Eurotrip alebo Fromage et Vin, 2011

Zážitky z 5000-kilometrovej cesty naprieč Európou - Azúrové pobrežie, Barcelona, kaňony Pyrenejí a Savojské Alpy.
Ubehlo okrúhlych desať rokov od našej expedície s názvom „Eurotrip aneb Fromage et Vin“. Na strane jednej sa so smútkom vraciam do minulosti, ktorá je naozaj už iba dávnou minulosťou, no na strane druhej mi kompozícia tohto denníka umožňuje zaspomínať a vrátiť sa do nádherného prostredia francúzskeho Azúrového pobrežia, metropoly Katalánska Barcelony, prekrásnych kaňonov a údolí španielskych Pyrenejí a nakoniec do prostredia Savojských Álp. Ak chcete aj vy s našou šestkou prežiť 16 dobrodružných letných dní, nalejte si dve deci červeného vínka, odkrojte hrudu eidamu, plátok prosciutta a čítajte prosím ďalej. Začíname.

Ešte pred podrobným a vyčerpávajúcim popisom úvodných dní expedície mi dovoľte predstaviť samotných výletníkov.

  1. Migel – ústredná postava expedície, plánovač, motivátor a organizátor časti venovanej krásam francúzskych miest Azúrového pobrežia. Jeho heslo: „Čo ma najviac teší, že sme 24 hodín na čerstvom vzduchu.“
  2. Zuzka – choť spomínaného Migela, vedúca úseku zásobovania, prípravy originálneho jedálnička a šéfkuchárka večerných pamlskov podávaných pri svite chabého kempingového osvetlenia. Jej špecialitka: „Brafčové hlavy s cestovinou.“
  3. ParaJan – hlavný závozník so silne vyvinutým zmyslom pre dodržovania dopravných predpisov, vytrvalec a ťahúň tímu vo chvíľach najťažších. Jeho heslo: „Dos cervezas para Jan por favor.“
  4. Flatulus – najprispôsobiteľnejší člen, ochotný obetovať svoje desaťročné pohorky pre dobro a pohodu tímu. Zdravotnícka jednotka s plnou výbavou a detským púdrom medzi prstami na nohách. Jeho špecialitka: „Plašenie hmyzu v priestore stanu technikou zvanou ventilacio intestinate.“
  5. ParaPetra – najmladšia členka tímu, s plne vyvinutím zmyslom pre navigáciu a čítanie z mapy. Alternatívna šéfkuchárka v zálohe a milovníčka Savojských Álp, ktoré jej doslova učarovali. Jej slovami povedané: „Dúfam že bude po ceste ešte aspoň jedno bagrovisko.“
  6. Ferry – IT podpora a príprava kartografického materiálu s dôrazom na región pyrenejský. Reprezentačná a dorozumievacia jednotka pre veci ubytovacie a politické. Hecovač a burič tímu v jednej osobe. Jeho heslo: „Hlavne se neposrat.“
43 Eurotrip 2011
Trasa

Deň 0 – Príprava

Deň výkopu sa neúprosne blíži, všetci účastníci sú plní očakávaní a robia posledné dolaďovačky. Jednou z veľmi dôležitých súčastí expedície je príprava kalorického proviantu, ktorý nám má spríjemniť chvíle totálneho vyčerpania a umožniť dobiť baterky. Tejto úlohy sa zodpovedne zhostili Janči a Zuzanka, ktorí vtrhli do Metra s dvoma nákupnými vozíkmi a nahádzali do neho delikatesy „par excellence“. Spomeniem azda len tie najchutnejšie: Májka, Sardinky Gianna, Keksík Mäta, „Brafčové hlavy“, Kuracie soté alá konzerva a podobne.

Následne sa všetky rekvizity potrebné k realizácii tak veľkej expedície ako je „Fromage et Vin“ naložili do nášho transportéra Volkswagen Caddy Maxi. Na strechu sa umiestnila truhlička plná spacích pytlov, karimatiek a chemicky silno kontaminovaných Flatulových pohoriek. Sobotný budíček bol nastavený na 06:30.

Deň 1 – Cadifugio

Je to tu. Už nemožno cúvnuť, nenastúpiť. Všetci sa stretávame v Dúbravke, BA. Transportér sa plní ďalším materiálom, zavrieť kufor nebude ľahké. Posledné bozky ustarosteným rodičom, lúčenie, mávnutie investigatívnej susedke za záclonou a jedééééééééém. Smer Viedeň > Graz > Klagenfurt > Villach > Milano > Cadifugio. Je pred nami neľahkých 11 hodín sedenia v aute.

Našťastie je diaľnica pomerne prázdna, čas plynie rýchlo a my vyťahujeme prvé rezne ako praví Slováci, už na rakúskej pôde. Po pár kilometroch zisťujeme, že hustota parkovísk s možnosťou akútneho močenia je takmer rovná nule. Močíme teda zriedkavo a dobrodružne.

01 Eurotrip 2011
Hustá sieť talianskych dialníc v okolí Savony. A poriadne drahá. (viac fotiek v galérii)

Zadky máme stále viac a viac vysedené, zásoby pivečka sa míňajú, no blížime sa k cieľu. Po prvých pohľadoch na more schádzame z diaľnice a smerujeme na sever, do hôr nad morom, do postele. Prichádzame do malej dedinky, hľadáme naše ubytko. Parkujeme na futbalovom ihrisku kde práve prebieha pravé sobotné talianske divertimento za zvuku harmoniky a speváčky, ľudia pojedajú pražené rybičky, je tu full house.

