädesiatych rokov preliezol „Bakošku“ sólo, nakoniec nebol sám so sebou spokojný. Mal totiž na sebe sedací úväz a v štandoch oddychoval.

Sólo chápal ako svoju tichú súkromnú výzvu. S odstupom krátkeho času sa preto na homoľu vrátil a preliezol ju ešte raz. Tak ako to urobil prvý raz, bez médií, publicity a tentoraz aj bez sedačky.

Stará cesta má v sebe aj s borhákmi niečo z tejto hry. Skala je tam na pomery IV stupňa v Zádieli excelentná, aj keď lokre samozrejme nechýbajú. No a ten IV stupeň treba chápať v kontexte miestnej stupnice.

Napísal som tento podrobný opis, nech slúži lezcom ako Ariadnina niť. Nuž, teraz už nemôžete povedať, že ste o Starej ceste na Prednú baštu nepočuli. Dýchajte pokojne a nenechajte sa vyprovokovať. Skutočná výzva je totiž vždy absolútne osobnou záležitosťou.

Stará cesta na Prednú baštu v Zádieli (2) Ja s Milanom — Toto je jedna z mála našich spoločných fotografií. Je zo začiatku deväťdesiatych rokov. Do „montáže“ tejto lanovky medzi vežami som Milana (na zábere vľavo) nemusel presviedčať. Kto nás pri tom odfotil, nech sa, prosím, prihlási.

Nástup pod stenu (30 min)

Od severného parkoviska obce Zádiel pokračujeme asfaltovou cestou do Zádielskej tiesňavy. Po približne desiatich minútach chôdze sa nad nami po pravej strane dvíha Predná bašta s charakteristickým trojuholníkovým previsom, cez ktorý vedie cesta Indiánsky nos, klasifikácie VIII+. Pod ním svieti výrazná svetlá plocha po nedávnom skalnom výlome. Sú to dobré orientačné body, ktoré nás budú sprevádzať prakticky až pod nástup.

Stará cesta na Prednú baštu v Zádieli (3) Pohľad na Prednú baštu a jej Indiánsky nos — Pohľad na Prednú baštu a jej Indiánsky nos z asfaltky v Zádieli

Priblížime sa k mostu so zeleným kovovým zábradlím po oboch stranách, ale nedôjdeme až k nemu. Ešte pred ním, naľavo od asfaltky, sa nachádza lezecká stena nazývaná Projekty. Je to spodná časť masívu Siroty. Približne oproti nej opustíme asfaltku a odbočíme doprava do svahu. Odbočku stráži velikánsky balvan, ktorý sa nedá prehliadnuť. Na pravej strane má malý previs, tesne pri ňom rastie strom a v jeho spodnej časti sa zachoval biely pozostatok značky. Hneď za balvanom sa chodníček stáča doprava hore.

Začína krátkym, ručne vykopaným úsekom a pokračuje už iba vyšliapanou stopou. Obvykle je rozpoznateľná aj na jeseň pod napadaným lístím. Pri prvom kamennom mužíkovi urobí chodník serpentínku doľava a ďalej sa prepletá pomedzi skaly, miestami už menej výrazne. Po chvíli sa opäť stáča doprava. Hlboko pod nami vidno asfaltku, ktorú sme pred chvíľou opustili. Nasleduje dlhší, len mierne stúpajúci traverz v smere späť k parkovisku. Chodníček je zreteľný a správny smer nám potvrdzujú kamenní mužíci. Traverz končí pri skalnom pilieriku, kde sa charakter výstupu mení.

Odteraz pokračujeme priamo hore pilierom, ľahkým skalným terénom obtiažnosti I/II. Zapojíme aj ruky, ale lezenie je jednoduché a vedie po dobre vyšliapaných stupoch medzi skalami. Stúpame pomerne strmo, stále priamo pod Indiánsky nos. Nad hlavami už totiž máme jeho výrazný profil a pod ním aj nový bielo-oranžový výlom. Pilier nás privedie ku skupinke pomerne veľkých stromov. Pri prvom výraznejšom strome úzky, strmší výšvih medzi balvanmi obchádzame zľava. Potom už vstupujeme medzi stromy. Na jednom z nich, na pravej strane, rastie nápadná huba.

