O pol piatej ráno parkujeme naše zmordované telá po 24 hodinách pochodu v chate pri konečnej stanici lanovky Les Arolles v pohorí Beaufortain, ktoré je súčasťou francúzskych Álp. Máme za sebou štyri ťažké dni putovania na pretekoch Petite Trotte à Léon (PTL).
▬ Napísal: Martin Sekér

PLT sa konajú na konci augusta, v rámci týždňa pretekov Ultra Trail du Mont Blanc (UTMB). Trať má dĺžku 300 km a prevýšenie 25 tisíc metrov. Organizátori o PTL hovoria, že to nie sú preteky, ale cesta. Avšak časový limit 151 hodín nás núti šliapať naplno, pretekárskym tempom. Navyše sa nejedná o organizátorom značenú trasu s občerstvením každých 15 – 20 km, na aké sme zvyknutí z iných pretekov. PTL vedie náročným terénom, častokrát bez chodníka, s exponovanými a nezriedka aj lezeckými úsekmi.

Na chrbtoch si nesieme 10 kg batoh kde nechýba stan, spacák, varič a jedlo na viac dní. Ďalší rozdiel oproti ostatným podujatiam je, že ide o preteky dvoj- až trojčlenných družstiev. A aby náš tím Lazy Run zaradili medzi 111 tímov štartujúcich v tomto roku, museli sme s registráciou poslať motivačný list a podrobný športový životopis s lezeckými a skialpovými túrami.

Po francúzsky viem len pozdraviť a poďakovať sa, ale hneď ako sa ocitnem vo vyhriatom útulnom priestore horskej chaty, pochopím svojský humor organizátorov. Petite Trotte à Léon totiž v preklade znamená „ľahký poklus leva“. V rohu pochrapkáva nemecký lev s hlavou na stole pri nedojedenej polievke, japonský levík zaspal pri vyzúvaní tenisiek pri stene s bagetou v ruke, zopár levíčat bezvládne leží na laviciach s ruksakom na chrbte a ďalší členovia podivuhodného osadenstva chaty sa zmätene pohybujú po miestnosti.

Sledujem Zombie party v priamom prenose, v duchu si pre seba premenujem závod na „Petite Trotte à Zombie“ a idem hľadať posteľ. Našťastie je súčasťou nášho tímu okrem Bresťa a mňa aj Linda, ktorá ženským šarmom vybavuje posteľ. Striedam v nej francúzskeho kolegu, ktorému sa von veľmi nechce, ale časový limit je neúprosný.

Po hodine spánku aj na mňa kričia „vstávaj, nie si na dovolenke“, časový limit sa týka každého. Dni sa vďaka deficitu spánku zlievajú v jeden. Začínam mať v hlave riadny chaos. Čo je teraz, deň či noc? Mám spať a kašľať na všetko alebo si obúvať mokré ponožky a zablatené tenisky?

Nedostatok spánku a oddychu robí s mozgom divy. S Bresťom máme za sebou viacero behov v horách, aj tých obávaných s prívlastkom „ultra“, nočné prechody hôr, bivaky, zimné horolezecké výstupy aj diaľkové skialpové dobrodružstvá. Avšak toto je úplne iný rozmer únavy.

Vonku je stále tma, hmla a dážď. Musím sa sústrediť na svoje vnútro, na najbližší krok a na prítomný okamih. Život sa neuveriteľne zjednodušil. Akékoľvek civilizačné rituály a zvyky mozog potlačil do úzadia. Vyžaduje len piť, najesť sa a zahrievať sa pohybom. Pomaly a priamo kráčať do cieľa.

„Únava urobí zbabelca aj z najsilnejšieho z nás“, píše legendárny Mark Twaight vo svojej knihe Extrémny alpinizmus. Dnes ráno sa cítim bezmocný a porazený. Veľmi som si neoddýchol a náladu tohto smutného usmokleného rána nezlepšuje ani informácia, že z preteku odstupuje zo zdravotných dôvodov Linda. Tá krajšia a nežnejšia časť nášho Lazy Run tímu.

