Napísal: Jaro, nafotili: Tomáš, Martin a Jaro

O prechod tatranskej Haute Route som sa už raz pokúsil, neúspešne. Vlani mi znovu začala vŕtať v hlave a na začiatku sezóny 2017/18 som si povedal, že je čas prestať snívať a treba konať. Oproti minulosti moje skialpové sebavedomie stúplo a začal som si trúfať na urýchlenú verziu za jeden deň namiesto štandardných dvoch.

Prvý pokus v apríli 2014 sme s Robom trochu podcenili, hoci sme si túru naplánovali klasicky na dva dni. Išli sme opačným smerom – zo západu na východ. Od Popradského plesa sme vyrazili relatívne neskoro (o ôsmej) a po ceste mali viacero neočakávaných technických problémov. Taká vec ako mať náhradné pásy nám vtedy naozaj ani nenapadla.

Tatranská Haute Route je prechod východnou a centrálnou časťou Vysokých Tatier cez vysokohorské sedlá. Existujú rôzne varianty, no ten klasický vedie od Zeleného plesa k Popradskému plesu cez Baranie sedlo, Priečne sedlo, Prielom a Východnú Železnú bránu.

Nocľah sme mali rezervovaný na Téryne – o dolinu ďalej ako bolo treba. O pol štvrtej sme demoralizovaní a v zhoršujúcom sa počasí ostali trčať na Zbojníčke. Smerom k Priečnemu sedlu sme videli iba bielu tmu, chata bola beznádejne plná a personál  odbíjal akékoľvek pokusy o dohodnutie prenocovania. Ťažko im to vyčítať, nešlo o núdzovú situáciu. Nakoniec sme to vzdali a ešte za svetla zlyžovali na Hrebienok.

Po neúspešnom pokuse ostal rešpekt k Tatrám, triezvejšie hodnotenie vlastných schopností a pár pekných zážitkov.

Vizualizácia trasy. Čísla vo videu sú nezmysel, realita bola 11,5 h – 25,25 km – 2523 vystúpaných metrov. GPX na stiahnutie a trasa na mape

Druhý pokus

Piatok 23. marec 2018, o štyri roky neskôr. Je to náhradný termín, ten prvý sme pred týždňom zrušili kvôli počasiu. V práci končím hneď po obede, vyzdvihujem najskôr Martina a potom v Limbachu Tomáša. Erikovi, s ktorým som túru od začiatku plánoval, to nakoniec časovo nevyšlo.

Vo štvrtok, keď sa už dalo ako-tak veriť predpovedi počasia, sme absolvovali naivné pokusy o rezerváciu nocľahu na Brnčálke alebo Popradskom. Česť tatranských chát zachránil Plesnivec. Nocľahom v Belianskych síce oproti rannému štartu od hradskej v podhorí ušetríme len zo dvesto výškových, ale máme dobrý pocit, že pre úspech podujatia sa urobilo všetko, čo sa dalo.

Vďaka skorému štartu z Bratislavy si môžeme dopriať pohodovú večeru v pizzerii v centre Ružomberka. Ďalšieho poriadneho jedla sa dočkáme najskôr o 24 hodín, treba sa predzásobiť.

O pol ôsmej večer štartujeme z Bielej vody. Lepšie by bolo vyrážať z Kežmarských žľabov, ale tam sme nenašli legálne miesto na zaparkovanie. Čelovky zapnuté, prvé dva kilometre derieme podrážky skeletov o asfalt a šotolinu. Potom už šúchame pásy o totálne zľadovatený chodník po modrej a neskôr žltej značke. Parkrát treba aj prenášať.

S pribúdajúcou výškou sa ľad mení na sneh a stúpanie sa priostruje. Na chatu prichádzeme okolo deviatej. S luxusnou rezervou pred limitom, ktorý chatárka stanovila na 22:00. Vykľuje sa z nej sympatická osoba a v tú noc sme jediní hostia, takže by sa dalo trochu posedieť a podebatovať.

Lenže my máme plné hlavy zajtrajška a časový plán je neúprosný. Takže len obligátny čaj či pivo, podaktorí aj polievka, a ukladáme sa na spánok v príjemne vykúrenej šesťposteľovej izbe. Plesnivec si ukladám do pamäti ako tip pre budúce výlety do najvýchodnejšej časti Tatier – príjemná chata, kde komfort prekročil naše očakávania.

05:15 chata Plesnivec

Na raňajky tyčinka, trochu čaju z termosky a zapíname lyže. Na štarte oproti plánu meškáme o štvrť hodiny, ale nenechávame sa tým rozhádzať. Trochu nás prekvapuje, že vonku je už úplne dostatočné svetlo. Počasie zatiaľ vychádza podľa predpovede – slnečno s občasnou oblačnosťou, do desať pod nulou, prakticky bezvetrie.