Do toho prichádzame my, cudzinci, ovešaní kabelami, kuframi, ako originál migranti. Naše postele sú priamo v priestoroch základnej školy, v 2.B triede. Tri dvojposteľovky sú vykúpením a zaslúženou možnosťou regenerovať. Vykladáme rezne, cihlu eidamu, slaninu, chlieb a štartujeme tradičný večerný rituál, bohapusté žranie na noc.

Deň 2 – Nice, Antibes

Po ôsmej ráno opúšťame školu a mierime opäť k moru, smer Francúzsko, Nice. Po 2 hodinkách prichádzame do mesta a parkujeme takmer v centre. Prejdeme promenádou Masséna smerom k moru, vo vzduchu je cítiť leto a pohodu. Nad hlavami nám lieta lietadlo za lietadlom. Aj keď je slnečno, silný vietor a teplota okolo 27 stupňov nám poskytuje príjemné podmienky na prvý kontakt s morom. Pobrežná promenáda des Anglais je úchvatná a ako z rozprávky. Po kúpaní sa presúvame do mestečka Antibes.

06 Eurotrip 2011
Antibes (viac fotiek v galérii)

Lodný prístav je plný prepychových jácht, ktorých majiteľov sužujú pravdepodobne iné starosti ako nás, bežných smrteľníkov. Vychádzame na opevnené hradby prístavu a oddychujeme pohľadom na Azúrové pobrežie. Hneď pri prístave sa nachádzajú úzke uličky plné milých obchodíkov, levandule, syrov, vínka a zmrzliny. Atmosféra je pohodová a priateľská, neradi opúšťame toto mestečko. Noc sa však blíži a my musíme riešiť ubytovanie. Po hodinovom hladaní kempu však dobre čítame z mapy a vybaľujeme stan v prvom a najdrahšom kempe v dedinke Six-Fours-les-Plages.

Slniečko v Nice nás niektorých riadne opálilo, Pantenol aplikujeme vo viacerých vrstvách. Budovanie stanu zažíva svoju premiéru, zohrávame sa, baby varia prvú, a azda najfajnovejšiu špecialitku s krycím názvom „Brafčové hlavy“. Cestoviny s konzervovanou bravčovinkou záhadnej chute preložené domácim kalvádosom sú lahodné, viacerí žiadajú duplu. Vôňa jedla pripomína výlevku školskej jedálne.

Deň 3 – Marseille

Ráno je slnečné a horúce. Balíme stan a uberáme sa na pláž, aj keď silný a chladný morský vietor nijak nezľahčuje vstup do mora. Po príjemnej hodinke v mori sa presúvame na diaľnicu a mierime do Marseille, druhého najväčšieho mesta po Paríži. Hustota premávky v centre je citeľná, no plynulá. Podľa bedekra vyberáme ako prvú pamätihodnosť baziliku Notre-Dame-De-La-Garde, ktorá sa týči 148 metrov nad morom a poskytuje skvostné výhľady na more, prístav a celé mesto obkolesené zlatistými kopcami a bielym vápencovým útesom slávneho pohoria Calanques.

08 Eurotrip 2011
Marseilles, výhľad z baziliky Notre-Dame de la Garde. (viac fotiek v galérii)

Schádzame autom bližšie k centru a smerujeme do prístavu. Fotiek pribúda, turistov a miestnych tiež. Starý prístav a promenáda La Canebière sú povinným bodom programu a stoja za to. Po 5 hodinkách neustáleho pomotávania sa mestom putujeme späť k autu a dúfame, že ho nájdeme na svojom mieste bez rozbitého okna či vypáčenej truhly.

Všetko je v poriadku, auto stojí na pôvodnom mieste, dávame keksík a smerujeme ďalej na západ. Snažíme sa priblížiť bližšie k ďalšej zastávke, mestu Nimes. Náhodne nachádzame kemp situovaný v tesnej blízkosti jazier a bažín. Počas večere silno dotierajú agresívne komáre a v diaľke je počuť intenzívne hrkútanie žabích samcov. Pridelené kempové miestečko je hneď pri umyvárkach a hajzlíkoch, čo nie je celkom ideálne miesto vzhľadom k hluku, ktorý vzniká pravidelným narážaním kovových dverí na kovový rám. Ako sa však neskôr ukáže, strategická poloha stanu bola najlepšou voľbou.

Deň 4 – Nîmes, Montpellier

Budíček pre toto ráno bol po drsných verbálnych diskusiách nastavený Migelom na 06:30. Čaká nás predsa mestečko Nîmes a Montpellier a následný 4-hodinový presun do Barcelony. Ranná kempová atmosféra je pokojná, všetci ešte spia, my sa pomaličky tmolíme zo stanu. Obloha je však nepriateľsky sfarbená a nasýtená hustou kopovitou oblačnosťou. Začína mrholiť a hrmieť. Pohyb všetkých členov zájazdu sa zrýchľuje, balíme všetky veci do auta a snováme plán pre prípad hustého dažďa, ktorý je len otázkou pár minút.

