Strážna veža Zuc dal Bor

Panoramatická túra v južných Karnských Alpách, na ktorej sa vyvrcholenie dá dosiahnuť len s vlastným lanom. No oplatí sa ju prejsť aj v prípade vynechania lezeckej pasáže pod samotným vrcholom. Okruh cez Zuc dal Bor je mimoriadne krásna, technicky náročná a fyzicky vyčerpávajúca trasa.

Na Zuc dal Bor som vystúpil (alebo skôr vyliezol) na druhý pokus. Prvý sa skončil v momente, keď sme s Jarkou na exponovanom hrebeni začali uvažovať, že by bolo vhodné naviazať sa na lano. Vybavenie sme síce mali, mojej spoločníčke však v ten deň chýbala chuť na posúvanie vlastných limitov. Ani ja som nechcel príliš šponovať strunu, tak sme sa bez výčitiek otočili a užívali si zvyšok dňa v nádhernom horskom prostredí.

Druhý pokus s Robom som pri plánovaní považoval za jasnú vec. Obaja sme mali motiváciu a rátali s prekonávaním prekážok, ak by sa nejaké vyskytli. Počasie bolo ideálne a väčšinu trasy som už poznal, takže o úspechu v spoločnosti skúseného lezca som vôbec nepochyboval. Hora nás aj tak dokázala prekvapiť. Pod vrcholom sme zistili, že nemáme všetok materiál, ktorý by sme v danom teréne mali mať. A väčšinu spiatočnej cesty nás sprevádzala neistota, či exponované úseky dokážeme prejsť za denného svetla.

Poloha

Zuc dal Bor (2195 m) je najvyšší kopec v horskej skupine Gleris. Ide o nádhernú, málo navštevovanú časť Južných Karnských Álp s prírodným parkom Val Alba. Leží len kúsok od diaľnice Villach – Benátky, ktorá tu prechádza dolinou Canal del Ferro. Na východ od diaľnice sú Júlske Alpy, na západe Karnské Alpy.

Najbližší diaľničný exit je Amaro. Odtiaľ po lokálnych cestách pôjdeš cez mestečko Moggio Udinese do dediny Pradis. Z nej úzkou horskou cestou na parkovisko Riu da la Smesse (poloha na mape) vo výške 1040 m. Je tu miesto asi pre 8 áut, ďalšie možnosti parkovania sú nižšie popri ceste. Ak dáš pozor na odvodňovacie žľaby na ceste, do východiskového bodu sa bez ujmy na podvozku dostaneš aj na bežnom osobnom aute. Od diaľničného výjazdu prejdeš asi 20 kilometrov.

Naša trasa

Na parkovisku sa začínajú dve značené turistické trasy. Jedna vedie po spevnenej ceste (ktorá tu zrejme ostala po budovateľoch plynovodu), druhá lesom po vrstevnici. Po dvoch kilometroch sa spoja, pričom lesný variant je krajší a priamejší. Lenže na jeho začiatku visí jasná tabuľa s nápisom Chiuso – Zatvorené.

S Jarkou sme minule disciplinovane volili obchádzku, s Robom bez váhania nasledujeme dve skupiny Talianov na zatvorený chodník. O chvíľu je záhada odhalená. Príčinou uzávery je škaredý zosuv tesne pod chodníkom. Otázka nestojí či, ale kedy sa zosunie aj chodník. Snažíme sa na to nemyslieť a užívať si jesennú prírodu.

Ak by sa úzkou dolinou za prvej svetovej pokúsilo preraziť rakúske vojsko, Taliani usadení na hrebeni by nepotrebovali kanóny. Stačilo by im hádzať granáty.

Ideme pekným lesom, v ktorom sa chodník miestami stráca pod opadaným lístím. Za lesom nasleduje oslí chodníček vytesaný do skaly v exponovanom svahu. Fotogenické miesto. V čase 1:40 h od štartu sme pri bivaku Giuseppe Bianchi. Nie je to v Taliansku obvyklá červená plechová búda, ale pekná drevená chatka so 6 miestami na spanie. Postavili ju na exkluzívnom výhľadovom mieste.

Od bivaku sa dá pokračovať dvomi smermi: okolo zrúcanín vojenských barakov na dostupnejší Monte Chiavals (2098 m), alebo dvomi rôznymi chodníkmi na náš cieľ – nedobytne sa tváriaci Zuc dal Bor.