Pri balení som sa rozhodol veriť priaznivej predpovedi a držať sa minimalizmu. Na sebe mám technický rolák a spodky, windstopperovú mikinu a softshellové nohavice. V 30-litrovom ruksaku, z ktorého cca 15 percent zaberá lavínový airbag, si z oblečenia nesiem už len zatepľovaciu primaloft vestu a tenkú hardshell vetrovku. Batoh ďalej obsahuje:

  • zásoba cereálnych a ovocných tyčiniek
  • 1,1 litra teplého ionťáku v dvoch termoskách, pričom menšia z nich je príručná, umiestnená zvonku na popruhu
  • náhradné rukavice, čiapka a ponožky
  • prilba, lavínová lopatka, lavínová sonda (vyhľadávač mám na sebe)
  • haršajzne, hliníkové plnoautomatické mačky, hliníkový cepín
  • náhradné pásy, vosk na pásy, lepiaca páska na prípadné núdzové opravy
  • mini lekárnička, opaľovací krém, multifunkčný nožík, bivakovacie vrece, čelovka, náhradné batérie.

Z dvoch skialpových setov som zvolil ten ľahší – lyže Ski Trab Magico (83 mm  v strede) s viazaním ATK Raider, celková hmotnosť 1,35 kg/lyža. Topánky – moja obľúbená klasika Dynafit TLT6, na tento účel s papučou Custom Light. Predpokladajúc možnosť strmých zjazdov na tvrdom povrchu som pribalil aj tvrdé čierne jazyky.

06:50 Chata pri Zelenom plese

Na začiatok výživné, no krátke stúpanie hneď nad Plesnivcom. Pokúšame sa nájsť nejakú skratku ku Brnčalke, pretože z mapy jasne vyplýva, že je pre nás zbytočné stúpať po turistickej značke až k Veľkému Bielemu plesu a potom zase klesať ku chate. Keď si dodatočne pozerám GPS záznam, zdá sa, že sa nám to celkom podarilo. Nepýtajte sa ma ako, intuitívne sme hľadali optimálnu stopu v teréne.

Pred chatou, v ktorej sa práve prebúdza život, si dávame dlhšiu pauzu vynútenú telesnými potrebami. Vidíme, že niekto už lezie hore Fľaškou k Baraniemu sedlu a zdá sa, že na lyžiach. To nám dodáva optimizmus. O 07:15 znova zapíname lyže. Čaká nás najťažšie stúpanie celého prechodu, vyše 800 výškových metrov.

Vo Fľaške prvý – a nie posledný – raz používame haršajzne. S ich pomocou vychádzame na lyžiach až pod záverečný výšvih do sedla. Mačky na nohy, cepín do ruky a ide sa na to.

09:30 Baranie sedlo

V Baraňom sedle (s 2393 m najvyšší bod celého prechodu) chvíľu čakáme na Tomáša, ktorý v stúpaní rieši technické problémy s úplne novými lyžami. S dvojicou poľských pešiakov si navzájom robíme skupinové fotky.

Pásy sa nesnažím lepiť na fólie a baliť do ruksaku. Celý prechod ich klasicky skladám na polovice lepidlom k sebe a počas zjazdov zohrievam pod bundou. Funguje to, vydržia až na Popradské a náhradné pásy sa k slovu nedostanú.

Zjazd do Malej Studenej doliny je prvých 50 výškových nepríjemne tvrdý, potom sa už dá hovoriť o lyžovačke nadpriemernej tatranskej kvality. Stále máme slnečno a prakticky bezvetrie.

Téryho chatu obchádzame. Nič nám netreba a čím menej zastávok, tým reálnejší bude náš časový plán.

Pod Priečne sedlo natraverzujeme po ľavej strane doliny, tentoraz bez haršajzní. Na malej plošinke vľavo pod žľabom padajúcim zo sedla rovno obúvame mačky. V novembri sme sa tu s Erikom vytrápili v hlbokom snehu na pravej strane žľabu. Ľavý variant je pohodlnejší, no zároveň lavinóznejší.

11:15 Priečne sedlo

Stopu nám niekto prešliapal, no posledné metre výstupu sú ľadové. Mačky to v pohode zvládajú a cepín dodáva istotu. Priečne sedlo (2352 m) nachádzame plné. Niekoľko ľudí šliape smerom na Širokú vežu, ďalší sa odtiaľ vracajú.

Skupinka Poliakov sa chystá na zjazd smerom, z ktorého sme práve prišli. Martin od jedného z nich dostáva otázku, či sa to dá lyžovať. Odpoveď je záporná, že aspoň horný úsek treba zísť na mačkách. Chalan však má vlastný rozum. Pri pokuse o prvý oblúk stráca lyžu a tá sa kĺže dolu žľabom. Poliakovi sa našťastie darí zastabilizovať pomocou cepínu. Aspoň že ten si zobral do ruky, frajer.