V tom skrsne Ferrymu výborný plán premiestniť stan čo najrýchlejšie pod domček so sprchami a umyvárkou. Do minúty začína husto pršať, pôda nestíha nasávať vodu, v ostatných stanoch je vidieť pohyb a snahu zhodiť vodu zo strechy. My už však stojíme pod strechou a balíme stan. Na suchu. Sme zachránení pred skazou z nebies a plesňou v obývačke. Huráááááá.

V Nimes sme do 30 minút a parkujeme kúsok od La´Fontainových záhrad vybudovaných v 18. storočí pod pahorkom Cavalier. Záhrady sú šťavnato zelené, zdobia ich mramorové sochy a kamenné átriá zaliate vodou. Pokračujeme ďalej do centra a objavujeme Maison Carrée, veľmi dobre zachovaný rímsky chrám v gréckom štýle, pochádzajúci z 1. storočia p.n.l. z dôb cisára Augusta.

11 Eurotrip 2011
Montpellier (viac fotiek v galérii)

Následne sa strácame v úzkych uličkách a prichádzame k Amfiteátru, ktorý patrí k najzachovalejším na svete a má k dispozícii 24 000 sedadiel pre divákov rôznych koncertov. Nás teda príliš neoslovil, možno práve kvôli modernému javisku obohnanému modernou technikou a reflektormi.

Vraciame sa k autu a smerujeme do Montpellier. GPS navigácia nám pomáha zorientovať sa v rušnom meste, parkujeme kúsok od akvaduktu Saint Clément. Na prehliadku mesta máme takmer 5 hodín a začíname pri Promenade du Peyrou. Pokračujeme k víťaznému oblúku, motáme sa mestom a skončíme pred operou, na Place de la Comédie.

Montpellier naozaj stojí za to a oplatilo by sa mu venovať viac času. Ten však nemáme, nasadáme do auta a šup smer Barca. Blížiac sa k hranici so Španielskom vystupujú od mora Pyrenejské chrbty dosahujúce výšku 2400 m. V kombinácii so západom slnka to je „nádherná podívaná“. Výhodou západnej polohy Španielska je fakt, že slnko zapadá až po 22:00 a v horách tak máte väčšiu rezervu na návrat späť.

Zabeštelovaný hostel nachádzame hravo, vybalíme všetky tašky, syry, májky a užívame si zaslúženú posteľ. Čas večierky je značne posunutý, pretože zaparkovanie auta po 23:00 je takmer nemožné. Usíname.

Deň 5 – Barcelona

Jupíííí, je tu ďalší deň v slávnej Barcelone nasýtenej 1,6 miliónmi obyvateľov, pamiatkami, univerzitami, stredomorskou klímou a dobrými babami. Kupujeme dvojdňový lístok na MHD a pádime k Sagrade Familii. Turistov v metre pribúda, atmosféra sa stupňuje a nám padá sánka pri pohľade na Gaudiho výtvor plný invencie a originálnej architektúry. Okolo celého areálu kostola stojí zástup turistov čakajúcich na vstup dovnútra. Tento pohľad je značne demotivujúci a my odchádzame viac do centra k La Ramble.

Bulvár Las Ramblas je nepochybne najživším miestom mesta. Táto pestrá a živá ulica sa tiahne od Plaza Catalunya (námestie s fontánami) až k prístavu (nábrežie s mólom, dominantnou vysokou sochou Krištofa Kolumba a s Morským akváriom) a bola pôvodne korytom potoka. Dnes je však plná turistov, artistov a vreckárov. Strácame sa v dave a v žalúdku nám začína škvŕkať viac a viac. Spravíme pár krokov do prístavu a ako prioritu jedna určujeme jedlo. Žranicu. A splendidní.

15 Eurotrip 2011
Paella (viac fotiek v galérii)

ParaJan potvrdzuje svoju schopnosť zavetriť potravu a volá nás do príjemnej reštaurácie zdobenej vínnymi fľašami. Komplet menu je k mání za 10 euríkov. Na úvod papkáme gazpacho, flambovaný kozí syr s paradajčičkou, pokračujeme paellou z morských plodov a ukončíme to celé zmrzlinkou. Fajnovo…

Časť expedície volí útek na pláž, časť ostáva v reštaurácii a oddychuje pri degustácii červeného vínka. Deň je hneď krajší a úspešnejší. V úzkych uličkách objavujeme portugalskú vinárničku so sudovým vínkom a fritovanými sardinkami. Jedna báseň.

Deň 6 – Pyreneje, Refugio de Estos

Ďalší deň začíname opäť raňajkami na terase s partičkou nemeckých študentiek a pri pojedaní kozmonauticky sterilných surovín šmírujeme s Jánom po mladých babenkách. Vydávame sa metrom k ďalšej atrakcii, komplex Gaudího záhrad s názvom Parc Güell. Eskalátor inštalovaný medzi domami nás vyvezie do dostatočnej výšky, užívame si výhľad na celé mesto a výborný koncert gitaristu Alonsa. Pohodička ako má byť.

Pretože čas nás opäť tlačí, behom sa vraciame do metra, nasadáme do auta a šup ho richtung Lleida a následne N-230. Cieľ je jasný. Pyreneje, park Posets-Maladeta, mestečko Benasque a dvojhodinový výstup na Refugio de Estos (1895m). Navigácia odhaduje príchod na parkovisko (cca. 1400 m) pod horami o 20:30.