Z dvoch chodníkov si vyberáme vizuálne atraktívnejší hrebeňový variant. Po strmých trávach a miestami aj štvornožky po skalách vychádzame na hrebeň v čase 3:00 h od štartu. Je z neho dychberúci výhľad na druhú stranu, kde steny hrebeňa padajú ku diaľnici v Canal del Ferro. Ak by sa tou úzkou dolinou za prvej svetovej pokúsilo preraziť rakúske vojsko, Taliani usadení na hrebeni by nepotrebovali kanóny. Stačilo by im hádzať granáty. S poriadnym švihom ramena, samozrejme.

Prechod hrebeňa je naozaj pekný – výhľadový, exponovaný a pritom relatívne bezpečný. Väčšinou choďák, občas treba použiť aj ruky. Veľmi si to užívame, ostrovčeky primrznutej trávy nás neobmedzujú. Blížime sa ku skalnej homoli Zuc dal Boru. Pripomína strážnu vežu vo vápencovej hradbe a naše nadšenie zatieňujú obavy. Máme len základnú alpinistickú výbavu a ono to vyzerá na regulárne lezenie. Z diaľky vidíme horolezeckú dvojku zlaňovať z vrcholu. Na pohľad je jasné, že majú oveľa dlhšie lano ako naša chabá tridsiatka.

Pod vrcholom máme čas 4:00 h od štartu. Obchádzame západnú hranu homole a konečne vidíme, čo nás čaká. Kedysi tu bola ferrata, no tú vzal zosuv. Teraz musíme štvornožky prekonať hnusný úsek v sutine a potom vyliezť asi 50 metrov v obtiažnosti 3+ UIAA v dosť rozbitej skale cez dva hangy. Medzi nimi je terasa, za druhým hangom už vrcholové plató. Liezť sa dá aj v turistických topánkach, ale chcelo by to aspoň päť expresiek. My máme len jednu, k tomu tri karabíny a jedno istítko. Improvizujeme.

Istenia sú v podstate postačujúce, ale s krátkym 30-metrovým lanom by sa zišli zo dve zakladačky na doistenie predčasného štandu. So 60-metrovým lanom by sa aj oveľa rýchlejšie zlaňovalo. Nakoniec sme si so všetkými problémami poradili a vrchol dosiahli v čase 4:50 h od štartu.

Vrcholová pauzička je za odmenu, no začíname si uvedomovať časový faktor a skracujeme ju na minimum. Pomocou ďalšej nemetodickej improvizácie zlaňujeme na chodník pod vrcholom. Čas 5:50 od štartu, treba popohnať kone. Návrat sa začína dlhým a mimoriadne nepríjemným zostupom po strmých trávnatých svahoch a cez sústavu žliabkov vyplnených sutinou. Keď to máme konečne za sebou, naše nohy sú vďačné za krátky výstup do sedla Fonderis (1802 m, čas 7:15 od štartu).

Tu by sa dal zvoliť o trochu dlhší návratový variant po chodníku č. 450. Trasa by bola pestrejšia, takmer vôbec by sme na nej nešli dvakrát tou istou cestou. Na pohľad sa nám však zdá, že 450-ka križuje jednu dosť hlbokú dolinu, čo by nás stálo veľa energie. Preto radšej volíme návrat k bivaku Bianchi. Ako dodatočne zisťujeme, aj tento chodník klesá a stúpa ako na hojdačke. V skutočnosti by zrejme v nastúpaných metroch žiadny rozdiel nebol.

Za sedlom nasleduje ďalší zostup v suti. Rezignovane prijímame, čo nám hory nadeľujú. Z dna rokliny sa štveráme nahor cez strmý svah narušený eróziou. Pri pohľade zhora zo sedla chodník vyzeral byť veľmi exponovaný, až neprechodný. V skutočnosti je do pohody. Traverzujeme ním popod hrebeň až k bivaku Bianchi (čas 8:20 h od štartu). Odtiaľ sa už známou cestou a so zapnutými čelovkami vraciame na parkovisko (9:40 h od štartu).

Posledný úsek zostupu sa nám na boľavých kolenách a členkoch zdal byť nekonečný. O to viac sa teraz tešíme na sprchu, jedlo a večernú rekapituláciu zážitkov.

Doplnkový tip

Zuc dal Bor leží presne oproti masívu Grauzaria, ktorý som nedávno s Borisom obišiel po spektakulárnej okružnej trase. Vrcholy sú od seba vzdialené 8 kilometrov vzdušnou čiarou a z oboch je výborný výhľad na ten druhý. Silno odporúčam obe túry, ale naplánuj si medzi nimi nimi aspoň jeden oddychový deň.

Fotogaléria