Gurmánska jazda z Álp k Jadranu

Ak začínaš s diaľkovou cykloturistikou, choď na istotu a vyber si niečo naozaj pekné. Aby ťa neodradila náhodná zlá skúsenosť. My sme sa tejto rady držali do bodky a na prvú viacdennú cyklotúru si vybrali asi to najlepšie, čo v…
Ak začínaš s diaľkovou cykloturistikou, choď na istotu a vyber si niečo naozaj pekné. Aby ťa neodradila náhodná zlá skúsenosť. My sme sa tejto rady držali do bodky a na prvú viacdennú cyklotúru si vybrali asi to najlepšie, čo v našej časti Európy existuje. Ciclovia Alpe Adria Radweg.

Originálna trasa Alpe Adria má osem etáp, začína sa v rakúskom Salzburgu a končí v talianskom Grade. V tretej etape prechádza cez hlavný alpský hrebeň, ktorý však netreba prekonať na  bicykloch – ide sa vlakom cez tunel popod Vysoké Taury. Väčšina úsekov vedie po spevnených cyklocestách v údoliach riek (Dráva, Fella, Tagliamento) a žiadna etapa nemá viac ako 60 km. Takže ani v plnej verzii to nie je krv a pot, no osem dní v sedle dá určite zabrať. Všetky etapy sú pekne popísané na oficiálnej stránke projektu.

Maximálne pohodový variant je dať si len záverečné tri etapy z Tarvisia na rakúsko-talianskej hranici do Grada pri jadranskom pobreží. Začiatok v 750 m, koniec pri hladine mora. Cestou iba pár zanedbateľných stúpaní. Skoro celá prvá etapa vedie po zrušenej železnici s mnohými mostami a tunelmi. Neskôr malebná poľnohospodárska krajina okolo Udine. Rímske a ranokresťanské pamiatky. Výborné jedlo, káva, drinky a s výnimkou Grada príjemné ceny. Jednoducho čerešnička z koláča. Čo iné som nám mohol vybrať na rozlúčku s letom v posledný augustový víkend.


Trasa: Spolu 204 km,  tri dni po cca 60 km, zakaždým 3 až 4 h čistého času v sedle, štvrtý deň 20 km. Vystúpaných 833 m, vyklesaných 1585 m. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.

Najskôr musela prebehnúť materiálová a logistická príprava. Na bicykloch som preventívne vymenil brzdové doštičky zjazdené asi na 30 percent – veď strašia že to bude dolu kopcom 😉 Namontoval som nosiče na batožinu a odskúšal ich aj s naloženými s kapsami. Vyčistil reťaze, skontroloval a premazal všetky lanká, otestoval osvetlenie, dofúkal gumy. Na riadidlá som namontoval ergonomické gripy a rohy.

SPD pedále som nahradil obyčajnými, pretože voziť okrem tretier aj tenisky na behanie po mestách sa mi nechcelo. Nakoniec som celú trasu odbicykloval v outdoorových sandáloch s tvrdou podrážkou. Pôvodne som ich bral ako plážovú obuv, no vymákli sme horúce počasie, do ktorého sa sandále ukázali byť ideálne aj ako cykloobuv.

Išli sme na starých dobrých 26-palcových horákoch. Brať karbónové rakety neodporúčam – s ohľadom na prevoz v batožinovom vozni cyklovlaku, ktorého personál nemá na manipuláciu s bicyklami veľa času a príliš sa s nimi nemazná, ako aj nutnosť nechať bicykel občas zamknutý na verejnom mieste. Rovnako neodporúčam cesťák – asi štvrtina trasy vedie po šotoline a jazdec bude trpieť. Trekový či krosový bicykel je v pohode. MTB s pevným zadkom tiež, to je univerzálna mašinka do každých podmienok.

