Nie vždy okolnosti prajú zdolávaniu vrcholov a lyžovaniu strmých žľabov. V marci 2015 som vystihol dva krásne dni vo Vysokých Tatrách, no chýbal parťák. Veľké ciele neprichádzali do úvahy. No aj sólové prechádzky dolinami majú svoje čaro.

Navnadený predpoveďou počasia a s vedomím, že počas víkendovej firemnej akcie na Štrbskom toho veľa nepolyžujem, vyrážam do Tatier už v stredu popoludní rovno z práce. Rýchlik do Popradu, L-T-T prestup na električku, výšľap s čelovkou na Popradské pleso. V Majláthovej chate mi tesne pred záverečnou ešte stihnú načapovať. Fasujem podkrovnú izbu pre šiestich, inú voľnú nemajú. Platiť chcú našťastie iba za jedného 🙂

Deň 1: Zlomisková dolina, Železná brána, Dračie sedlo

Štvrtkové ráno, čistý plech. Až príliš, ako sa ukazuje neskôr. Šliapem Zlomiskovou dolinou, všade vypadané lavíny. Trochu ma to zneisťuje, držím sa dôsledne v strede doliny. V tieni je zatiaľ betónovo, slnečné svahy začínajú mäknúť. Pôvodný cieľ – Železnú bránu – vzdávam pár desiatok výškových metrov pod sedlom. Mačky sú v batohu, ale povedal som si, že dnes leziem len tam, kam sa dá vyjsť na pásoch. Okrem toho ma neláka zjazd medzi veľkými zmrznutými hrudami snehu.

Obdivujem partiu, ktorá sa s lyžami na chrbtoch škriabe do steny napravo od Železnej brány, niekam pod Drúk. Neskôr sa dozvedám, že borci dali Gerlach na lyžiach. Otáčam to dolu, no pod Ľadovým plesom ma zaujme svah smerujúci doprava. Vyzerá bezpečne a ja ešte nemám dosť. Znova lepím pásy a šliapem smerom do Dračieho sedla. Aj horolezci bez lyží využívajú ideálne počasie, pozorujem dvojicu v žľabe Zlomiskovej bránky. O chvíľu sa fotia na vrchole Zlomiskovej veže. Sneh mi dáva zabrať, už je ako blato a v traverzoch uchádza pod lyžou. Južný svah Dračieho sedla nachádzam husto rozlyžovaný. Nevadí, smerom dole je to aj tak parádna firnová lyžovačka.

O pol hodinu som späť na chate a užívam si zaslúžený guláš s pivom. Večer v nalievárni chvíľu pozorujem partiu Košičanov trénujúcich slovenskú hádzanú, radšej zaliezam na izbu s knihou.


Trasa: 12,4 km, čas 4:11 h, prevýšenie 759 m, vystúpaných 1200 m. GPX na stiahnutie

Deň 2: Mengusovská dolina, Volia kotlinka

V piatok sa musím trochu šetriť, popoludní bude presun do hotela na Štrbskom a večerný kultúrny program. Ráno znova plech, ale trochu chladnejšie ako včera, stopy sú extrémne tvrdé. Susedia z chaty, ktorí ma zabávali predošlý večer a ráno sú ešte značne pod vplyvom, vraj idú do Satanovho žľabu. Mňa to neláka, radšej sa znova natieram faktorom 50 a šúcham lyže v strede doliny. Dnes Mengusovskej. Nájdem si nejaký dobrý, nie veľmi strmý firnový svah, zlyžujem ho a na obed som nazad.

Veľa ľudí ide na Rysy. Na rázcestí tiež zabáčam tým smerom, koketujem s myšlienkou vyjsť aspoň po chatu. No sľubné snehové podmienky ma zakrátko ťahajú doľava, na slnko. Hrebeň Mengusovského Volovca mám naľavo, Žabie plesá napravo a rovno pred sebou Voliu kotlinku. Široká, akurátne strmá (väčšinu výstupu šliapem priamo, bez cikcakovania) a je v nej firn najvyššej kvality. Znova to otáčam tesne pod Volími rohmi, ktorými kotlinka končí. Nemám dôvod siliť sa a kontrola času velí, že treba myslieť na návrat. Zjazd je prvotriedny, lepší ako včera, až výskam od rozkoše. Dvaja maníci, ktorých stretávam v protismere, sa na mňa usmievajú – už vedia, že si dobre vybrali.

O dvanástej znova gulášujem (je to jediné jedlo, ktoré miestny kuchár vie urobiť bez použitia mrazených polotovarov) a pomaly sa balím. Na Štrbské sa mi s miernymi problémami darí prejsť na lyžiach. Pre istotu volím zimnú cestu, slnkom uvoľnených lavín som za dva dni videl dosť.


Trasa: 9 km, čas 3 h, prevýšenie 723 m. GPX na stiahnutie

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Máš niečo na srdci?