17 Eurotrip 2011
Cestou na chatu Refugio de Estós. (viac fotiek v galérii)

S vysedenými riťami vystupujeme z auta, balíme spacáky a jedlo na dva dni. Čas plynie, vyrážame až po 21:00. Cesta je však pohodová, zjazdná aj pre autá smerujúce na salaše v horách. Pomaličky sa stmieva, vyťahujeme čelovky. Po necelých 90 minútach prichádzame za tmy k salašu Cabana del Turmo (1733 m), značka sa stráca a my nevieme ako ďalej.

Chodník sa končí závorou, za ktorou stojí približne 300 kráv chystajúcich sa na spanie. Skúšame obísť závoru popri potoku, no zráz je príliš strmý a tadiaľto rozhodne cesta nevedie. Je len jediná možnosť. Otvoriť závoru a prejsť 200 metrov pomedzi kravy a statných býčkov. Adrenalín v krvi stúpa, prekračujeme elektrický drôt a vchádzame medzi kravičky. Ich oči smerujú na nás a v odraze našich čeloviek máme pocit, že na nás svieti 300 párov červených kravských očičiek.

Kravy pomaly ustupujú, sem-tam zbadáme býčka súložiaceho s jednou z „V“yvolených. V tme sa zrazu zjaví postava človeka v motorkárskej kombinéze. Lámanou angličtinou nám potvrdzuje že ideme dobre na chatu. Pokračujeme kravskou kulisou. Zdolávame túto neľahkú prekážku a uberáme sa po chodníku vyššie do svahu. Na chatu nakoniec prichádzame po 23:15, vyberáme chleby a eidam, tlačíme na noc. Zaspávame v cimre s názvom „Perdiguero“.

Deň 7 – Pyreneje, Collado de Perdigueret

Budíček a krik chatára je jednoznačne nastavený na 06:45. Samozrejme sme medzi poslednými. Raňajky obsahujú kávičku, džemík, žemličku, keksíček a takmer jednu po hube. Chatár sa púšťa do hádky s Francúzom, ktorý žiadal o šálku teplej vody. Hádka sa končí krikom a ústupom rozzúreného Gala s vyhrážkou nezaplatenia za nocľah. Dojedáme, kupujeme mapu, chystáme veci na túru.

Plán cesty vedie do sedla Ubaga (2703 m). Je krásne slnečno, po turistoch a turistickom značení ani chýru ani slychu. Rýchlo zisťujeme, že pyrenejské značenie sa rovná nule a sme ponechaní osudu a zmyslu pre orientáciu. Stúpame stále vyššie, obchádzame les, v diaľke vidíme vrcholky štítov a suťovisko ktorým pravdepodobne pôjdeme. Neľahký terén znepríjemňuje hmla a mierny vietor. Sedlo nachádzame na prvý pokus a s úsmevom prechádzame do ďalšej doliny v ktorej je vidieť pleso Ibonet de Lliterola (cca. 2400 m). Scenérie okolo nás sú nádherné, sem tam sa vynorí snehové pole a po ľavej strane východnej steny steká vysoký vodopád od Ibonet Blanca de Lliterola.

24 Eurotrip 2011
Pyreneje (viac fotiek v galérii)

Pôvodný plán cesty, Cabana del Forcallo, sa zdá príliš vzdialený, a preto volíme prechod neznámym, ale schodným terénom k sedlu Collado de Perdigueret (2413 m). Sily nám ubúdajú. Načerpávame ich neskorým olovrantom a hecovačkou, slivovičkou. Prechod od jedného sedla k druhému trval približne 4 hodinky. Huráááá, výhľad stojí za to. Paráda. Ako keby plátno natiahli.

Od tohto momentu je jasné, že stúpanie je za nami. Pred nami je však nepríjemné klesanie a boj s časom. Ak prídeme neskoro, riskujeme že sa nám neujde večera za luxusných 14,90 eur. Rozdeľujeme sa na dve skupiny. ParaJan a Flatulus sa obetúvajú pre skupinu a ozlomkrky i ruky nasadzujú rýchle tempo. Ostatní sa kochajú a výletným tempom schádzajú zo sedla.

Cez vysielačku k nám príde správa od Jána, že večera je zachránená. Ešte viac zvoľníme tempo a strmým, ale fakt kurevsky strmým lesom schádzame dolu. Po hodine drsného terénu sa približujeme k salašu, tentokrát bez kráv. Posledné kroky k chate sú utrpením. Podáva sa večera, polievočka, cestoviny a mäso na štave. Menu je zakončené lahodným pudingom záhadnej mervíňovskej konzistencie. Ešte sprcha s čelovkou na hlave a padáme do postele. K.O.

Deň 8 – Pyreneje, Benasque

Ako je už dobrým zvykom, budíček na horských chatách je nastavený na 06:00. Ďalšie ráno tomu nebolo inák, opäť sme sa pomaličky a ako jedni z posledných dostavili na raňajky so slušnou svalovicou z predchádzajúceho dňa. Osvedčená dvojica šlapačov Ján a Matej trošku zrýchlila do kroku, pretože sa rozhodla uskutočniť atraktívny 8 hodinový prechod prostredím pyrenejských horských plies (Ibon de Perramó, Ibon de la Tartera) s konečnou stanicou na Refugio del Clot de Chil a následným zostupom asfaltkou do dediny Eriste.