Za stromami sa terén presvetlí a zrazu stojíme na pohodlnej skalnej terase priamo pod stenou Prednej bašty. Terasa vytvára malý kamenný amfiteáter, z troch strán obklopený stenami. Naľavo aj napravo ju vymedzujú skalné piliere Prednej bašty, ktoré odtiaľto spadajú dolu do tiesňavy. Je odtiaľ pekný výhľad najmä na Pioniersku vežu, Šunov hrebeň a Trojuholníkovú stenu. Pozornému oku neuniknú ani kamene ležiace na zemi – pozostatky nedávneho skalného výlomu.

Z tejto nástupovej terasy začínajú štyri sedmičkové cesty. Z nich tá úplne vľavo v tretej dĺžke prekrižuje našu líniu z roku 1956. Stará cesta má nástup v pravej časti terasy, prakticky priamo nad miestom, kde sme vystúpili na terasu.

Stará cesta na Prednú baštu v Zádieli (4) Západné steny tiesňavy — Trochu zádielskeho miestopisu. Západné steny tiesňavy. V hornom rade, vychádzajúce až na planinu: Zadná bašta, Predná bašta, Sokolie veže, Zubatá veža a Orlia bašta. V spodnom rade, vychádzajúce zospodu tiesňavy: Cukrárova vežička, Ostnatá veža, Prídavková veža a Prašný pilier.

Opis výstupovej cesty

Pomenovania dĺžok nie sú historické. Vymyslel som ich a pridal kvôli lepšej orientácii v opise, tak ako to robíme pri našich cestách. Stručný klasický opis sa dá nájsť v sprievodcovi RP v Zádieli.

Nástup tvorí výrazný kút s úzkym komínikom. Vo výške približne šiestich metrov sa v ňom leskne prvý lepený postupový borhák. Nad ním, mierne doprava, leží malá trávnatá terasa so stromom. Vyššie nad terasou vidno v kúte druhý postupový borhák. Istenia tvoria borháky Singing Rock. Oproti štandardným „brkám“ sú v oku väčšie a zvárané. Osadené sú vo svetlosivom lepidle Fischer. Ich striebornú farbu dobre vidno.

Stará cesta na Prednú baštu v Zádieli (5) Kamenná polica pod tretím borhákom — Kamenná polica pod tretím borhákom je ideálnym miestom na medzištand

Prvá dĺžka: Od stromu ku stromu, kl. IV+, 42 m, B6

Nastupujeme priamo úzkym komínikom (kl. IV+), lezieme k prvému striebornému borháku a pokračujeme na trávnatú terasku so stromčekom. Nelezieme kútom a špárou priamo pod druhým borhákom, ale v štýle Tarzana, dotýkajúc sa stromu, mierne sprava obídeme pilier. K druhému borháku pri dobrej kamennej polici dolezieme (kl. III+) sprava spoza hrany. Dva metre nad policou je tretí borhák.

Pokračujeme stále pilierom, viac-menej po jeho pravej strane (kl. III+, B 4, 5 a 6). Posledný postupový borhák dopĺňa vľavo aj stará hrdzavá skobka. Od nej mierne traverzujeme doprava a záverečných sedem metrov ľahkým terénom (kl. II) dôjdeme na terasu pri skupinke stromov, kde je štand.

Štandovať môžeme priamo na stromoch alebo na dvoch nitoch v stienke nad stromami, prípadne na dvoch lepených borhákoch, ktoré sú vľavo, mierne pod terasou. Lezci na seba vidia iba po kamennú policu pod B3. Priamym pokračovaním z tohto štandu vedie cesta za VII+ a odlezením doprava sa dostaneme do nástupu ďalších ťažších ciest.

Poznámka: Dĺžku je možné rozdeliť na dve kratšie. Zníži sa tým trenie lana a umožní sa očný kontakt. Ideálne miesto na štand je na kamennej polici pod B3.

Stará cesta na Prednú baštu v Zádieli (6) Začiatok druhje dlžky — Začiatok druhej dĺžky, lezec je tesne pred odlezením za hranu

Druhá dĺžka: Kút, kl. III, 50 m, B2, S2

Druhá dĺžka sa začína výrazným kútom vľavo od stromov, ktorý sa približne po pätnástich metroch stráca na horizonte. Nastúpime kútom, v ktorom sú zakliesnené rôzne balvany. Niektoré držia viac, iné menej. Asi po desiatich metroch lezenia narazíme na starú hrdzavú skobu. Má tam najmä dekoratívno-nostalgický účel.

