Urobiť všetky malokarpatské sedemstovky za jeden deň sme plánovali už od začiatku roka 2016. Jesenný termín, ktorý sme nakoniec zvolili, bol dobrým riešením. Slnko je už síce na oblohe kratšie, no teploty sú príjemné. Za úmornej horúčavy by to bolo oveľa horšie.

Šli sme dosť naľahko. Trochu jedla (napiekla som škvarkové pagáče), niečo na pitie, počítali sme aj so studničkou na Čermákovej lúke. Ja som si zobrala na pomoc paličky, pre istotu.

Kamarát nás ráno pred šiestou vyložil z auta na Pezinskej Babe. Odtiaľ sme ešte za šera a plní síl skoro vybehli na Čmeľok (709 m). S tým behaním preháňam, ale môj priateľ by to zvládol hravo. Potom pomerne rýchlo za sebou nasledovali ďalšie dôležité body našej púte – Javorina (704 m), Čertov kopec (752 m) a Skalnatá (704 m).

"Maják" na Čmeľku

„Maják“ na Čmeľku

Ten kopec mám rada, je z neho krásny výhľad, chvíľu sme postáli a počúvali jeleniu ruju. Mali sme to stereo, sprava aj zľava a ručanie bolo počuť takmer do desiatej. Aj zver ráno križovala našu cestu a bolo ju aj cítiť vo vzduchu. Hlavne muflónčia a dančia zver, ale videli sme aj diviaka.

Začiatok bol optimistický – za pár hodín štyri vrcholy. Nasledoval úsek s odbočkami. Potrebovali sme sa dostať na Veľkú Homoľu (709 m), na Čermáčke sme si fľaše naplnili vodou a cestou späť sme ich ešte raz doplnili. Ďalší zdroj vody bol až na Mon Repos.

Na Homoli sme stretli prvého turistu. Na rozhľadňu v dezolátnom stave vyliezol len Julko a urobil pár záberov. Zbehli sme potom dolu a nasledovala dlhšia cesta na Hubalovú a odtiaľ na Vysokú (754 m). Boli sme tam aj v lete, tento úsek sa dosť zhoršuje. Odstránili síce napadanú haluzinu, ale strmšia časť chodníka je veľmi vyhladená, poriadne sa tam šmýka.

Hore sme si dali krátku prestávku a pokochali sa výhľadom. Tu sme už stretli viac turistov. V čase Modranského vinobrania sa dalo s istým počtom ľudí počítať. Aj sme sa porozprávali a pochválili s našim plánom, za čo sme boli odmenení obdivom (to bola motivácia, že sa nesmieme vzdať).

Mali sme za sebou viac ako polovicu vrcholov, ale stále sme neboli v polovici cesty. Začali sme počítať, kedy by sme mohli byť na Roštúne, nevyzeralo to dobre. Čakala nás zdĺhavá cesta dolu do sedla Skalka a do Sološníckej doliny cez Taricové skaly, no a to nepríjemné stúpanie na Vápennú.

Vápenná

Vápenná

Prišli sme tam krátko po druhej, čo nebolo zlé. Tesne pred vrcholom na mňa prišla prvá kríza, nohy oťaželi a keď sme si sadli, lýtka sa chveli. Pomohol prísun minerálov z plechovky, nebola som naladená na porážku ani ja, ani Julko, motivácia robí svoje. Nepripustila som si koniec cesty. Túto časť trasy sme už tento rok robili, tak treba dokázať predsa viac.

Pokračovali sme v ceste po červenej, ale Klokoč sme obišli. Mám ten kopec veľmi rada, ale keďže nemá 700 metrov, trasu sme podriadili celkovému úspechu. Jeseň už predsa len cítiť, pozvoľna začalo ubúdať svetlo a neznačenú časť trasy sme chceli prejsť za svetla.

Naše kroky viedli pod Červenú horu, po ceste sme sa zastavili po vodu v studničke na Mon Repos a podebatili s mladými ľuďmi, ktorí sa chystali na noc v prírode. Zas sme sa mali komu pochváliť a tentokrát to už bolo optimistickejšie chválenie, lebo koniec cesty bol na dosah, už len štyri vrcholy!

Čas nás súril, no cesta na Veterlín nie je príjemná. Prechádzali sme po širokej prašnej ceste (vlastne šťastie, že nepršalo), po ktorej zvážajú drevo. Viedla až pod vrchol. Začala sa zhoršovať viditeľnosť, na mňa prišla druhá kríza a spomalila som. Pomohla Julkova poznámka, že sa skoro zotmie a musíme ísť rýchlejšie. To ma naštartovalo, lebo tento úsek za tmy by bol veľmi nepríjemný. Je kamenistý a dlhý, v časti, kde sa kráča po lese je veľa napadanej haluziny.

Veterlín

Veterlín

Tak sme kráčali, čo to dalo. Veterlín (724 m) a Čelo (716 m) ostali za nami, konečne sme boli v sedle Záruby a ešte za šera sme vyšli na predposledný vrchol – najvyšší v Malých Karpatoch (Záruby 767 m). Oslávili sme to plechovkou piva a nasadili čelovky.

Kým sme zišli trochu nižšie, už bola tma. Havranicu (717 m) sme už len vytušili, ani sme ju nevnímali. Po tme sme šli opatrne, cesta sa nám zdala akási dlhšia, nie a nie dôjsť k odbočke do Smoleníc. No dočkali sme sa a pol deviatej sme nasadli k nášmu záchrancovi Jožkovi do auta.

GPS-ka ukázala 12 hodín a 20 minút čistého času, 2 hodiny prestojov, stúpanie cca 3000 metrov, vzdialenosť vyše 50 km. Pohybovali sme sa priemernou rýchlosťou 4,5 km/h, pozri aj približnú trasu nakreslenú na turistickej mape Hikingu.

Na konci cesty ma nohy poslúchali, kríza prešla a tak mi napadlo, či na budúci rok nakoniec neskúsim s Julkom tú Trnavskú stovku. A nakoniec som ju aj dala 🙂

Výsledok prípravy - diplom z Trnavskej stovky

Výsledok prípravy – diplom z Trnavskej stovky

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Možno ťa zaujme:

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?