26 Eurotrip 2011
Embalse de Llinsoles, dedinka Eriste. (viac fotiek v galérii)

Zostávajúci členovia výpravy (zmiešané družstvo) zostupujeme späť k parkovisku, kde sme nechali auto a presúvame sa do dedinky Benasque. Počasie je nádherné, slnečné, no v tieni je chladno. Spravíme si malú exkurziu malebnou dedinkou založenou pravdepodobne rukou Rimanov v 11. storočí, nakúpime bagety a zeleninu v miestnom supermercade a usádzame sa v sympatickej reštaurácii na hlavnej promenáde s výhľadom na trojtisícovky.

Čašník je veľmi príjemný, aj keď jeho angličtina sa rovná našej španielčine. Vyberáme si z každého jedla niečo, na stôl prichádza jeden chod za druhým a my si pochutnávame na výbornej sušenej šunke Serrano, salámach, jahňacích grilovaných kotletkách, zeleninovom šaláte a čerstvej panacotte. Celková cena pre 4 ľudí je primeraná prostrediu a kvalite, 65 eur. S plným bruchom ešte spravíme malý shopping a vyzdvihneme našich plesových turistov.

Podľa stanoveného plánu smerujeme do mesta Torla, stále popri rieke Rio Ésera. Cesta je značne kľukatá, úzka a pohľady do hlbokého kaňonu na niektorých nepôsobia najlepšie. Po 30 kilometroch prechádzame dedinkou Campo, ktorá je plná raftov, člnov a zamočených neoprénov. Žeby sme zľahka pozmenili plán cesty, žeby rafting, žeby trošku adrenalínu? Hlasujeme pomerom 5:1 za rafting. Vyberáme si partičku zo skupiny „Live Water“ a dohadujeme dvojhodinový rafting s obtiažnosťou 2 a 3 za 40 eur na hlavu.

Organizátor a majiteľ je sympatický chlapík z Argentíny a pohodovou angličtinou s nami dohodne termín na zajtrajší splav. Presúvame sa kľukatou cestou späť do Eriste a nachádzame Camping Alto-Ésera v dedinke Castejón de Sos. Prostredie, sprchy, toalety a ceny sú výborné. Staviame stan, varíme ďalšiu polievočku a zaspávame plní očakávaní.

Deň 9 – rafting na rieke Ésera

Deň začína pre niektorých možno skôr ako očakávali. Nad ránom je slušná klendra a nezaškodila by takmer ani čepica na spiacu gebuľu. Zavŕtaní do spacákov sa preberáme do krásneho slnečného rána, dávame sprchu, tuniaka, sardinky, sušíme stan a realizujeme presun k raftu. Sme očakávaní. Nasleduje prevlek do sexy neoprénov, Ján sa zasekáva a musí zvoliť väčšiu veľkosť. Na atypickej postave Migela pôsobí neoprén taktiež dosť komicky. Ferry všetko sníma kamerou a hecuje posádku.

Presúvame sa k rieke Ésera, zisťujeme, že voda nie je najteplejšia, dostávame pokyny od temperamentného Argentínca ktorý posiela rafterov na krst ohňom. Píšťalka zahvízda, Zuzka sa ponorí do vody a prúd ju unáša do nenápadného mlyna medzi skalami. Prichádza prvá šupa do ksichtu, Zuzyk lapá po dychu, no vzápätí dostáva druhú šlehu, ktorá ju celkom slušne vyvádza z miery a ešte viac vzbudzuje jej istotu a záujem o raftovanie.

Posádka nasadá do raftu a lúči sa pokrikom „Live Wááááááááááter“. Ja ako pravá ryba zostávam na suchu a točím atraktívne zábery zmáčanej posádky. Na jednom z úsekov ťažšej časti mi oznamuje fotograf Alexandro, že miesto ku ktorému sa blížia rafteri, prináša z roka na rok svoje obete. Ak sa niekto prevráti a spadne, silný vír ho stiahne pod veľký kameň, spod ktorého niet cesty späť. Naozaj povzbudivé slová pred osudovým momentom. Raft sa blíži, osmahnutý Argentínec otáča raft o 180 stupňov, posádka zostáva na žive. Chvááááááálabohu.

27 Eurotrip 2011
Napratané a spakované. Presun do Torly, park Ordesa. (viac fotiek v galérii)

Zmáčaná, ale šťastná a vysmiata equipa na zážitky z raftu určite tak skoro nezabudne, lúči sa s kapitánom z Argentíny a nasadá do auta. Tentokrát už naozaj smerujú naše spoločné cesty do Torly, srdca národného parku Ordesa y Monte Perdido. Výhľad na začiatok azda najznámejšieho pyrenejského kaňonu je pozoruhodný a monumentálny. Áno, tam zajtra pôjdeme. No pred tým musíme nájsť ubytovanie.

Nakoľko prognóza počasie pre tento večer nie je najpriaznivejšia, cca. 4 stupne s možnosťou sneženia, vyhľadáme s pomocou informačného centra na námestí adresu neďalekého hostelu. Dvojposteľová izba so sprchou za 21 eur na hlavu je luxus. Ešte pred spaním zadelíme štandardnú večeru na parkovisku, plynu v bombe je dostatok na prípravu delikátneho kuracieho soté a lá konzerva. Pošmákneme si a pripravíme batôžky na ráno. Budíček je nastavený na 06:00. Tfuj.