Nad skobou prelezieme z kúta na pilier vľavo (B1). Po sedemnástich metroch sa dostaneme na plošinku, na ktorej sa dá pohodlne postaviť. Naľavo je hrdzavá skoba z oceľovej guľatiny a vpravo výborný odštep na slučku. Takto nejako vyzeral tutový štand pred nástupom éry nitov a borhákov.

Stará cesta na Prednú baštu v Zádieli (7) Borhák z roku 1956 — Borhák z roku 1956? Lezci tej doby boli extraliga, ale myslím, že keby mali našu technológiu, nity a borháky by používali podobne ako my.

Z plošinky pokračujeme ďalej, stále kútom nahor, s kulisou Indiánskeho nosa nad nami. Záverečných desať metrov vedie ľahkým terénom (kl. III−). Štand tvoria dva borháky a hrdzavý kruh nad nimi. Lezci na seba vidia v druhej dĺžke iba prvých pätnásť metrov.

Päť metrov pod nami vpravo je štand cesty jedného z autorov línie Slovak Direct na Denali. Cestu „Slivková“ vyliezli Blažej Adam a J. Bílek v roku 1973. Obtiažnosť jej prvej dĺžky sa reálne pohybuje okolo stupňa VI-, druhá už je ľahšia. Zo štandu vidno štyri postupové borháky osadené Milanom Kolibárom. Pri preleze „Slivky“ treba dať pozor na voľný blok veľkosti starého televízora. Sám o sebe zatiaľ drží, ale zaťažovať ho radšej netreba.

Poznámka: Dĺžku je možné rozdeliť na dve kratšie. Zníži sa tým trenie lana a umožní sa očný kontakt.

Stará cesta na Prednú baštu v Zádieli (8) Milan Kolibár na druhom štande — Milan Kolibár na druhom štande

Tretia dĺžka: Spoďáky, kl. IV, 30 m, B3

Nad nami pokračuje výrazný kút. Asi sedem metrov vyššie vidno prvý borhák. Cesta vedie stále vzdušným diagonálnym traverzom doľava. Istení tu veľa nie je a to, čo sa dá založiť v kľúčovej pasáži, je obvykle v úrovni nôh. Do založeného sa teda nedá sadnúť a oddýchnuť si. Rovnako sa tu nedá ani „zahákovať“. Z dôvodu diagonály môže byť problematické aj spätné spustenie na štand. Lezci na seba vidia iba v prvej časti.

Stará cesta na Prednú baštu v Zádieli (9) Aďka Adamcová tancuje v traverze — Aďka Adamcová tancuje v traverze

Štvrtá dĺžka: Traverz, kl. IV, 35 m, B1

Zo štandu je vidno jediný postupový borhák dĺžky, až keď sa človek výrazne vykloní. Štvrtá dĺžka začína vodorovným šesťmetrovým traverzom doľava. Prvé postupové istenie je až za ním. Zakladacie možnosti sú v traverze veľmi obmedzené a pád do štandu je reálny.

Na konci traverzu zapneme postupový borhák a pokračujeme kolmo dohora kútom. Celá prvá približne dvadsaťmetrová časť dĺžky je v stupni IV. Následne sa dostaneme do položeného terénu (kl. II). Pohyb je tam už ľahký, ale treba si dávať pozor na voľné bloky, ktorých je tu dosť. Štand je na stromoch. Lezci na seba vidia iba v prvej časti.

Stará cesta na Prednú baštu v Zádieli (10) Cesta na planinu obchádza hrebeň z ľavej strany

Výstup na planinu a zostup (1 hodina)

Pri pokračovaní na planinu treba byť pozorný, ale istenie lanom nie je potrebné. Ďalší postup nevedie hrebeňom, ale pomedzi stromy naľavo od neho. Najprv takýmto obchádzaním hrebeňa prídeme na planinu a potom sa neznačkovým chodníkom napojíme na modrú turistickú značku, kde odbočíme doprava. Po približne kilometri na rázcestí odbočíme druhýkrát doprava na náučný chodník so zelenou značkou. Doľava pokračuje modrá značka vedúca až pod Turniansky hrad. Trasa je zreteľná a chodník nás dovedie späť na parkovisko do Zádiela.