Skialpovú túru na Grossvenediger (3666 m) som priebežne plánoval a odkladal vyše dva roky. Zlé počasie či iné prekážky ju nakoniec vždy zrušili. Až teraz prišiel správny čas.

Štvrtý najvyšší kopec Rakúska dostáva šancu v predposledný marcový víkend. Na poslednú chvíľu – ako náhradník za vysnívané Dolomity zrušené pre snehovú biedu. Možno sa trochu urazil, pretože prvý deň výletu sa dá najlepšie opísať slovami „celé zle“.

Dobrodružstvo sa začína vo štvrtok ráno. Dušanov povoz dočasne odpočíva u mňa pred domom, v Petržalke nakladáme Maroša a niečo po siedmej už derieme gumy o rakúsku diaľnicu. Ideme na veľkú chatu Kürsinger Hütte (2558 m) zo severnej strany . Menšia a príjemnejšia Johannishütte na južnej strane už bola obsadená.

Chceš vyskúšať skialp a nemáš na čom? Skialp požičovňa v Adamsporte

Nevýhodou severnej trasy je dlhý, takmer 20-kilometrový nástup na chatu, počas ktorého treba od parkoviska vystúpať zhruba 1700 výškových metrov. V kútiku duše dúfame, že sa autom dostaneme až na parkovisko Hopffeldboden, čím by sme zo 200 výškových ušetrili. Zázrak sa nekoná. Hneď na začiatku doliny Obersulzbachtal je cesta zarúbaná rampou a nápisom spomínajúcim „lawinen“. Síce sú už dávno vypadané a cesta je až po horné parkovisko krásne prejazdná, na miestnom zvyku otvárať cestu až v apríli to však nič nemení.

Partia v plnej poľnej pripravená vyraziť. Viac fotiek v galérii

Deň 1: Severná cesta je krutá

O druhej popoludní začíname výstup. S ťažkými ruksakmi na chrbtoch,  prvé 4 kilometre nesieme aj lyže a lyžiarky. Nad prázdnym horným parkoviskom prechádzame cez dve snehovo-kamenné lavíny vypadnuté na cestu údolím. Keď sa objavuje súvislá vrstva snehu, schovávame tenisky pod kameň a lepíme pásy. Myslíme si, že už máme vyhrané. (Svatá prostoto 1)

Prvé kroky v lyžiarkach a cítim, že niečo nie je v poriadku. Na pätách sa mi robia otlaky. Staré dobré TLT6, tretiu sezónu ich nosím a toto mi nikdy neurobili.  Aj ponožky sú overené, majú pár bezproblémových výšľapov za sebou. Možno tým teplom? Je okolo 10 stupňov. Alebo mi päty načali staré, vychodené tenisky? Nechápem. V horšom čase sa mi to ani nemohlo stať – na začiatku štvordňového ľadovcového výletu.

Dolina je nekonečná, niektoré úseky sú prakticky vodorovné a výšku naberáme pomaly. Pri dolnej stanici nákladnej lanovky slúžiacej na zásobovanie chaty Kürsinger uvažujeme, že zatočíme kľukou, pošpráchujeme do telefónu a necháme si vyviezť ruksaky. Usudzujúc, že by to až taká veľká úľava nebola, a chata je predsa už blízko (Svatá prostoto 2), pokračujeme ďalej čistým alpským štýlom bez kyslíka.

Zotmie sa ako na potvoru presne vo chvíli, keď vchádzame do náročnejšieho horského terénu. Akosi zle vidím, stúpacie polohy prepínam rukou, lebo paličkou sa neviem trafiť do správneho otvoru v päte viazania. Slabé baterky v čelovke? Nedávno som ich menil, chyba bude inde. Dochádza mi, že som si pri aute naopak nasadil šošovky. Rozdiel medzi ľavým a pravým okom síce mám len štvrť dioptrie, ale v tme to je veľmi cítiť.

Prechádzame zamrznuté jazero, mrzne, fučí a a začína sa prvé prudšie stúpanie. Pásy nevládzu, žiadajú si posilu. Zasúvam haršajzne, urobím pár krokov a na podrážke cítim nezvyklý odpor. Pozriem dole a vidím jednu z mačiek nakrivo. Samozrejme, napoly slepý som ju zle nasadil a pri prvom zatlačení zlomil osku. Nebesá sa spikli proti mne, začínam toho mať dosť. Kde je tá …..ná chata???

