Pot a slzy pred lezením. Kombináciu bike and climb milujem

Tip na ľahšie viacdĺžkové lezenie v centrálnej časti Karnských Álp. Cesta Via Stelle Filanti (6- UIAA) vedie cez exkluzívnu vápencovú platňu s vodnými žliabkami a jedným menším previsom.

Minulé leto sme niekoľko dní brázdili cesty po talianskom severovýchode s cieľom užiť si lezenie v Karnských Alpách a objaviť menej známe lezecké spoty. Po peknej šesťdĺžke v južnej časti pohoria sme sa vybrali do jeho centrálnej časti, do oblasti pod najvyšší vrcholom Hohe Warte (Monte Coglians, 2780 m). V základnom tábore Jaro navrhuje ísť štýlom bike and climb. Takú kombináciu som ešte nemal tú česť skúsiť a s nadšením prikyvujem. To som ešte vôbec netušil, do akej pasce sa dobrovoľne navliekam.

Lokalita

Karnské Alpy (Karnische Alpen/Alpi Carniche) sa rozkladajú na území Rakúska (spolkové krajiny Tirolsko a Korutánsko) a Talianska (Benátsko a Furlansko-Júlske Benátsko). Hlavný hrebeň viac-menej kopíruje štátnu hranicu Rakúska s Talianskom. Pohorie sa geologicky radí k južným vápencovým Alpám. Má dve časti, Hlavný Karnský hrebeň a Južné Karnské Alpy. Geologicky tu dominuje vápenec a kryštalická bridlica. Nájde sa aj krieda, pieskovec a samozrejme dolomit.

Príprava

Náš lezecký výber bol obmedzený Jarovým post-zlomeninovým hendikepom. Via Stelle Filanti (Cesta padajúcich hviezd, 6- UIAA) vedie na bezmenný kopec susediaci s vrcholom Torre del Coston Stella (2211 m). Autormi cesty sú talianska dvojka Pezzolato & Gojak, nám známa hlavne svojimi cestami v Chorvátsku, napríklad v Paklenici.

Cesta je z roku 2005. Má 220 metrov, 5 dĺžok a jej maximálna obtiažnosť 6- je len v jednej dĺžke. Ešte jedna dĺžka je v obtiažnosti 5, ostatné sú za 4 až 4+ UIAA. Topo je dostupné na webe Quartogrado. Našiel som aj sprievodcu, ktorý píše, že cesta má 6 dĺžok. My sme ju liezli na 5 dĺžok a nebol v tom problém. Materiál skaly je kompaktný vápenec. Stena je orientovaná južne. Začiatok cesty sa nachádza vo výške 2000 metrov nad morom.

Príjazd a prístup

Z Bratislavy je do horskej dedinky Forni Avoltri vyše 6 hodín jazdy autom a prejdeš viac ako 550 kilometrov. Z dediny sa ešte dá vyjsť o niekoľko kilometrov vyššie ku chate Edoardo Tolazzi (1350 m). Pod chatou je dosť možností na parkovanie.

Vyťahujeme bicykle, nahadzujeme na seba matroš a ide sa do toho. Na začiatok otvorene priznám, že vôbec nie som biker. Novú situáciu si začínam užívať hneď v prvom vážnejšom stúpaní za chatou. Prvé kvapky potu ma našli nepripraveného a o pripravenosti mojich nôh na tento druh pohybu ani nemusím hovoriť. Morál rýchlo našiel svoje dno.

Prístupovú trasu som si skutočne odtrpel. Prišlo aj na nevyberané slovné spojenia. V politicky korektnom preklade niečo ako „ja sa vždy nechám nahovoriť na každú blbosť“. Moje prevedenie prístupu bola kombinácia tlačenia bicykla v strmine a fučania v sedle pri miernejšom stúpaní. K tomu potu sa možno občas pridala aj slzička. Ešteže ma nikto známy takto nevidel. Jaro si určite bicykel užil viac ako ja. Celkovo mi na tých 3,5 kilometra a 400 výškových metroch nadelil asi pol hodiny.

No ale späť k podstate. Cyklotrasa má zo začiatku betónový povrch, vyššie je to štrkom spevnená lesná cesta. Paralelne vedie aj priamejší turistický chodník. Oba varianty vedú do sedla Forcella Morarêt (2112 m), v ktorom stojí chata Marinelli. Vhodný bike depot sme našli v jednej zo serpentín cyklotrasy (malá lúka, poloha na mape) asi 200 metrov pod odbočkou na turistický chodník vedúci do doliny Vallone del Ploto. Na túto odbočku potrebuješ trafiť. Priamo pri nej nie je vhodný priestor na odloženie bicykla.