Deň 10 – Refugio de Góriz

Ospalých šesť párov očí sa tmolí úzkymi kamennými uličkami mestečka Torla a smeruje na parkovisko, z ktorého vyráža každú polhodinku autobus do údolia Ordesa. Po 15 minútkach stáleho stúpania prichádzame k začiatku turistickej značky či už na Faja de Pelay, alebo priamo údolím kaňonu smerom k Circo de Soaso a následne až na Refugio de Góriz. Celkový čas na chatu je prvou alternatívou 5 hodín, druhou 4 hodiny.

Prvých 90 minút strávime v lese, ktorý pripomína takmer Malé Karpaty. Po ceste je možnosť viackrát nabrať vodu z prameňa a kochať sa mohutnými vodopádmi (Cascada del Estrecho, Cascade de la Cueva).

Po zdolaní ľahkého schodového stúpania sa vnárame ešte viac do kaňonu a sme ohromení jeho výškou, šírkou, mohutnosťou, výhľadmi a lúkami posiatymi drobnými žltými kvietkami Prútnatca metlovitého, ktoré vytvárajú dojem súvislého žltučkého koberca.

Dávame krátku pauzičku a neskoré raňajky na čerstvom vzduchu. Počasie je zatiaľ stabilné, teplota okolo 15 C. Po necelých 3 hodinkách prichádzame ku koncu údolia, ktoré je zakončené skvostným, približne 40 metrovým vodopádom Puente de Soaso pripomínajúcim starecké šedivé vlasy indiánskeho náčelníka.

Práve pri vodopáde volíme kratšiu, ale za to riskantnejšiu cestu k chate. Po krátkych strmých serpentínach nasleduje výšvih cez skalný komín dlhý približne 25 metrov. Úsek je odistený reťazami a kovovými chytmi. My máme na chrbtoch plnú poľnú, plné ruksaky nás robia nemotornejšími a je dôležité sústrediť sa na každý krok. Úspešne prekonávame exponované miesto a ku chate nám chýba posledných 20 minút. Ponad hlavu nám pravidelne lieta helikoptéra privážajúca a odvážajúca stavebný materiál na chatu.

31 Eurotrip 2011
Schádzame k chate Goriz (viac fotiek v galérii)

Po takmer 5 hodinách putovania prichádzame na chatu, začína mierne mrholiť. S chatárom si potvrdíme vopred rezervované ubytovanie, spapkáme slaninu, cibuľu a vyrazíme do sedla „Llano y Cuello de Millaris“. Počasie sa zhoršuje, je dosť šmykľavo, výhľady takmer žiadne, fúka silný vietor. Po 2 hodinkách dorazíme do sedla a hneď sa vraciame späť na chatu. Obhliadneme si izbičku s 24 posteľami, dáme sušiť mokré veci a presunieme sa do spoločnej kuchyne.

Na večeru sa podáva výborná cícerová polievka s klobáskou, pečené mäso so zeleninovým šalátom a dezert. Po večeri ešte dáme džbánik sudového vínka a karty. Do postele sa ukladáme po 22:00.

Deň 11 – Monte Perdido

Pýtate sa kedy je budíček? Správne tušíte, že o 06:00. Vôbec sa nám nechce vstávať z trojposchodovej postele, ktorej by som dal obtiažnosť 4+. Raňajky, vykládka, umytie zubov a príprava k výstupu na Monte Perdido (3355 m) s prevýšením 1200 m. Okolo 7:30 vyrážame na cestu hore, odhadovaný čas príchodu je 12:00.

Chodník je dobre značený kamennými mužíkmi a vychodený nohou turistu. Stúpanie je pravidelné a zvládnuteľné, výhľady na južné svahy sú nádherné a celý kaňon máme na dlani. Postupujeme stále na sever popod bivaky v stene „Las Escaleras“, prejdeme cez pár krátkych lezeckých úsekov, snehové pole a prichádzame k Lago Helado. Cítime, že nám ubudlo zo síl a posilňujeme sa Horalkou.

Do vrcholu chýba posledných 350 metrov, no je jasné, že to nebude zadarmo. Po pár metroch prichádzame k nepríjemnej a neodistenej šikmej kamennej platni. Jej povrch je našťastie značne zvrásnený a drsný, treba však ísť opatrne a pomaly. V zahmlenom kotli pred výstupom na vrchol je vidieť malých človiečikov. Terén je viac a viac suťovitý a pohyb v ňom si vyžaduje správnu techniku chôdze.

34 Eurotrip 2011
Zostup z Monte Perdido (viac fotiek v galérii)

Kráča sa nám veľmi ťažko, prestávky sú čoraz pravidelnejšie a hory ukazujú svoju nekompromisnú tvár. Musíme to zvládnuť. Musíme. Pocit z pokorenia prvej životnej tritisíckovky je silnejší než únava, ženie nás vpred. Posledné metre a… a nič. Sme na vrchole Monte Perdido (3355 m), všade je hmla, betónový stĺpik naznačuje miesto vrcholu. Spravíme si fotku a pokecáme s anglickými päťdesiatnikmi, ktorí si varia čaj a dodržujú tradíciu.