Grosser Geiger sa pri výstupe dolinou ukáže ako prvý

Grosser Geiger sa pri výstupe dolinou ukáže ako prvý. Viac fotiek v galérii

Chalani sú kdesi za mnou, nevidím ich čelovky. Trasa je dobre vyznačená tyčami, rozhodujem sa, že nečakám a idem popredu, na chate im objednám pivo a večeru. Vidí sa mi, že zhora spoza skál presvitajú nejaké svetlá žiariace silnejšie ako hviezdy. Už to musí byť len kúsok (Svatá prostoto 3). Stopa sa zrazu rozdvojuje, jedna vetva smeruje doľava, no tyčové značenie pokračuje strmo nahor. Rozhodujem sa pre istotu tyčiek.

Vystúpam zo sto výškových a chaty stále nikde. Na mobile s uloženou GPS trasou nič nevidím. Tie šošovky! Menšia panika, predstava celonočného blúdenia v neprehľadnom teréne okolo chaty je veľmi živá. Vraciam sa nazad, aby som o chvíľu zistil, že Dušan s Marošom si vybrali rovnaký variant.

Kričím, že tam hore nič nie je, že ideme zle a nadávam na celé Vysoké Taury. Dušan máva svojím GPS-kom a presviedča ma, že ideme dobre. Na rozdiel odo mňa na displeji niečo vidí. Ešte chvíľu sa hádam, no napokon odovzdávam svoj osud do rúk parťákom – šťastný, že v začínajúcom prúseri nie som sám. V trojici sa potme ide oveľa lepšie. Brzdím svoje tempo, pivo počká.

Na chatu prichádzame okolo deviatej. Hneď pri vchode lyžiareň a oproti nej špeciálna veľká miestnosť s policami na materiál a sušiakmi na vložky do lyžiarok. Zdá sa, že to tu majú to tu dobre zorganizované. Prvý kontakt s personálom nás vracia na zem, čistý chaos. Ale pivo načapujú a hoci chvíľu robia drahoty, aj fašírku so zemiakovou kašou nakoniec zohrejú. Jedlo prináša vľúdny český kuchár, trochu nám vylepšuje náladu.

Na spanie fasujeme lager pre 16 ľudí. Zatiaľ je prázdny, máme priestor aj súkromie. Druhá strana mince je zima ako v psinci. Fačujem si krvavé päty, zajtra to bude zábava. O to väčšia, že takmer vôbec nespím. Od únavy by som mal zalomiť na počkanie, ale vyššia moc má so mnou iné plány. Škoda, že neviem aké. Prehadzujem sa v tesnom hüttenschlafsacku na príliš krátkom matraci až do rána.

Z parkoviska na chatu:

Deň 2: Nečakane vľúdny Venediger

Z utrpenia ma vyslobodzujú raňajky. Z okna jedálne sledujeme začiatok krásneho dňa, noci predpovede nedávali veľkú nádej na azúro. Padá rozhodnutie, že vrcholový deň je dnes, aspoň sa na Venedigeri nebudeme tlačiť. V sobotu tam s istotou bude plnka. Máme daný cieľ a mne sa okamžite zlepšuje nálada. Zabúdam na zlú noc, zlomenú haršajzňu aj zodraté päty.

Z chaty vyrážame medzi poslednými, pred deviatou. Túra nie je extrémne dlhá, počasie stabilné, aspoň tie zmrznuté snehy trochu zmäknú. Volíme smer podľa sprievodcov – traverzom svahov popod Keeskogel, v trase letného turistického chodníka. Nemusíme schádzať dolu na ľadovec, šetríme výškové metre a netreba sa naväzovať. Lenže prakticky celú dobu ideme v zmrznutom snehu na hranách a haršajzniach (zisťujem, že aj jedna dosť pomáha), nohy neprirodzene vykrútené, členky odraté o skelety.

Vizualizácia skitúry na Grossvenediger:

Na plató pod sedlom Venedigerscharte (3407 m) sme radi, že nepríjemný travez je konečne za nami. Čas naviazať sa. Diabol našepkáva, že načo, keď tu žiadne zjavné trhliny nie sú. Čerta nepočúvame a držíme sa metodiky. Postupujeme pomalšie, ale isto. Zo sedla už oproti nám lyžuje partia Rakúšanov, ktorí si privstali. V strmom úseku pod sedlom si zjazd zjavne užívajú. Sneh je fajn, hoci od hlbokého prašanu to má riadne ďaleko.