Jej odhodlanie a vytrvalosť nám dávalo silu počas predchádzajúcich dní. Super baba, to ona priniesla na Lazy myšlienku o PTL, bez nej by sme tu neboli. Tak radi by sme ju vzali na plecia, pomohli jej do cieľa a objímali sa spoločne vo vzdialenom Chamonix. Sme však zbabelci, čo sa horko ťažko dokážu postarať sami o seba. Linda odchádza a nám ostávajú na tvárach slzy, ktoré vonku zmýva dážď. Ďalej putujeme už len dvaja.

Nohy nás bolia, sú rozmočené, unavené, ale zatiaľ držia tvar a tak pokračujeme odhodlane smer Chamonix. Sme v mobilnom spojení so svetom a kamarát Braník nám z  gauča vzdialeného 1200 km píše: „Nohe sa zahoja, zatnite zuby, zaberte a budúci týždeň budete pri pive preháňať“. Vierka sa pridáva, „no pain, no gain“. Dobrí kamaráti vždy vedia, čo potrebuješ počuť.

Prevaľujúce sa hmly dodávajú atmosféru tajomna, tiež mám toho plné zuby a mám chuť napodobniť ležiaceho Francúza, ľahnúť si do zelenej pastviny a ostať tam len tak ležať.

Míňame lyžiarske strediská a pasúci sa dobytok, na ceste leží a oddychuje jeden z tímu Francúzov, únava u každého kulminuje. Prevaľujúce sa hmly dodávajú atmosféru tajomna, tiež mám toho plné zuby a mám chuť napodobniť ležiaceho Francúza, ľahnúť si do zelenej pastviny a ostať tam len tak ležať. Zároveň chápem, že tým nič nevyriešim, pomáha mi prítomnosť kamaráta, povzbudivé slovo a uvedomenie, že cieľ sa približuje, stačí len kráčať.

Po sviežich zelených lúkach nasleduje neživá mesačná krajina bez vody plná bridlicových suťovísk, odvážne strmé traverzy, kolmé blatové zostupy. Bez značky a často bez chodníka. Po dlhých hodinách preliezania hrebeňom začína presvitať medzi mrakmi opäť šťavnatá zeleň doliny. V doline je učupená chata Doran, kde nás čaká vytúžená voda a jedlo. Klesáme najnižšie na celej trase až do mestečka Luzier, aby sme mohli opäť stúpať k posledným kopcom na ceste. Bridlice sa menia na sivý vápenec.

Posledná noc na ceste sa začína dvojkilometrovým stúpaním. Po piatich nociach biedneho spánku túžim už len po posteli, po dlhom neprerušovanom oddychu. Noci a dni mi už splývajú dohromady. Zaspávam počas chôdze kráčajúc exponovaným chodníkom pri kolmej vápencovej stene. Kráčam popri vápencovej stene spolu s Andrejom v kaňone Velika Paklenica k Anici Kuk, ideme liezť cestu Kača. Vidím mamu, dávaj si tam pozor na seba, hovorí. Dnes by mala narodeniny. Spolu s otcom mi dali život a do života kopce, hory. V tých kopcoch sa opäť rodím, práve v tejto chvíli praská kukla a o chvíľu svetlo sveta uzrie krásny motýľ. Žlté krídla nádherne žiaria oproti modrej oblohe, na chvíľu vzlietne, zažiari a ohúri svoje okolie. Na malú chvíľu, aspoň na malú chvíľu…

Čo je ešte realita a čo už je sen? Zaťahujem ručnú brzdu a po diskusii s Bresťom si vyžobrem hodinu na spánok.

Aspoň na malú chvíľu si ľahnúť, mátohy predo mnou, mátohy za mnou, vidím zástup motajúcich sa svetiel do nekonečného kopca. Uprostred noci mám pocit svetla ako cez deň, po pravej ruke sa rozprestiera nádherne slnkom ožiarená krajina s veľkým žltým motýľom na rozkvitnutej lúke, po ľavej hlboká noc. Čo je ešte realita a čo už je sen? Zaťahujem ručnú brzdu a po diskusii s Bresťom si vyžobrem hodinu na spánok. Ľahnem si na kamenné dláždenie pred zrubovou chalupou na lúke a užívam si hodinku prevaľovania sa pod hviezdami v mrazivej noci. Bresťo sa stará, varí čaj, ponúka jesť.