Dole sa ide ľahúčko, stačí spraviť mierny krok a suť vás vezie dolu. Ján potrebuje však predsa zažiť menšie dobrodružstvo a púšťa sa lyžiarskymi oblúkmi dolu ľadovcom. Držíme mu palce. Čas beží neúprosne a my pridávame do kroku, pretože sa potrebujeme vrátiť na chatu a zísť späť k parkovisku autobusu. Celkové prevýšenie tak predstavuje 2000 m. Počasie nám praje, občas zľahka zamrholí.

Na chate sa zastavujeme krátko, spravíme si opäť spoločné foto, doplníme vodu a putujeme po GR 11 dolu do údolia. Tentokrát však volíme cestu mimo reťazí a obchádzame úsek z pravej strany údolia. Výhľady sú super, slniečko vykukuje spoza oblakov a vyzlieka nás do trička a kraťasov. Je 16:00 a dávame neskorý obed kúsok od veľkého vodopádu. Cesta dolu trvá opäť akoby večnosť, za každou zákrutou vidíme koniec, no ten nie a nie prísť. Po 20:00 prichádzame do Ordesy, zhodíme ruksaky do autobusu a spotení padáme do sedadiel.

Po krátkom briefingu na parkovisku balíme švestičky a hľadáme najbližší kemp. Ani nie po 10 minútach odbáčame v dedinke Broto z hlavnej N260 a mierime ku kempu Oto. Aj keď je kemp plný, máme povolenie stanovať za ohradou plnou karavanov. Kvalita kempu je výborná, k dispozícii je bazén, tenisové kurty, reštaurácia a sprchy so super masážnou pichľavou podložkou na ktorej po 12 hodinovej túre nevydržíte stáť ani 5 minút.

Deň 12 – presun smer Savojské Alpy

Dospávame, užívame si čerstvého vzduchu a nasávame energiu z pôdy posiatej kravskými lajnami. Dávame si kráľovské raňajky, naberáme zásoby vody a utekáme pred slnkom, ktoré je azda najsilnejšie za posledné dni. Plán cesty nás naviguje k najbližšiemu hraničnému prechodu do Francúzska, Túnel de Bielsa-Aragnouet. Prechádzame cez malé dedinky Fanlo, Nerín a Escuaín, cesta je opäť veľmi kľukatá, miestami priechodná len pre jedno auto a nerobí dobre našim žalúdkom. Aj keď je to skratka, my túto alternatívu neodporúčame a pri ďalšej návšteve by sme volili N260 a A138.

Prichádzame do pohraničného mestečka Bielsa, nakupujeme šunčičky, lacný alkohol, bagety, paštičky a syry. Ďalších 7 hodín trávime otrávení a usedení v aute, postupujeme na diaľnicu do Toulouse a následne na severovýchod do Albi a Rodezu. Je pred deviatou hodinou večer, náhodou nájdeme príjemný kemping za 38 eur a staviame stan. Večeriame chlebíčky vo vajíčku na olivovom oleji, dojedáme syr, popíjame červené vínečko, relaxujeme.

Deň 13 – Moûtiers

Ráno je opäť chladné a rosa slušne zmáčala náš stan. Aby sme nestratili čas dlhými raňajkami, zbalíme narýchlo veci a ustupujeme po dohode na Montpellier, Nimes, cez Valence a Grenoble do Moûtiers v Savojských Alpách. Naše zadky majú už slušnú vzorku sedadlových poťahov, slovná zásoba sa obmedzuje na jednoduché frázy, atmosféra medzi členmi expedície je napätá.

38 Eurotrip 2011
Slávny francúzsky viadukt (viac fotiek v galérii)

Čo ďalej? Prognóza počasia je zlá, myšlienky pochmúrne, konzervy došli, víno nám nechutí. Vzchopíme sa, nájdeme ubytko za pohodových 20 eur a necháme sa odporúčať do najvyhlásenejšej reštaurácie v meste.

Žalúdky nám škvŕkajú a všetci z nás sú plní očakávaní. Ceny sú pravdepodobne primerané Francúzsku a regiónu, pre nás však privysoké (17 eur menu skladajúce sa z troch chodov). Aj tak sa rozhodneme vyskúšať túto gastroperlu Moûtiers a vyberáme si z menu predjedlo (domáca údenina a zapekaná fašírka), hlavné jedlo (hovädzí steak; francúzska klobáska, cestovina a polenta) a na dezert sa ma už nepýtajte pretože som sa pri spomienke na ten steak skoro…

Naše celkové hodnotenie je nepublikovateľné a značne naštrbilo predstavu o francúzskej gastronómii. Nikdy viac. Zakazujem Vám všetkým, čo to čítate chodiť tam! Deň sa končí veľmi zle a my dúfame, že nechytíme dyzentériu a noc prežijeme v zdraví.

Deň 14 – Courchevel

Opúšťame hotel a ako turistický východzí bod si vyberáme luxusné stredisko Courchevel (1850 m). Serpentínami stúpame čoraz vyššie, musíme totiž zdolať viac ako tisíc výškových metrov. Auto zaparkujeme takmer na konci poslednej časti dediny Courchevel a zadeľujeme pravé slovenské raňajky na čerstvom vzduchu. Rajčinka, eidam cihla, šunka, sardinky, paštiky a všetko, čo nájdeme pod sedadlom spolujazdca.

Na túru vyrážame až po 12:00, kráčame popri malom letisku položenom vo výške 2100 metrov, prechádzame popri malom plese a strmou zjazdovkou za 3 hodinky zdolávame vrchol La Saulire (2738 m). Hneď pri reštaurácii v blízkosti vrcholu je množstvo smerovníkov popisujúcich názvy zjazdoviek, ktoré v týchto letných mesiac brázdia tlupy samovrahov na horských bicykloch.

