Najvýchodnejšia alpská dvojtisícovka, od Bratislavy vzdialená niečo vyše sto kilometrov vzdušnou čiarou. Za jasných zimných dní ju pekne vidno zo západných častí mesta. Pre bratislavčanov najbližšie miesto, kde zažijú pocit ako vo veľkých horách. Zároveň atraktívny výletný cieľ, vďaka zubačke dostupný aj pre malé deti či seniorov. Schneeberg.
Mám to šťastie, že výlety s rodičmi vo veku okolo osemdesiatky môžem smerovať aj do horských destinácií. Samozrejme, žiadne extrémy, ale niekedy z toho vypáli celkom slušná túra. V Rakúsku sme spolu pochodili tiesňavy pod Ötscherom, Hohe Wand aj Raxalpe. Na Slovensku napríklad Rozsutec, Súľovské skaly alebo Lietavský hrad.
Schneeberg mám pobehaný, polezený a polyžovaný zo všetkých strán. Už iba výjazd starou zubačkou v zbierke chýbal. Návrh vyskúšať ju sa v rodine stretol s pozitívnym ohlasom, a tak v strede týždňa, keď už sa ako-tak dá veriť predpovedi počasia na víkend, kupujem lístky na Schneebergbahn.
Nie je to úplne triviálna záležitosť, miesta sa rýchlo míňajú. Ani lacná – spiatočný lístok pre dospelého v hlavnej sezóne stál pred dvomi rokmi 38 € (aktuálne už 41 €). Zberatelia lacných leteniek sa zasmejú, že spiatočný let na Mallorku zohnali za podobné peniaze. Lenže na Schneeberg Ryanair nelieta.
Nespoliehaj sa na to, že sa ti v piatok večer podarí rezervovať jazdu na sobotu ráno. Záujem býva veľký. Lístky sa kupujú na presný čas odchodu z dolnej stanice a takisto na presný čas nástupu v hornej stanici. Pobyt hore si preto treba dobre naplánovať. Ak chceš pochodiť všetky atrakcie okolo hornej stanice a k tomu oba vrcholy Schneebergu, budeš na to potrebovať tri-štyri hodiny.
K dispozícii je päť časov odchodu smerom hore a päť časov návratu – štyri spoje štandardným Salamander cúgom a jeden spoj nostalgickou parnou súpravou). Prvý ranný vláčik štartuje o deviatej, posledný spoj nazad odchádza o 15:17. Jazda trvá 40 minút. Takže maximálna dĺžka pobytu vláčikového turistu na Schneebergu je päť a pol hodiny.
Cesta autom z Bratislavy do mestečka Puchberg am Schneeberg trvá necelé dve hodiny. V závislosti od zvolenej trasy je to okolo 140 km, plus-mínus 10 km. Parkoviská pri stanici sú bezplatné a dobre zorganizované. Bez auta sa do Puchbergu dá dostať cez Viedeň Hauptbahnhof. Cesta priamym spojom (ide len jeden za deň, ráno tam a podvečer späť) trvá 45 minút.
Súprava Salamander z roku 1999 má kapacitu 119 sedadiel. V našom spoji sú do jedného obsadené. Pár ľudí vystúpi na niektorej z troch medzistaníc. V stanici Baumgartner sa míňame so súpravou idúcou zhora a krátku pauzu mnohí pasažieri využívajú na nákup v miestnom bufete. Lekvárom plnené buchty sú vraj vychýrená špecialita, mne osobne pripadali byť skôr pascou na turistu.
V zaplnenej zubačke s tvrdými sedadlami a minimálnym miestom na nohy sa nesedí pohodlne a som rád, keď sa konečne blížime k hornej stanici vo výške 1800 m. Nedočkavo vybieham na čerstvý vzduch a zisťujem, že na stred leta je tu teda poriadna zima.
Trasa: Dĺžka 8 km, nastúpaných 400 m, celkový čas 3:15 h. GPX súbor na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Na začiatok kráčame ku kostolíku Elisabeth Kircherl postavenému na pamiatku cisárovnej Alžbety. Medzi prvých návštevníkov patril v roku 1902 vdovec po Sissi František Ferdinand. V tom čase už bola zubačka päť rokov v prevádzke (od roku 1897). Kostolík má celkom zaujímavú architektúru – navrhli ho podľa zásad Jugendstil, čo bola nemecká obdoba Art Nouveau. Stojí na úžasnom, exponovanom mieste na hrane zrázov Schneebergu.
Počasie nemáme ideálne, silno fučí. To nás však neodrádza od predsavzatia vyjsť na vrchol. Vlastne je ich viac, keďže ide o široký hrebeň dlhý takmer kilometer. Najvyšší bod (2076 m) je známy ako Klosterwappen a špatí ho telekomunikačná stavba. Zaujímavejší je Kaiserstein (2061 m) na opačnej strane hrebeňa, z ktorého sa otvárajú výhľady na lyžiarsky žľab Breite Ries a strmé skalné steny na východnej strane.
Kým sa tam dostaneme, musíme odolať volaniu dvoch pohostinských zariadení (Damböckhaus a Fischerhütte) a prekonať malé snehové pole. Niekto cezeň pre istotu natiahol lano. Trasa sa dá po značených turistických chodníkoch pekne zokruhovať – vystupujeme smerom na Kaiserstein a zostupujeme z Klosterwappenu. Je tam aj strmý úsek v kamenistom teréne, našťastie krátky. Viac nepríjemností spôsobujú všadeprítomné kravské exkrementy.
Ku stanici vláčika sa vraciame s polhodinovou časovou rezervou. Ešte trochu pochodíme okolie a staviame sa do hrozivo dlhého radu čakajúcich v obave, že sa nám nepodarí chytiť „rodinnú“ štvoricu sedadiel alebo by sme nebodaj museli cestovať na stojáka.
Nástrahy hromadnej dopravy nás nezlomili a cestou nadol môžeme v pokoji obdivovať historickú technickú stavbu. Ozubená železnica s metrovým rozchodom prekonáva na desiatich kilometroch trate výškový rozdiel 1227 m. V najstrmšom mieste má trať sklon 20 %. Sú na nej aj dva tunely a koľaje ležia na 11 tisíc pražcoch.