Zo strany Veľkej Studenej doliny sa drží hmla. Ale nie až taká, aby sme pri traverze popod Javoráky mali orientačné problémy. Kvôli hmle a kôrovitému snehu je tu lyžovačka horšia ako z Baranieho.

12:00 Zbojnícka chata

Kým dôjdeme ku Zbojníckej chate, je opäť slnečno. Krásne počasie si pýta daň v podobe zvýšenej spotreby tekutín, do programu musíme zaradiť prestávku na dočapovanie. Zdržiavame sa necelú pol hodinu.

V stúpaní do Prielomu sa vraciame do hmly a prvý raz sa ozýva únava. Nič tragické, len musím trochu spomaliť –  zatiaľ bez toho, aby na mňa parťáci museli čakať. Znovu nám pomáhajú haršajzne. S ich pomocou sa nám darí vypásovať až úplne hore.

13:30 Prielom

Časovo sme na tom dobre. Pri plánovaní som si stanovil limit, že na bezpečné dokončenie túry potrebujeme byť v sedle Prielom (2290 m) najneskôr o tretej popoludní. Na konci marca sú už dni dosť dlhé, no pred nami je orientačne náročný prechod z Litvorovej do Kačacej doliny a traverz popod Gerlachovské spády. Stačí, aby sa zhoršilo počasie, a môže byť problém. Navyše stúpanie do Železnej brány je na trase druhé najnáročnejšie, čo sa týka nastúpaných metrov.

Do sedla od západu prichádza horský vodca omotaný lanom. Ide s tromi klientmi Haute Route opačným smerom ako my, s plánom prespať na Zbojníčke. Kým čaká na svoju partiu, prijímame pochvalu, že sme od rána stihli prísť až sem. Vyzvedáme, aké sú podmienky na zvyšku našej trasy. Na oplátku odovzdávame informácie, ktoré sme nazbierali my.

Lyžovať z Prielomu začíname pred druhou. Tu, v severoch za Gerlachom, nachádzame najlepší sneh dňa a konečne si naozaj užívame lyžovačku. Na to, aká je odľahlá, to v Kačacej doline celkom žije. Niekto lezie ľady, ďalší pred nami stúpajú do Železnej brány. Kto si sem dnes prišiel zalyžovať, neoľutoval.

Haršajzne nasadzujeme v stúpaní ku Gerlachovským spádom. V Železných spádoch idú lyže na chrbát a mačky na nohy. Posledné sedlo je na dosah, únavu prehlušujú euforické pocity. My to asi fakt dáme!

16:15 Východná Železná brána

Už sa nikam neponáhľame, času je dosť a záver túry si chceme užiť bez stresov. V zjazde zo Železnej brány (2255 m) tradične zavadzajú vypadané hrudy snehu. Traverzujeme ponad Ľadové pleso po ľavej strane, aby sme sa nedostali do priehlbiny a nemuseli z nej namáhavo korčuľovať von. V závere Zlomiskovej doliny klasický slalom v kosodrevine.

16:45 Popradské pleso

Jedáleň Majláthovej chaty je plná ľudí vymieňajúcich si dojmy z práve prežitého dňa. Zapadáme medzi nich ako posledný kúsok puzzle s panorámou tatranských štítov.

Kuchár dnes navaril ako malý Boh. Alebo sme hladní ako Izraeliti pri exode z Egypta, nech ostaneme pri biblických porovnaniach. Eufória opadáva len pomaly, späť na zem nás vracia potreba vymyslieť spôsob ako sa dostať k autu odparkovanému na druhom konci Tatier.

Veľmi nás poteší informácia, že zlyžovať sa dá prakticky až ku zastávke električky. Tam skúšame telefonicky dojednať taxík, no pre nás bratislavčanov sú tatranské ceny príliš veľké sústo… Nie sme na tom až tak zle, aby sme si chvíľu nepočkali na električku a hodinku v nej neposedeli. Taxík z Lomnice na Bielu vodu už nebolí.

Telo sa s najnáročnejšou skialpovou túrou, akú kedy absolovalo, vysporiadalo nad očakávanie dobre. Na trase neprišla žiadna veľká kríza a na druhý deň som bol schopný absolvovať výšľap s tisíckou nastúpaných metrov.

Martinovu a Tomášovu kondičku nekomentujem, tí dvaja sú niekde inde. Verím, že ich reči o predĺžení trasy cez ďalšie tri sedlá až pod Kriváň nie sú celkom nereálne. Ja si to radšej ešte niekedy zopakujem opačným smerom. Alebo cez iné sedlá. Určite znova s rešpektom, len v dobrom počasí, v stabilných snehových podmienkach a so správnymi parťákmi. To sú zároveň moje rady pre nádejných budúcich haute routistov.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?