Po zarastenom chodníku, ktorý je na mape označený ako “troi de ploto”, ideš trištvrte hodiny pekne do kopca. Prídeš na, dalo by sa povedať, lúku. Lúka je po ľavej strane zakončená skalným hrebeňom padajúcim z Torre del Coston Stella. Asi v strede lúky, hneď po prekonaní horského potoka, odbočíš z turistického chodníka smerom skalný hrebeň a v jeho najnižšom bode ho musíš podísť. My sme tam nenašli žiadny prešliapaný chodník, pustilo to aj bez neho.

Travezom popod skalné rebro sa dostaneš do morénovej dolinky, z ktorej už vidíš cieľ – výraznú vápencovú platňu prerušenú previštekom v hornej časti. Ku skale je to asi 200 výškových metrov v šotoline a po nestabilných kameňoch. Celkový čas prístupu s využitím bicyklov je niečo cez dve hodiny.

Lezenie

Skalu tvorí položený terén, ktorý je občas prerušený malým previsom. Cesta je označená nápisom na skale, hľadaj ju po pravej strane od stredu steny. Prvá dĺžka ide položenou platňou s rôzne veľkými vodnými žľabmi (4+ UIAA). Nohy máš prevažne na rajbase. Pekné, ľahké, menej odistené lezenie. Video od talianskych kolegov vložené nižšie v texte hovorí samo za seba.

Druhá dĺžka pokračuje po platniach, záver je cez malý previs (5 UIAA). Tretia dĺžka sa začína previsom, ktorý obliezaš zľava (kľúč, 6- UIAA). Po previse lezieš opäť v platniach s vodnými žľabmi. Dá sa ľahko stratiť. Krásne, ľahké lezenie pokračuje dvomi podobnými dĺžkami až na vrchol. Nohy dostávajú zabrať, výhľady sú úchvatné.

Keďže je cesta v nižších stupňoch obtiažnosti, nie je až tak dobre športovo odistená. Nájdeš tu kľudne aj 10-metrový odlez. My sme friendy do žliabkov nezakladali, iba v previse som zavesil jednu slučku. Na zlepšenie morálu by som odporúčal zobrať si niečo na doistenie. Lano odporúčam dvojité 60-metrové a minimálne 11 expresiek. Helma je samozrejmosť. Obtiažnosť podľa sprievodcu sedí. Kvalita skaly je výborná. Štandovacie istenia sú vždy dve, no nemusia byť spojené reťazou. Cestu preliezame za 3 a pol hodiny. Náš celkový čas od auta k autu je 7 hodín.

Zostup

Po dolezení pokračuješ ešte kúsok na sever, kým nenatrafíš na chodník z Torre Spinotti (CAI č. 145). Chodníkom sa vyberieš doprava a po 10 minútach sa vieš napojiť na výstupový chodník “troi de ploto”. Ním by si asi za hodinu zostúpil k bike depotu a celý zostup by ti tak trval niečo cez dve hodiny. My si vyberáme dlhšiu zostupovú trasu. Jednak kvôli Jarovmu členku, ale ideme si tiež po pivnú odmenu na chatu Giovanni e Olinto Marinelli (2120 m), ktorá je najvyššie položená v regióne Friuli Venezia Giulia.

Na chatu je to asi 40 minút viac-menej traverzom, od chaty ešte polhodina po štrkovej cyklotrase k bike depotu. Na parkovisku si tak rýchlo, ako sa to odvážiš pustiť na bicykli dole kopcom. Túto časť si už užívam aj ja a oceňujem výborne vymyslenú logistiku tohto výletu. Kombináciu bike and climb milujem. Určite tak skoro na ňu nezabudnem.

Doplnkové tipy

• Asi kilometer za horskou dedinou Forni Avoltri si môžeš zaliezť na malej, ale peknej športovej skalke. Nájdeš tu 34 ciest od 5a do 7b dlhých aj 30 metrov. Zaparkuješ oproti malému hotelu, pod skupinou radových domov (poloha na mape ). Prejdeš okolo transformátora a za minútku si pod skalou. Pri istení stojíš na peknom trávniku a prestávku si urobíš na piknikovom posedení. Cesty sú označené na skale aj s obtiažnosťou. Orientácia je síce južná, ale v nadmorskej výške vyše tisíc metrov to vie byť aj v lete v pohode. Trochu nás tam otravovali komáre.
• Vo Forni Avoltri sa každoročne okolo 10. augusta koná Festa di San Lorenzo. Po našom hody vo výročný deň svätca, ktorému je zasvätený miestny kostol. Kúpili sme sme si v stánku drink, pozreli procesiu miestnej mládeže pri dychovke a zdiaľky obdivovali fakľový sprievod na výraznom skalnom zube Monte Tuglia (1945 m). Pekný zážitok.

Fotogaléria