Keď vidíme, že miestni po ľadovci v pohode lyžujú nenaviazaní, začíname sa aj my tešiť na zjazd. Pridávame do kroku, nech nám sneh príliš nezmäkne. Vrchol Venedigeru sa podchvíľou zahaľuje do mlieka, no vždy sa znova odhalí. Zo severnej strany vrcholového hrebeňa sa týči impozantná ľadová hradba, treba ju obísť z juhu.

Posledný úsek zo sedla na vrchol je vyfúkaný a miestami ľadový. Expozícia len mierna, iba za veľmi zlej viditeľnosť by hrozil pád zo severných zrázov. Fučí tu, zaslúžime si odmenu v podobe vrcholu len pre seba. Na pásoch by sa teoreticky dalo vyjsť až ku krížu, my sme rozumní a lyže odkladáme v sedielku pár metrov pod ním.

Tesne pod vrcholom. Viac fotiek v galérii

Tesne pod vrcholom. Viac fotiek v galérii

Vyťahujeme cepíny, aj keď ich v podstate netreba. Ale na fotkách to s nimi vyzerá drsnejšie 🙂 Vietor rozfúkal oblaky, vychutnávame si výhľady na všetky strany. Dušan spomína, ako sa v lete driapali na vrcholový kríž, dnes stojíme na akomsi snehovom kopčeku a kríž máme v úrovni očí. Stálo to za nejaké tie útrapy, hovorím si, keď sa ozývajú boľavé päty. Ak by neboli zavreté v skelete, asi by som skropil Venediger slovenskou krvou.

Najlepšia časť dňa nás len čaká. Vyfúkané platne z vrcholu do sedla treba pretrpieť. Odtiaľ až pod chatu parádna lyžovačka, vyše tisíc výškových metrov na niekoľkých kilometroch ľadovca. Na viazanie sa špagátom už nik ani nepomyslí. Sklon je s výnimkou svahu hneď pod sedlom veľmi mierny. Až úplne ku koncu nachádzame príliš odmäknutý sneh, v ktorom je najlepšie ísť len rovno.

Na záver musíme zo dvesto metrov znovu vystúpať. Daň za výhľadovú polohu chaty, do ktorej medzitým pribudlo ďalších pár desiatok ľudí. Nie sú ani štyri hodiny, do večere máme kopec času. Sedíme pri pive v jedálni, hoci radšej by sme sa šli osprchovať. Chatárka nám žetóny do sprchy nepredala, vraj „zuwenig wasser“. Trojchodová večera ujde, no dlho to trvá, štvorčlenný personál (vrátane kuchára) nestíha obslúžiť toľkých ľudí.

Z chaty na Grossvenediger a späť:

Deň 3: Rovno za nosom

Ani druhú noc som sa poriadne nevyspal. Do lageru sa prisťahovala trojica Rakušákov, ale oni na vine nie sú, nik nejako extrémne nechrápal. Tentoraz to bolo hlavne kvôli kvasinkovému pivu, na ktoré som pri večeri dostal neodolateľnú chuť, hoci následky sa dali predpovedať… Celkom sa mi uľaví, keď pri raňajkách zisťujem, že ani parťáci sa necítia na nejakú veľkú túru.

Z okna jedálne vidíme krásne ľadovcové svahy pod Grosser Geigerom. Po chvíli dohadovania je zvolený smer, cieľ si upresníme cestou. Od chaty zlyžujeme až k ľadovcovému jazeru Sulzsee. Na jeho mieste kedysi stával útvar nazývaný Turecké stanové mesto. Už pred pár desiatkami rokov padlo za obeť otepleniu, no v mapách je z nostalgie stále zakreslené.

Trasu volíme intuitívne, kadiaľ to pustí, prípadne sledujeme staršie stopy. Sneh na slnku až príliš rýchlo mäkne. Smerom ku Geigeru sa týči strmý ľadovcový hang, tadiaľ sa nám nechce. Obchádzame ho sprava, ideme smerom k sedlu Krimmler Törl. Vedľa vidíme žľab s pekne vyšliapanými cik-cakmi. Tadiaľ vedie trasa na Schlieferspitze (3290 m). Aj o tomto tomto variante sme uvažovali, no juhovýchodne orientovaný žľab sa nám nezdá veľmi bezpečný a za ním to je ešte dlhá štreka.

