Byť pár kilometrov od najväčšej ikony Dolomitov, ktorú som ešte naživo nevidel, a nejsť sa tam pozrieť? Na to by bolo treba silnú vôľu. Kvôli pohodlnému pohľadu na Tre Cime treba obetovať 25 € za mýtne a pripraviť sa na davy autobusových turistov. Aj na historických ferratach Innerkofler, Forcelle a Torre di Toblin býva plno. Čo sa dá robiť, aspoň raz za život to treba vydržať.

Na konci mýtnej cesty, na parkovisku pri chate Auronzo, sa naše obavy čiastočne rozplývajú. Je síce chladno (lebo októbrové ráno), ale inak sa ukazuje byť pekný deň a na neznesiteľnú masovku to tiež nevyzerá (lebo október ešte raz). Včera na okruhu Popera sme sa slušne zničili. Takže dnes je ideálny deň na vývoz autom do výšky 2320 m a prechod populárnych zaistených ciest okolo Monte Paterna / Paternkofelu.


Trasa na 3D animácii: Dĺžka 16 km, vystúpaných 1100 m, trvanie 8 h. Pozri si trasu na mape alebo si stiahni GPX súbor

Od parkoviska vedie široký, v podstate vodorovný chodník popod južné steny Tre Cime. Potrebujeme sa dostať o pár kilometrov ďalej a asi 100 metrov vyššie, ku chate Locatelli (2405 m). Od nej sa nastupuje na ferraty. Alternatívne by sa Tre Cime dali obísť aj zo severnej strany, je to tam vraj divokejšie a menej frekventované. A o trochu dlhšie. My po včerajšku šetríme sily a hlavne sme vďační za slnko.

Stále trpím záhadnou žalúdočnou slabosťou. Do zoznamu možných príčin sa k začínajúcej/odznievajúcej viróze a rakúskemu bylinkovému likéru pridal plesnivý džús, ktorý sme v penzióne dostali na raňajky. Skúza sme od pani domácej vypočuli asi tisíckrát. Čo z toho, keď mi už dobré dve deci stiekli dole hrdlom.

Míňame peknú kaplnku a zatvorenú chatu Lavaredo. Veľmi fotogenická prechádzka. Zatvorená je aj chata Locatelli / Drei Zinnen hütte. V jej okolí sa už zhromažďujú skupinky chystajúce sa na zaistenú cestu De Luca – Innerkofler. My chceme najskôr vyliezť na špicaté vežičky Torre di Toblin / Toblinger Knoten (2617 m) ferratou Leiternsteig (doslova „rebríkový chodník“). Prístupová trasa od chaty ku ferrate najskôr z pravej strany obchádza oblý kopček Sextnerstein / Sasso di Sesto (2539 m). Ako som si dodatočne doštudoval, lokalita má zaujímavú históriu.

Hranica medzi Talianskom a Rakúskom kedysi viedla v hrebeňovej línii Tre Cime - Monte Paterno - Pian di Cengia (dnes je to hranica medzi provinciami Veneto a Trentino Alto Aldige). Čiže kóta Toblinger Knoten ležala asi kilometer hlboko v rakúskom území a habsburgské vojsko si na jej svahoch v očakávaní 1. svetovej vojny pokojne postavilo niekoľko opevnení. Krátko po začiatku vojny sa však Talianom podarilo postúpiť až do tesnej blízkosti rakúskych pozícií - na Sextnerstein, kde sa opevnili pomocou vriec s pieskom. Z Toblinger Knoten sa tak stala frontová pozícia a dôležitý pozorovací aj palebný bod. Keďže obvyklé chodníky v masíve hory boli ohrozované talianskymi strelcami, rakúsky poľný kňaz (feldkurat) menom Hosp navrhol postaviť novú cestu na vrchol z bezpečného severu.

Tak vznikla línia dnešného Leiternsteigu, ktorý tvorí 17 rebríkov vedených komínom v severnej stene Torre di Toblin. Na pár miestach ešte ostali zvyšky pôvodných rebríkov. Oficiálna klasa je C, trasa je perfektne zaistená, vrcholové výhľady na Tre Cime, Croda dei Toni a ďalšie kopce sú famózne. Zostupový chodník, tiež miestami zaistený, vedie miernejšími juhozápadnými svahmi. Od chaty Locatelli sa celý okruh dá otočiť za 1,5 – 2 hodiny. Určite to stojí za námahu.