Pomohlo nám to, pookriali sme. Nasledujú pasáže ťažké na orientáciu, inoväťou pokryté vápencové platne, lezenie komínov, ostrý hrebeň na záver. Užívame si to s jasnou mysľou a pri vypnutých čelovkách na vrchole Tete du Colonney len ticho stojíme a pozorujeme nočnú scenériu. Vnímame všetky kilometre a výškové metre, čo máme za sebou a vieme, že cieľ už je na dosah. Už je to len kúsok, už treba prejsť len cez štyri hrebene.

Krívajúci poobväzovaní vojaci vracajúci sa z frontu, unavené ruky, neschopné ošetriť si pľuzgiere na nohách, trafiť lyžičkou do úst, v šikmých opuchnutých  očiach vidieť túžbu po posteli, po spánku, po vykúpení.

V chate Chalets de Platé nás čakajú skoré raňajky. O tretej ráno sa tu zišla divná spoločnosť pútnikov. Krívajúci poobväzovaní vojaci vracajúci sa z frontu, unavené ruky, neschopné ošetriť si pľuzgiere na nohách, trafiť lyžičkou do úst, v šikmých opuchnutých  očiach vidieť túžbu po posteli, po spánku, po vykúpení. Chôdza je už len otázkou pevnej vôle. Sústredenie levíčat pred finišom alebo Zombie party?

Jedlo mi neprospieva, vracia sa malátnosť a túžba po spaní. Teplo a bezpečie horskej chaty ma ukolísalo k spánku, halucinácie pokračujú. Každý vápencový kameň na chodníku niečo znamená, delfín, bábika, kočiar ťahaný ruskou trojkou, ľudské hlavy… Bresťo šliape po vlčích hlavách, to poteší, nie som v tom sám.

Celých 300 km bez poriadnej značky a teraz vidím krásne vysvietenú cestu odrazkami vpravo, kolmo do kopca. Pali značkár tu na vápencové balvany polepil odrazky pekne nahusto, aby sme nepoblúdili. Hmm, tak Pali tu vraj nebol, to len stádo ležiacich kráv svojimi očami sleduje tento ples Zombíkov rútiacich sa dolinou. Rútiacich sa do záhuby? Alebo do cieľa, k svitaniu a životu? Čo je ešte realita a čo už je sen? Svitanie a slnko ma zachraňuje, čerpám nové sily.

Posledný deň je nádherný slnečný, po troch dňoch plných vlhka, vody a hmly táto zmena prináša nádej a radosť. Radosť zo slnečného svitu ale nevydržala dlho. Únava a nedostatok spánku začínajú mať prevahu. Pri tiahlom stúpaní na sedlo Col du Brévent rozmýšľam, aké by bolo krásne totálne tu zdivieť, pásť sa spolu s ovcami a kravami, opustiť akékoľvek obavy, očakávania a túžby, žiť prostý život zvieraťa.

Zhodujeme sa s Bresťom, že naše miesto je inde, užitočnejší budeme pri svojich rodinách. V sedle Col du Brévent je koniec všetkému stúpaniu na PTL. Nohy majú za sebou 26 188 m do výšky, sú síce na kašu, ale sú moje. Metre, ktoré som si nevedel predstaviť sú už za nami, už sa len zgúľať dole do Chamonix ležiaceho 1400 m pod nami.

Dole v Chamonix cítim radosť, únavu, vďačnosť, mám slzy v očiach a popritom všetkom kopec energie. Cesta do cieľa sa kľukatí celým mestečkom, popri kaviarňach, povzbudzujúcich fanúšikoch, ktorí dodávajú energiu na posledné metre Ľahkého poklusu leva až pod cieľovú bránu. Šesť a pol dňa na nohách sa končí, klaniam sa trase, objímame sa a ďakujem za všetko, všetkým. Celej rodine za to, že som, kamarátom za podporu na diaľku, Danic a Niki za podporu tu v Chamonix a Malým Karpatom za mocné nohy.

Náročnú odyseu PTL 2018 dokončilo 48 tímov z 111 štartujúcich tímov. Tím Lazy Run do cieľa pribehol ľahkým poklusom na peknom 18-tom mieste. Veľmi pekne ďakujeme za podporu:

veľmi pekne ďakujeme za podporu


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?