Na skalnom útese nad jazerom stojí Kürsinger Hütte

Na skalnom útese asi 300 metrov nad jazerom stojí Kürsinger Hütte. Viac fotiek v galérii

Schlieferspitze je teoreticky vrchol vhodný na posledný deň pobytu, pretože sa z neho dá zlyžovať k začiatku nákladnej lanovky. Dodávam, že vhodný len pre toho, kto si privstane a trúfa si šoférovať domov rozbitý po náročnej lyžiarskej túre, únavnom zjazde a pešom pochode dolinou. Začínam tušiť, že my ten prípad zajtra nebudeme.

Naviazaní pokračujeme hore ľadovcom. Je nádherný deň a porazenecké reči utíchli. Výstup nakoniec končíme v sedle Maurertörl (3108 m). Na to, v akej sme boli ráno kondícii, celkom slušné. Možno by sme nakoniec zvládli ten Geiger, bolo by to len o 250 metrov viac. Vyskúšal by som tam aj nové mačky, ktoré ma svrbia v batohu. Obzeráme si južnú stranu sedla, z ktorej tiež prišli dvaja lyžiari. Vyzerá to tam byť roztopené, na severe máme lepší sneh.

Máme, no len v hornej polovici zjazdu. Potom sa už len rezignovane prepravujeme. Ešte jeden výživný výšľap ku chate, do tretice všetko dobré. Pripájame sa do hustého prúdu skituristov idúcich z doliny. O tomto čase nemôžu ísť inam ako na chatu. Ak nám včera roznášali večeru dve hodiny, koľko im to bude trvať dnes?

Po príchode si idem ľahnúť v nádeji na trochu spánku. Dúfam márne. V umyvárni vymáknem chlapíka, ktorý napriek nedostatku vody labužnícky vzdychá v sprche. Ani v rakúskych horách si nie sú všetci rovní.

Túra do sedla Maurertörl a späť:

Deň 4: Všedné radosti

Večerný pivný režim som nahradil jedným panákom a v noci konečne prišiel vytúžený hlboký spánok. Už som sa o svoje telo začínal báť. Ráno x-tý krát prelepujem krvavé päty a napriek tomu mám dobrú náladu. Škoda, že nás čaká už len nezáživná cesta ku autu. Nakoniec ani nemusíme vyťahovať pásy, na tvrdom rannom snehu sa aj rovné úseky dajú nejako prekorčuľovať. Hodinovému prenášaniu lyží cez posledný úsek sa vyhnúť nedá.

Pri aute veľká úľava. Môžem sa prezuť do mäkkých kroksov a namiesto prepotenej umeliny obliecť bavlnu. Ako málo stačí človeku ku šťastiu 🙂

Praktické rady pre tých, ktorí tiež túžia zlyžovať sever Grossvenedigeru:

  • Výstup od parkoviska ku chate Kürsinger Hütte môže trvať sedem aj viac hodín. Kto chce prísť za svetla, mal by vyrážať pred poludním. Alternatívou je nocľah zhruba v polovici doliny na chate Postalm (1700 m). Videli sme aj celkom útulný winterraum.
  • Ak je ľadovec Obersulzbachkees dobre presnežený, môže byť komfortnejšie ísť celý výstup na Grossvenediger po ňom, a nie traverzom popod Keeskogel.
  • Bez želez na Venediger nelez (rozumej bez haršajzní).
  • Mačky, cepíny, sedáky, lano a skrutky do ľadu sme v podstate vláčili zbytočne. Ak by sa však veci zvrtli…
  • Lyžiarsky je túra na Venediger úplne do pohody, vhodná aj pre technicky slabších lyžiarov.
  • Nocľah v lageri na Kürsinger Hütte je pre členov OEAV a partnerských združení za 12 €. Za polpenziu nám účtovali cca 35 €. Na chate sú aj komfortnejšie 2- až 4-posteľové izby, no tie bývajú na víkendy vybúkované dlho vopred.
  • Na chate je prakticky nemožné chytiť mobilný signál. Kto potrebuje spojenie, musí si vyšliapať na niektorú z okolitých trojtisícoviek.
A ešte Dušanovo video – len zjazdy, výstupy by asi boli trochu nudné 😉 :

Máš chuť na viac?

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?