06 Ciclovia Alpe Adria
Ciclovia Alpe Adria – luxusná cyklotrasa (viac fotiek v galérii)

Logistiku som naplánoval takto: vo štvrtok ráno presun autom do Tarvisia, popoludní prvých 60 km na bicykloch do Venzone a prvý nocľah. Druhá noc v Udine, tretia v Grade. Trochu plážovania pri mori a keďže cez ostrov Grado železnica nejde, tak v nedeľu návrat asi 20 km už raz prejdenou trasou do Cervignana. Tam sa o 16:30 dá nasadnúť na priamy vlak do Tarvisia. Spoj  vychádza z Terstu a končí vo Villachu. Z Grada by sa dalo bez problémov na bicykli presunúť aj na stanicu v Terste, je to zhruba dvojnásobná vzdialenosť ako do Cervignana. My sme uprednostnili pokojné prezretie pamiatok v Aquilei, na ktoré sme v sobotu, ponáhľajúc sa k moru, nemali čas.

Priame vlaky do Tarvisia idú len dva za deň, pričom ten ranný je príliš skorý. Oveľa viac je spojení s presadaním v Udine. No prestupovanie s bicyklami nie je veľmi príjemná vec, takže sme sa veľmi snažili chytiť priamy spoj. Všetky tri ubytovania som rezervoval cez Booking.com, kde som pre každé etapové mesto našiel minimálne tri vyhovujúce ponuky.

1. etapa: Tarviso – Venzone

Vo štvrtok pred treťou popoludní vykladáme bicykle pred železničnou stanicou Tarvisio Boscoverde. Pred cestou sa mi nepodarilo zohnať informácie o tunajších možnostiach dlhodobého parkovania, preto som mal trochu obavy z improvizácie na mieste. Ukazuje, že zbytočné. Priamo pred stanicou je pomerne veľké bezplatné parkovisko, dokonca zastrešené, kde tretinu áut tvoria povozy rakúskych cyklistov, druhú tretinu vraky bez ŠPZ a iba zvyšok sú bežní cestujúci. Očividne tu nebude žiadny problém odstaviť auto na štyri dni.

Pred sebou máme najkrajšiu časť výletu. Z vyasfaltovanej cyklotrasy sa každú chvíľu otvorí nový výhľad – raz na štrkové nánosy v koryte horskej rieky Fella, potom na strmé štíty Júlskych Álp alebo kamenné mestečko. Prechádzame cez staré viadukty a tunely. Míňame bývalé staničky a železničiarske domčeky. Niektoré sa využívajú na bývanie, iné ako reštaurácie, veľa ich stojí ladom. Aj tie sú aspoň zakonzervované, atmosféru nerušia žiadne škaredé ruiny.

19 Ciclovia Alpe Adria
Ciclovia Alpe Adria – stará stanička (viac fotiek v galérii)

Medzi Tarvisiom a Pontebbou si všímam odbočky na značené MTB trasy a dokonca aj nejaký lezecký sektor. Už pred dvomi rokmi pri výlete na Mangart som si hovoril, že do Tarvisia treba prísť na viac dní. Znova si to opakujem. Miestami však nechápeme, načo do údolia natlačili toľko dopravných stavieb. Keď sa v úzkom bode pretínajú najstaršia cesta, novšia cesta, najnovšia 4-prúdová diaľnica, stará železnica (teraz už cyklotrasa) a nová železnica, pričom tri z piatich komunikácií vedú po viaduktoch, vyzerá to až bizarne. Napríklad malebné mestečko Villanova úplne zničili, diaľničná estakáda stojí pár metrov od veže kostola.

