Share on FacebookGoogle+Tweet about this on TwitterPin on PinterestEmail to someone

Po úspechu môjho prvého článku som sa rozhodla, že v písaní budem pokračovať,a vrátim sa v čase k začiatkom môjho lezenia. Možno pár z vás, čo zatiaľ o lezení len čítate a tajne snívate, tak trocha inšpirujem. Možno sa rozhodnete splniť si aj ten Váš sen.

Už ako pubertiačka som sa totálne zamilovala do našich veľhôr. S partiou kamarátov spod Tatier som prebrázdila všetky dostupné doliny a vyštverala sa na každý turisticky dostupný štít. Potom prišla dlhá odmlka – rodina, deti, práca, klasický kolotoč. Až kým som nenatrafila na správnu parťáčku Janku, s ktorou som znova začala objavovať krásu našich Tatier.

Pri jednej túre k Brnčalke (po novom k Chate pri Zelenom plese, no pre mňa zostane navždy Brnčalka tak ako som ju spoznala) som sa jej vyspovedala, že už od detstva som snívala o tom, že raz vyleziem na tú krásnu, bájkami opradenú a na prvý pohľad až nedostupnú Jastrabiu vežu.

Písal sa rok 2014, áno, nie je to až tak dávno, ubehli odvtedy len tri roky a nejaký ten mesiac. Blížilo  sa 21. výročie nášho sobáša  a Janka  ako správna kamarátka a parťáčka dala tip môjmu mužíčkovi,  čím by ma vedel potešiť. A tak začali pikle kuť až tak šikovne, že som im úplne uverila, že pôjdeme na Jahňací štít.

Jastrabia veža

Jastrabia veža nad zeleným plesom (viac fotiek v galérii)

Bolo mi trochu divné, prečo práve utorok? Veď vždy chodievame na túry v nedeľu. Ale ich argument, že ktovie dokedy bude pekné počasie a treba to využiť, zabral. Tak som si vzala dovolenku. Vôbec mi neprekážalo, že musím skoro (o 2:30 h) vstávať, aby sme už o piatej boli na parkovisku pri Bielych vodách. A to som ani netušila, aké prekvapenie ma tam čaká…

Janka vystúpila ako  prvá a hľa, objíma sa tam s nejakým pre mňa cudzím chlapom. No rýchlo pátram v pamäti, predsa som ho už niekde videla. A vtedy mi to zaplo – veď to je Tony, čo ho Janka tak ospevovala. V  to leto  s ním absolvovala výstup na Lomničák, žiaľ ja som vtedy mala problém s kolenom, a neskôr na Gerlach, kam som pre dve prasknuté platničky znova nemohla.

Ale už som zase odbočila od témy, radšej sa vrátim k tomu krásnemu dňu. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila situáciu. Pozerala som sa čo sa deje, v tom Dodko predstúpil  predo mňa a vyhŕkol zo seba kratučkú básničku:

Na výročie sobáša,
nedáva sa klobása,
darujem Ti výstup na Jastrabiu vežu,
kým v Tatrách nie je veľa snehu.

Zostala som úplne zo šokovaná  a naplnená nesmiernou radosťou. Už sme chceli vyraziť, keď sa Tony zahľadel na môj mega batoh. Čo v ňom máš?, pýtal sa. Tak zrkadlovku a… ďalej som už ani pokračovať nemusela, vzal môj batoh do rúk a pustil sa do pretriedenia jeho obsahu. Jasné, že ako prvú vec mi z neho vyradil zrkadlovku, a ešte zopár drobností.

REKLAMA

Hoci v tej dobe som bez svojej zrkadlovky nebola ochotná nikam ísť, v tej chvíli mi to vôbec nevadilo. Cesta k Brnčalke ubehla veľmi rýchlo, Tony sa cestou vyzvedal prečo práve Jastrabia veža. Či som ten film videla a ten ma inšpiroval? Tak som mu vyrozprávala, že bol to môj tajný sen z detstva a ako veľmi som túžila stáť raz na jej vrchole, ktorý sa mi vtedy zdal taký nedostupný.

Jastrabia veža

Pri meteostanici (viac fotiek v galérii)

Tony mal neskutočne rýchle tempo. Inokedy, keď Janka také nasadí, tak frflem. Ale vtedy mi ani to nevadilo. Hravo som sa mu prispôsobila a tak s celou partiou Jankou, Dodkom i Tonym sme za necelé dve hodinky boli na Brnčalke. A vraj keď už máme to výročie sobáša tak nás Tony pozýva a okrem kávy dajme aj tamojšiu štrúdľu. Taká ponuka sa neodmieta. No nakoniec štrúdľa skončila zabalená do batohu, ani neviem, či som už nevládala alebo sa nevedela dočkať kedy konečne vyrazíme.