Vraciame sa ku chate, ale tam nepríjemne fučí. Záveterné miesto na obednú pauzu nachádzame na trávnatých svahoch nad jazerami Laghi del Piani. Pri jedle pozorujeme ľudí nastupujúcich na ferratu De Luca – Innerkofler (B a 1-) a po pol hodinke ideme za nimi.

Obchádzame ikonickú vežičku „Frankfurtský párok“ a ponárame sa do starých vojenských tunelov. Tieto majú na svedomí Taliani. Tunely len mierne stúpajú a sú často prerušované. No najdlhší má vyše 100 metrov, takže čelovku sa oplatí nezabudnúť – že, Robo. Zaujímavý kus histórie a zvláštna atmosféra. Ale špirálovitý tunel vedúci k ferrate Lipella na Tofanu di Rozes na mňa urobil väčší dojem.

Za tunelmi nasleduje prudké stúpanie sústavou exponovaných žľabov, miestami po snehu. Na mačky to našťastie nie je, oceľové lano je poruke všade kde treba. Brzdí nás skupina českých stredoškolákov. Väčšinou dievčatá a dávajú to bez bázne a hany. Aj by som v ich veku bral taký školský výlet…

Pred najnáročnejším úsekom, ktorým je výstup zo sedla Forcella del Camoscio / Gamscharte (2650 m) na vrchol Monte Paterno / Paternkofel (2744 m), sa nám podarí skupinu predbehnúť. Len prvá tretina finálneho výšvihu je zaistená (pozor, výstupová vetva je pri pohľade zdola vpravo, ľavou sa schádza dole). Potom nasleduje voľný výstup (a neskôr zostup) exponovaným lokroviskom. Začiatočníka, pre ktorého by toto bol najväčší alpinistický počin v živote, odporúčam radšej priistiť, aspoň krátkym lanom.

Niekde v týcho miestach zahynul v roku 1915 tirolský vlastenec a veliteľ sextenskej domobrany Sepp Innerkofler (v civile horský vodca a majiteľ chaty Drei Zinnen) rukou svojho talianskeho protivníka Pietra de Lucu, keď bojovali o ovládnutie vrcholu. Sepp sa pri nočnom prepade nepozorovane dostal k bunkru talianskych Alpini a hodil doň zopár granátov. Zranený a zúrivý Pietro vybehol von a veľkým kameňom zostrelil Seppa zo steny. Záhada taliansko-nemeckého názvu ferraty je vyriešená.

Sme hore. Dolomitské výhľady sa človeku asi nikdy nemôžu prejesť. Trochu sa nám zhoršuje počasie, preto sa zdržiavame iba chvíľu. Chceme sa ešte prejsť po lávkach hrebeňa, ktorý zo sedla Forcella del Camoscio vybieha smerom na východ. Ide o historickú zaistenú trasu Sentiero delle Forcelle / Schartenweg (A/B). Nič náročné, ale dostatočne zážitkové a panoramatické.

Robo ma presviedča, aby sme chodníkom pokračovali až po Forcella dei Laghi, odkiaľ sa dá z hrebeňa zostúpiť suťoviskom a následne dolinou pokračovať ku chate Lavaredo. Mne je ľúto pekného úseku lávok Passportensteig, o ktorý by sme tým pádom prišli. Navyše sa mi opäť ozývajú žalúdočné problémy, na zachádzky nie je chuť. Robo berie ohľad na môj zdravotný stav a opäť sa prispôsobuje. Už neviem koľký raz počas tohto výletu, ďakujem.

Vraciame sa do „kamzíčej štrbiny“. Čaká nás krátky a strmý sutinový zostup a potom už len pohodová, fotogenická lávka ukončená dierou vytesanou v skale. Prejdeme ňou z východnej na západnú stranu hrebeňa a ocitáme sa priamo nad chatou Lavaredo.

Na záver výletu mi už nie je do reči. Chcem byť čím skôr na parkovisku, kde je otvorená jedáleň a majú civilizované záchody. Nechávam Roba, nech sa ešte kochá a utekám popredu. Až doma pri prezeraní fotiek – fotogalériu rozhodne nevynechaj – si uvedomujem, aký to bol vlastne úžasný deň. V strede leta by som to asi nevydržal s nervami, no mimo hlavnej sezóny je De Luca – Innerkofler povinná jazda v najlepšom zmysle slova.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?