V Pontebbe, ktorá bola kedysi hraničným mestom medzi Rakúskom a Talianskom, si dávame pauzu. K pivu nám automaticky prinesú aj niečo malé na zahryznutie, čo je v Taliansku pravidlom a pokladám to za veľmi dobrý zvyk. Len človek nesmie ísť do krčmy hladný, lebo keď zistí, že ku k prvému pivu prinesú oriešky, k druhému olivy a k tretiemu minišpízy z mozzarelly a cherry paradajok, tak je zvedavý, čo bude ku štvrtému 😉

Parádna jazda po zrušenej železnici pokračuje cez ďalšie mosty a tunely. V niektorých je nainštalované senzorové osvetlenie, ktoré sa zapína len pre aktuálny úsek. Nie je to veľmi príjemné. Aby sme sa sa vyhli chvíľkam v úplnej tme, musíme ísť neprirodzene pomaly. Často sa zastavujeme pri infotabuliach približujúcich históriu Grande Guerra.

15 Ciclovia Alpe Adria
Ciclovia Alpe Adria – typický pohľad(viac fotiek v galérii)

Tesne pred Venzone zrazu značka, že ďalej cesta zarúbaná a šipky ukazujú na obchádzku smerom, z ktorého sme práve prišli. Nepozdáva sa mi to, študujem mapu a odchádzam na prieskum ešte nezrekonštruovaného železničného tunela pred nami. S partizánskym prechodom tunela už toto leto máme istú skúsenosť, ale tento fakt nevyzerá dobre. Obchádzkou sa nám nechce, tak prekladám bicykle cez zvodidlá blízkej cesty. Tých pár kilometrov dôjdeme aj medzi kamiónmi.

Náš nocľah sa aj tak nachádza na severnom okraji Venzone, z obchádzky by sme sa k nemu museli vracať. Alma Living Hotel Al Girarrosto pri frekventovanej ceste a kamiónovom parkovisku má ďaleko od romantiky, ale je pohodlný, bike-friendly a s milým personálom. Pre nás je podstatné, že má reštauráciu s vysokými hodnoteniami. Dnes už nie je chuť nič objavovať, chceme len sprchu a dobrú večeru. Už si nepamätám, čo sme si dali, ale boli sme spokojní. Úplne najlepšie bolo výborné lokálne víno za neuveriteľnú cenu 6 €/fľaša.

2. etapa: Venzone – Udine

Po raňajkách vyťahujeme bicykle z podzemného bezpečia pri hotelových chladničkách. K dispozícii je aj erárna pumpa na dofúkanie kolies. Do historického mestečka Venzone sú to dva-tri kilometre. Pekné miesto obohnané zvyškami hradieb, láka nás posedieť si na námestí. No kávu sme mali pre chvíľou v hoteli a do Udine chceme dôjsť skoro, aby sme stihli vyraziť do mesta.

24 Ciclovia Alpe Adria
Ciclovia Alpe Adria – Venzone(viac fotiek v galérii)

Ešte zo dvadsať kilometrov šliapeme popri horskej rieke. Cyklotrasa naskôr prechádza na jej pravý breh, potom sa vraciame na ľavý. Pri akejsi veľkej priemyselnej zóne sa s Tagliamentom lúčime. Prostredie sa mení z horského na zvlnenú poľnohospodársku krajinu s peknými dedinkami. V okolí mestečka Buia na chvíľu strácame značenú cyklotrasu, ale stačí držať správny smer a bez problémov sa na ňu znova napájame.

Povzdychneme si nad ťažkým životom talianskych cestárov, ktorí si pri susednom stole dávajú štvorchodové menu, zapíjajúc tento skromný obed vínkom.

Okolo poludnia prichádza menšia kríza, žiada sa objaviť nejaký zdroj jedla a pitia. Naše vlastné zásoby  tvorí len voda v bidónoch a zopár núdzových tyčiniek. Nájsť o tomto čase otvorenú reštauráciu alebo aspoň bar nie je ľahká úloha, toto je nefalšovaný taliansky vidiek. Keď už to začína byť vážne, intuitívne odbočím z cyklotrasy k najbližšej dedinke Ara Grande a nachádzam rodinnú trattoriu Al Cavallino Bianco. Je pracovný deň, klientelu tvoria miestni robotníci a dve-tri ďalšie partie cykloturistov (hostinec ponúka aj nocľah). Obsluha je otrasná, cudzinec sa tu cíti ako piate kolo na voze a všetko dlho trvá. Ale to jedlo… V živote sme nejedli také chutné cestoviny ako ich pappardelle capriolo.