Ešte nejaký ten kus cesty sme pokračovali na žlto značenom chodníku smerujúcom na Jahňací štít a až kúsok pred Červeným plesom sme ho opustili. Pri meteorologickej stanici pripomínajúcej vesmírnu sondu  z minulého tisícročia sme sa „vyzbrojili“ – Tony nás pekne nasúkal do úväzu a prilby a naviazal na krátke lano. V tej dobe to bola pre mňa hotová španielska dedina.

Po pár minútach sme vyrazili a sledujúc mužíkov stúpali v serpentínach. Terén bol nenáročný, priam chodecký – viac trávnatý ako skalnatý. Zatiaľ to s lezením nemalo nič spoločné, tak som začala pociťovať mierne sklamanie. Zase raz sa mi potvrdilo, že v živote nič nie je také ťažké a zložité, aké sa to na prvý pohľad zdá byť.

Jastrabia veža

Výstup na Jastrabiu vežu (viac fotiek v galérii)

Keď sme už pri tom pohľade, tak kúsok pod vrcholom sa nám zrazu naskytol nádherný pohľad na jagavé Zelené pleso, ktoré sa rozprestieralo zo 600 metrov pod nami. Miestami už bol sneh, tak sme si nasadli aj mačky a ešte stále chodeckým terénom vyšli pod vrcholový hrebeň. Tento  hrebeňový úsek sa mi už veľmi páčil,  už to nebolo až tak chodecké. Začínalo to byť adrenalínové.

Ani sme sa nenazdali a dosiahli sme vrchol Jastrabej veže. V tom momente som mala zmiešané pocity, radosť i smútok zároveň. Radosť z toho, že konečne som si plnila svoj sen. A smútok, že už to mám za sebou a bolo to jednoduché, nenáročné. Zrejme Tony vycítil moje rozpoloženie a opýtal sa, či sa chceme vrátiť, alebo radšej  pokračovať ďalej po hrebeni a postupne ho zliezať.

Jastrabia veža

Jastrabia veža (viac fotiek v galérii)

Moje srdiečko zaplesalo a očká hádzali iskry. Radosť bola taká úprimná, že sa to nedalo nevšimnúť si. Tak sme pokračovali ďalej ostrým hrebenčekom, ktorý sa  postupne krútil do pravej strany. Bolo to pre mňa čosi nádherné, doposiaľ nepoznané. Dodnes mám pocit, že som ten hrebeň neliezla, ale preletela na krídlach. A dobre som vedela, že to, čo chcem, nie je VHT – je to o čosi viac. Že ku šťastiu potrebujem poriadnu dávku adrenalínu, na ktorý tento deň vôbec nebol skúpy.

REKLAMA

V jednom momente sa nás Tony opýtal: „baby, už ste dakedy zlaňovali?“ Ja i Janka sme jednohlasne odpovedali „nie, ale videli sme v telke ako sa to  robí“. Tonyho naše vyhlásenie poriadne pobavilo. Dal nám krátku inštruktáž čo a ako a už sme s Jankou viseli na jednom krátkom lane. Vtedy mi krátky rozstup medzi nami vôbec nevadil, bola som šťastná a plná endorfínu.

Jastrabia veža

Zostup z Jastrabej veže (viac fotiek v galérii)

Po záživnom zlaňovaní do Jastrabieho sedla  nasledoval kolmý zostup žľabom plným snehu. Uff, už z toho pohľadu sa mi znova doplnil adrenalín. Na pár sekúnd mi napadlo, či sa to vôbec dá – zostúpiť tadiaľ bezpečne. A veruže sa dalo. Tony nám vysvetlil, ako sa pohybovať v takom teréne, na čo slúži cepín, ako ho použiť a ako najlepšie využiť pomoc mačiek. A zrazu sa to nemožné stalo znova možné.

Miestami bolo snehu toľko, že sme sa zaborili až po pás. Povedala by som, že tento úsek bol dosť namáhavý. Ale vtedy som to tak vôbec nevnímala. Vnímala som len radosť a nesmierne šťastie. Cítila som sa naplnená niečím, čo som dovtedy nepoznala. A vedela som, že tento pocit si chcem ešte v živote veľa krát zopakovať.

Záverečné zhodnotenie

Výstup na Jastrabiu vežu cez Jastrabie sedlo bola nádherná túra s poučením, že nič nie je nemožné. Hranice existujú len v našich hlavách, ktoré si však silou vôle sami môžeme nastavovať a posúvať.

A ešte čosi navyše o Jastrabej Veži

Jastrabia veža (2137 m) je opradená bájkami. Stará povesť zlatokopov hovorí o vzácnom karbunkule, ktorý zdobil jej štít. Mnohí odvážlivci zahynuli pri márnom pokuse zmocniť sa drahého kameňa. Konečne sa istý mládenec dostal na vrch hory, ale keď s dotkol karbunkula, zatriasla sa veža a šuhaj spadol aj s drahokamom do blízkeho plesa, ktoré sa odvtedy zelenkasto jagá a preto sa volá Zelené pleso.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?

Share on FacebookGoogle+Tweet about this on TwitterPin on PinterestEmail to someone
REKLAMA