Túru zakončujeme pivečkom za smiešnych 5 eur, navlečieme na seba všetko čo máme v ruksaku, dokonca prvýkrát použijem zimnú čapicu. Vonku je slušná hmla a teplota sa pohybuje okolo 4 C. Dobrou správou je informácia, že lanovky smerom dolu jazdia bezplatne.

39 Eurotrip 2011
Courchevel (viac fotiek v galérii)

Vyberieme sa k najbližšej a spúšťame sa späť k autu. V dedine vidíme potulovať sa viacero mladých ľudí s husľami či violončelom. Migel bystrým okom nájde spoločenskú sálu, v ktorej sa odohrávajú prehrávky mladých umelcov prístupné verejnosti. Sadáme si, podriemkávame, objektívne hodnotíme výkony a oceňujeme horskú kulisu na pozadí.

Ako ďalšie miesto na spánok vyberáme kemping v sympatickej dedinke Brides-les-Bains. Cena na jedného vychádza prijateľných 5 euríkov, počasie je výborné, varia sa posledné konzervy a párečky. Dokonca nás príjemne prekvapí živá kapela manželov Pompadourovcov, ktorá hrá na dobrú noc. Cítime však, že sa blíži deň návratu. Usíname po 23:00.

Deň 15 – Val Thorens a Lac d’Annecy

Ranná obloha je takmer bez mráčika a pochmúrne predpovede tajomných chlapíkov z meteorologického ústavu sa nepotvrdzujú. Rozhodujeme sa ešte pre jeden vysokohorský výlet. Perla Savojských Álp, najvyššie položené lyžiarske stredisko v Európe, Val Thorens (2300 m).

GPS-ko nás navedie na údajnú skratku, sú to ostré serpentíny zarezávajúce sa do kopca a vyvolávajúce obavy z možného šmyku a zrútenia sa do rokliny. Cesta trvá takmer hodinu, v diaľke sa objavuje Glacier de Péclet, Pointe du Bouchet (3220 m) a Cime de Caron (3200 m). Tieto trojtisícovky sú bežným cieľom lyžiarov od septembra do mája a je možné dopraviť sa na ne lanovkami, ktoré pojmú až 150 pasažierov.

Nakoľko je sobota, premávka lanovky na Caron je pozastavená a my si vyberáme nechutný výstup rozrýpanou zjazdovkou. Z pohľadu citlivého turistu túžiaceho po miestach, ktoré neobjavila ľudská noha, sú tieto miesta hotovým staveniskom a rozsah devastácie prírody je tragický. Dokončíme náš krátky okružný výlet a vrátime sa späť do Val Thorens, pošleme pohľadnice blízkym i vzdialeným a po malom shoppingu opúšťame centrum 3 Valleés.

41 Eurotrip 2011
Savojské Alpy (viac fotiek v galérii)

Po ceste sa ešte zastavíme v obchoďáku v Moutiers, aby sme doplnili zásoby jedla na zajtrajší celodenný presun domov a potešili seba i priateľov hrudou pravého, smradľavého a poriadne plesnivého syra. V aute sa tak vytvára omamná aróma, ktorá nám hlbšie a hlbšie vrýva spomienky z hôr do mozgových závitov. Často vetráme.

Asi po 100 kilometroch si hlavne s pomocou navigácie vyberáme kemping Le Panoramic v blízkosti mesta Annecy, dedinka Sévrier. Výhľad na rozľahlé Lac d’Annecy za 40 eur pre všetkých členov je o to krajší že, obsadíme jedno z posledných voľných miest v kempe a degustujeme fajnové francúzske syrečky. Vyhráva syr s vôňou vázy plnej kvetov, trojtýždňových. Ferry si zarezáva do prsta, krváca, Flatulus konečne vidí krv a môže sa presadiť nielen ako bio-weapon, ale aj ako lekár.

Deň 16

Abfááááhrt. Ideme dom, do prívetivej a harmonickej Bratislavy, za priateľmi, rodičmi, za prácou. Nevieme sa dočkať a štelujeme budík na 07:00. Počasie je opäť ako na obrázku a teplota na obed sa môže vyšplhať až k tridsiatke. Dôsledne zaistíme všetky fľaše s vínkom, syry, šunky a doktorove pohorky, zabuchneme kufer a smerujeme k Ženevskému jazeru. Prechádzame cez Lausanne, Bern, Zurich, Lindau, Munchen, Salzburg, Linz, upršanú Viedeň a, a, no predsa Petržalku, tú liaheň nás pravých Slovákov, Blavákov.

Takmer s úderom polnoci vykladáme prvých členov expedície. Lúčime sa a túžobne očakávame moment, kedy sa hodíme do postele a povystierame pokrkvané nohy, zadky a chrbtice.

A je tu koniec našim príbehom, dobrodružstvám. Ako celý tento príbeh ukončiť? Iba slovami, že tých 5000 kilometrov stálo za to a všetkým Vám, odporúčam vydať sa po stopách nás, milovníkov prírody i rušných veľkomiest. Stačí len odvaha, dobrý plán, chuť improvizovať a hlavne partia výborných priateľov. Ďakujem, priatelia.

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?