Povzdychneme si nad ťažkým životom talianskych cestárov, ktorí si pri susednom stole dávajú štvorchodové menu (antipasto, primo, secondo, dolche con caffè), zapíjajúc tento skromný obed vínkom, a pokračujeme smer Udine. Začína to byť orientačne trochu náročnejšie. Trasa sa všelijako krúti v snahe vyhnúť sa motorizovanej premávke ako aj rozbitejším poľným cestám. Niekedy je výhodnejšie držať sa značenia, inokedy GPX stiahnutého z oficiálnej stránky.

35 Ciclovia Alpe Adria
Ciclovia Alpe Adria – Udine(viac fotiek v galérii)

Cez parkovú zónu na okraji Udine vchádzame do mesta. Majú tu síce cyklopruhy, ale logika ich vedenia je v podobne nezmyselná ako v Bratislave. Našťastie to nie je žiadne veľkomesto, za 15 minút ho krížom prechádzame a úspešne nachádzame penzión Casa Stucky. Výberu nocľahov som pred cestou venoval dosť času a oplatilo sa. Aj toto ubytko vo vile so záhradou kúsok od centra nás doslova hýčka pohodlím a navyše má jedinečný štýl.

Udine je príjemné mesto nezaplavené turistami. Z kaviarne pri pohári prosecca pozorujeme život na hlavnom námestí a ochutnávame lokálne špeciality v jednoduchej osterii. Výborný je syr marinovaný vo zvyškoch z vylisovaného hrozna (sot la trape) alebo miestna verzia tresky v majonéze, do ktorej sa namiesto majonézy používa olivový olej (baccalà mantecato).

3. etapa: Udine – Grado

Úsek pod Udine vedie väčšinou po poľných cestách. Vezúc sa na hrubých horských gumách ľutujeme rakúskeho kolegu na cesťáku. Prvý raz zastavujeme po 25 kilometroch v unikátnom mestečku Palmanova, ktoré postavili benátčania v geometricky dokonalom tvare deväťcípej hviezdy. Pôvodne to bola obranná pevnosť proti Turkom. Je veľmi horúci deň a pivo v bare na námestí vo mne len tak zasyčí.

37 Ciclovia Alpe Adria
Ciclovia Alpe Adria – Palmanova(viac fotiek v galérii)

Nasleduje cyklisticky nezaujímavý úsek do Aquilei. Ranokresťanská bazilika a rímske vykopávky lákajú na návštevu, no nás viac zaujíma kde čapujú pivo. V miestnom bistre nás však príliš dlho ignorujú, posedíme v tieni až kým nestratíme chuť. Na pamiatky nie je nálada, vo vzduchu už cítime more. Dávame si záväzok, že sa tu zastavíme zajtra cestou na vlak.

Pivo v plážovom bare je za dvojnásobnú cenu ako sme platili doteraz a prvý raz k nemu nedostávam žiadny „zakusok“. Zdá sa, že Grado je vychytená lokalita.

Po pár kilometroch Jarka dostáva krízu z horúčavy. Musíme si chvíľu oddýchnuť v tieni. Keď prichádzame na začiatok dlhej hrádze, ktorá tvorí jedno z dvoch spojení ostrovného mesta Grado s pevninou, stres opadáva. Máme veľkú chuť okamžite sa hodiť do vody. Robíme krátky prieskum okolia pri hrádzi, no tunajšie pláže sú, diplomaticky povedané, nelákavé. Neostáva nič iné ako sadnúť znova do sediel. O pol hodiny sme pred „naším“ dizajnovým hotelíkom Sunset Room&Breakfast v Grade.

