Strážovská Slopanica 2020

Do 24. decembra zostávalo iba päť dní a o to intenzívnejšie bolo cítiť závan vianočného hodovania, čo pre nás introvertov a samotárov znamená stav najvyššieho ohrozenia.
Do 24. decembra zostávalo iba päť dní a o to intenzívnejšie bolo cítiť závan vianočného hodovania, čo pre nás introvertov a samotárov znamená stav najvyššieho ohrozenia.

Nevydarený príhovor pri štedrovečernom stole, presolená polievka, tony sladkého pečiva, monotónne presúvanie sa z postele na gauč a späť, celodenné rodinné návštevy, srdcervúce vinšovačky, na toto všetko sme sa potrebovali zodpovedne pripraviť a načerpať energiu z hôr.

Z Bratislavy sme štartovali pred šiestou hodinou rannou, ja, Janči a Mika. Snažili sme sa vybrať trasu, ktorá nebude skromná na kilometre, dopraje nám aspoň jeden romantický výhľad, bude do 2 h cesty autom a bude sa vyhýbať „hlavným ťahom“ plným turistov. Otvoril som Mapy.cz a vybral takúto trasu:

Trasa: dĺžka 38 km, trvanie 12:30 h, nastúpaných 1591 m

Po 7:30 h sme zaparkovali v dedinke s humorným názvom Slopná (nadmorská výška 400 m), vzdialenej len pár kilometrov od D1, zjazd Beluša, Púchov. Počasie bolo optimálne, teplota 6 stupňov, nikde ani živej duše.

Nástup na zelenú značku nám hneď od úvodu príliš nevyšiel, zrejme to bolo našou premotivovanosťou a nadšením z voľnej soboty v prírode s kamarátmi. Razili sme si to priamo popri Slopnianskom potoku a po menšom zaváhaní sme sa začali šplhať na vrch Malenica (878 m) značenou trasou. Oblačnosť a hustá hmla bola práve vo výške nášho prvého vrcholu, no slniečko sa snažilo nakuknúť aspoň symbolicky do nášho výstrihu.

Strážovská slopanica 03
Trocha slnka (viac fotiek v galérii)

Po krátkom lesnom intermezze sme začali zostupovať na Mojtínske lúky. Mika sa odvážil vytiahnuť svoju lietajúcu muchu a týmto lacným trikom sa snažil spomaliť smrteľné tempo, ktoré sme s Jančim nasadili. Nebolo to bohužiaľ naposledy. Ale čo človek nespraví pre to, aby bol v zábere, keď ho točí kamera.

Mojtín ešte sladko spal keď sme zaklopali na jeho dvere. Nechceli sme ho budiť a pobrali sa smerom k Mojtínskej jaskyni. Prišli sme práve keď hodiny odbíjali poludnie. Bol čas obeda, fotodokumentácie a vzájomneho osočovania, urážok, nemiestnych osobných invektív. To nás vždy dokáže vyburcovať, to máme radi.

Cyklistickou vrstevnicou s názvom Mazáčka sme postupovali na juhovýchod, po našej ľavej ruke bola Hluchá dolina. Elegantné zákutia, chladné lesy, úzky chodníček, chcel by som vidieť cyklistov amatérov ako si raziu cestu práve tadiaľto. Rozhodne by to bola výzva.

Po niečo viac ako hodinke sme sa ocitli v sedle Kopce (750 m). Opäť prišla na rad kamera. Vietor dúchal, kosti tvrdli ako panenka v mrazáku a pred nami bol highlight tohto dňa – Strážov (1213 m), na ktorý sme s Jančim zavítali v rámci Karpatského Subita Allegretta pred dvomi rokmi.

Tentokrát bola cesta nahor podstatne náročnejšia, kedže lesný polom v kombinácii s „blatovicou“ na niektorých úsekoch odklonil turistov z červenej značky a pripomínal skôr Spartan Race ako turistiku.

A do toho všetkého bzučal Mikov drón. Kúúúúrňa, kde je tá bakula nech mu dám „co proto“

Strážovská slopanica 06
Mojtínska jaskyňa (Viac fotiek v galérii)

V sedle pod Strážovom na nás čakal prvý sneh a zľadovatený chodník, ktorý nám robil trošku problémy. Po príchode na lúku pod vrcholom bolo všetko prikryté bielou perinkou a zahalené do nepriehľadného závoja hmly. Slnko malo zapadnúť čoskoro a my sme viacmenej prestali veriť v idylické výhľady zo Strážova. Ešte pár metrov a div sa svete… Padli nám sánky – samozrejme nie tie na šmýkanie z kopca, ale tie hryzacie, mandibule.

Boli sme len pár metrov nad oblakmi, obloha bola jasná ako porážka Brazílie v semifinále MS vo futbale v 2014, slniečko sa s nami lúčilo poslednými lúčmi tohto dňa, pohár s čajom primrzol k vrcholovému stolčeku. A do toho všetkého bzučal Mikov drón. Kúúúúrňa, kde je tá bakula nech mu dám „co proto“ 😊

Navarili sme čerstvého čaju, zadelili lunterovu škvarkovú nátierku, pobozkali sa … ale prd, odfotografovali sa a vyrazili k zostupu. Po krátkej porade na Lúke pod Strážovom sme vzhľadom na čas a tmu vybrali žltú zostupovku k civilizácii cez Medvediu skalu a Červíkovú k dedinke Priedhorie. V talóne som mal nachystanú dlhšiu alternatívu cez Hrubú Kečku (1037) smerom k Briestennému, kde by nás večerný autobus zaviezol späť do Slopnej. Bude nabudúce.

Strážovská slopanica 07
Prvý sneh (Viac fotiek v galérii)

Ešte pred tým, ako sme vyrazili ďalej, sa však v diaľke zjavilo svetlo. Znie to priam biblicky. Mysleli sme, že to je on, sám najvyšší, že prišiel, aby nám ukázal cestu. Približoval sa míľovými krokmi, na nohách mal mačky. Horolezecké. A na hrudi reflektor. Zo škodovky. Napájaný na batériu z notebooku. Nie Boh, ale elektrikár.

Takticky sme sa na počestného-pocestného zavesili a nechali sa viesť jeho strážovskou žiarou. Zostup bez mačiek nám robil mierne problémy a miestami sme šli po riti. V sedle sme sa rozlúčili a pokračovali ďalej popri vodopádoch, ktoré sme vzhľadom na tmu nemali možnosť obdivovať.

Cesta klesala veľmi strmo a stehná sa príjemne zohriali. Pri Priedhorí sme doplnili energiu a vydali sa na trinásťkilometrovú tour de macadam. Nič krajšieho ako zakončiť deň príjemnou porciou asfaltu.

Strážovská slopanica 10
Západ slnka na Strážove (Viac fotiek v galérii)

Strážovský potok bol najbližšie dve hodiny naším spoločníkom, spieval nám svoju Abendlied a doviedol nás až do dediny Tŕstie. Po desiatej večer sme pristáli pri Jančiho vozidle. Bolo tam, naštastie nie na cihlách.

S úderom polnoci sme štrngali kľúčmi pred bytovkou a priniesli pravé blato a zeminu priamo zo Zliechovskej hornatiny na zdieľané schodisko našich spiacich susedov. Nech nám to odpustia.

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?