Do check-in timu ešte ostáva nejaký čas, tak sa presúvame o pár metrov ďalej do plážového baru na vytúžené pivo. Je za dvojnásobnú cenu ako sme platili doteraz a prvý raz k nemu nedostávam žiadny „zakusok“. Zdá sa, že Grado je vychytená lokalita. Aj ubytovanie stojí dvojnásobok ako prechádzajúce noci, ale treba povedať, že ide o vyšší level a navyše pár krokov od pláže. Hotelík prevádzkujú veľmi milí ľudia pohybujúci sa vo sférach architektúry a dizajnu. Malý bar na prízemí večer zatvoria, no ubytovaný hosť si môže nalievať sám – konzumáciu stačí zapísať na papier. Jednoducho, nič tu nie je problém. Tak to má v dovolenkovej destinácii byť.

40 Ciclovia Alpe Adria
Ciclovia Alpe Adria – záverečná na pláži(viac fotiek v galérii)

Grado má svoju atmosféru, hoci je už dosť preplnené výletníkmi zo severnejších končín Európy. Ak sa chce človek dobre najesť, musí pozorne vyberať, pretože 8 z 10 podnikov sú typické pasce na turistov ponúkajúce menu z mrazených polotovarov. Pláže sú typické pre taliansku stranu severného Jadranu – veľa piesku a ľudí, málo vody. V mori sa dobre prechádza (vraj sú z toho pekné nohy), plávať sa prakticky nedá. Nič pre milovníkov prírodných pláží. Napriek vyššie uvedenému garantujem, že po 180 kilometroch na bicykli si krátky pobyt v Grade vychutná aj najväčší frfľoš.

Vlakom nazad

V nedeľu ráno si ešte chvíľu poležíme na pláži, zmierlivo sa lúčiac s letom. Čaká nás 20-kilometrový presun na stanicu v Cervigane a cestou prehliadka baziliky v Aquilei – meste, ktoré sa kedysi porovnávalo s Rímom a žilo v ňom 300 tisíc ľudí. Grado bolo jeho námorným prístavom. Rímske vykopávky sme vynechali, stačila nám prehliadka 1600 rokov starej baziliky. Stojí za to.

42 Ciclovia Alpe Adria
Ciclovia Alpe Adria – bazilika Aquileia(viac fotiek v galérii)

Na stanici v Cervignane si v automate kupujeme lístky (9,70 € + 3,50 € za bicykel). Stroj komunikuje aj v angličtine a dá sa platiť kartou. Pred nástupom do vlaku si lístok treba „oraziť“ v ďalšom prístroji na peróne. Kupovať lístky vopred online neodporúčam, vlak aj tak nie je miestenkový a na webe talianskych železníc je prakticky nemožné nájsť bicyklový príplatok, ktorý sa zase nedá kúpiť samostatne na stanici.

Spolu s nami do rakúskeho vlaku nastupuje zo 40 ďalších cyklistov. Všetci z neznámeho dôvodu čakáme na konci nástupišťa. Prichádza vlak a ukazuje sa, že vagón pre bicykle je na jeho začiatku. Takže hektický beh cez celé nástupište k vagónu, do ktorého musí jedna útla železničiarka počas krátkej zastávky všetko naložiť. Ďalšia dôležitá rada – batožinové kapsy daj z bicyklov dole. Aj bez nich sú turistické bicykle (nehovoriac o elektrobikoch) dosť ťažké na manipuláciu. Zvyšok cesty do Tarvisia už prebieha v pohode.

Horšie to je na rakúskych diaľniciach. Polovicu času tak leje,  že nestíhajú stierače a nad 80 km/h ani drážky pneumatík. Rozlúčku so stredoeurópskym letom tak symbolicky potvrdzujú aj nebesá.


Autor odporúča

Fotogaléria

 

Máš niečo na srdci?