Začiatok aj koniec s čelovkou. Takmer 15 hodín turistiky a lezenia vo výškach okolo 2400 m. Síce žiadny vrchol, iba sedlá, ale medzi nimi tri dlhé ferraty. To je Giro del Popera, jeden z najkrajších ferratových okruhov v Dolomitoch. A zároveň najťažších – najmä ak sa ho pokúsiš prejsť za jeden deň.

Kvôli chromému lakťu zase raz pauza od lezenia. Náladu mi má napraviť októbrový predĺžený víkend v Sextenských Dolomitoch, na ktorý nahováram Roba. Destinácia je zárukou prvotriednych horských zážitkov a ferraty by mal lakeť bez problémov zvládnuť.

Nezačína sa to ideálne. Mňa trápi nejaká začínajúca (alebo končiaca sa) choroba. Kvôli Robovým povinnostiam namiesto štvrtku popoludní vyrážame až v piatok ráno. Otázku „čo s načatým dňom“ zabitým 7-hodinovou cestou majú vyriešiť atraktívne ferraty v rokline Galitzeklamm pri Lienzi, strategicky umiestnené presne na našej trase a s nástupom rovno z parkoviska.

Lenže pri plánovaní mi akosi unikla informácia, že ferraty sú otvorené len do konca septembra. Areál je dôkladne ohradený a zamknutý na tri zámky. Miestny chlapík sa práve vracia zhora a pri preskakovaní plota mrmle že „auf eigenes risiko“. Netvári sa povzbudzujúco a my dnes nemáme náladu ten plot na drzovku preskakovať. Aj tak je možno lepšie šetriť sily na zajtrajší veľký plán – okruh, ktorý za zvyčajne chodí dva dni, chceme dať na jeden šup.

Štartujeme smerom k neďalekej talianskej hranici a v prvom mestečku točíme doľava na Sesto (nem. Sexten). Za ním treba prekonať jedno horské sedlo a sme pri „našej“ odbočke na úzku, ale bez problémov prejazdnú asfaltku ku chate Lunelli.


Trasa Giro del Popera na 3D animácii: Dĺžka 27 km, vystúpaných 3100 výškových metrov, celkový čas 14,5 h (časový údaj uvedený v animácii netreba brať vážne). Pozri si trasu na mape alebo si stiahni GPX záznam.

Tábor rozbíjame pri nefunkčných kúpeľoch asi tri kilometre pod rifugiom, na peknom piknikovom pľaci s lavičkami a stolmi. Autom sa dá vyjsť až ku chate, no táboriť sa nám zdá byť vhodnejšie dolu. Aj vzhľadom na očakávanú nočnú teplotu. Niečo povaríme, trochu popijeme, ale zima nás rýchlo zaháňa do útrob Robovho multifunkčného približovadla. Je jasné, že túto noc sa v mojom lacnom spacáku potiť nebudem. Napriek dvom aspirínom, ktoré som zapil likérom.

Kým sa ráno vyšmochceme, naberáme polhodinový sklz oproti plánu. Od chaty so spevavým názvom Rifugio Selvapiana Italo Lunelli (1568 m, nejakí ľudia sa tam motajú, ale sezónu už zrejme ukončila) vyrážame o pol šiestej. Teplota sa drží okolo nuly. Stúpanie pod chatu Berti (v októbri tiež už zatvorená) a ďalej k začiatku ferraty Roghel nás spoľahlivo zahreje.

Roghel je klasická, nie športová ferrata, takže inšpektori hromozvodov vycvičení na HTL-ku žiadny technický problém mať nebudú.

Rovno nad hlavami máme Monte Popera (3045 m), ktorý dal názov celému okruhu. Jeho vrchol nie je veľmi výrazný a navyše je ešte napoly tma, takže si jeho polohu uvedomím až dodatočne pri študovaní mapy. Smerujeme naľavo od priamej línie chata Berti – Monte Popera, do sústavy sutinových polí a rozlámaných žľabov. Zdiaľky sa vôbec nedá odhadnúť, kadiaľ ferrata vedie. Našťastie mám v telefóne uloženú GPX trasu a stiahnuté offline mapy.

Starší sprievodca od Pascala Sombardiera píše, že Roghel patrí k najnáročnejším ferratam v Dolomitoch. No je to klasická, nie športová ferrata, takže inšpektori hromozvodov vycvičení na HTL-ku žiadny technický problém mať nebudú. Ani lezci, medzi ktorých sa nesmelo rátam už aj ja. Samozrejme, situácia sa môže radikálne zmeniť, ak by v žľaboch bol sneh a ľad.

My máme iba chlad – celý čas leziem v lyžiarskych rukaviciach. Opäť sa hlásia neurčité chrípkovo-žalúdočné problémy. Občas ma obleje horúčava a akosi rýchlo sa zadýcham. No zatiaľ sa to dá vydržať. Horšia správa prichádza od Roba. Za sebou počujem nadávky, počkám, a o chvíľu mi ukazuje topánku s podrážkou, ktorá sa sa rozhodla osamostatniť. Len tak na pankáča, bez referenda.

Po krátkej taktickej porade sa rozhodujeme pokračovať. Návrat k autu po druhé topánky z tohto bodu by znamenal, že z nádejne rozbehnutého dňa sa napriek skorému budíčku stane ďalší rozbitý, neúplný, maximálne tak vychádzkový. Veď v prípade núdze sa do doliny dá zísť aj neskôr.

Po asi 500 výškových metroch sa ferrata Roghel končí v sedielku. Hurá, vychádzame z tieňa na slnko. Pred sebou vidíme záver doliny, ktorú treba pretraverzovať ponad bivak Battaglione Cadore. Na protiľahlom svahu sa začína Cengia Gabriella – typická dolomitská lávka, galéria či balkón, zaistená ako ferrata.

Gabriella je členitejšia než sme čakali. Stúpame a klesáme hore-dole viac ako by sme si vzhľadom na ubiehajúci čas a pokračujúci deštrukciu Robových topánok želali. Nevieme sa dočkať, kedy konečne uvidíme chatu Carducci – znamenie, že sa dostávame do druhej polovice naplánovanej trasy.

Konečne máme na dohľad záver doliny Giralba, v ktorom zatiaľ len tušíme chatu (viď úvodné foto). Pred nami sa týči nezameniteľný masív Croda dei Toni (Zwolferkofel, 3094 m). Pohľad naň nás bude sprevádzať aj celý ďalší deň počas výletu do oblasti Tre Cime (o tom niekedy nabudúce). Ku chate sa to zdá byť chvíľočka, lenže zdanie klame. Trvá nám vyše hodiny, kým dôjdeme na trávnaté svahy pod ňou.

Cestou musíme prekonať nepríjemný žľab. Nie je veľmi strmý a zostup ním uľahčuje hrubé lano s uzlami cca každých 10 metrov. Robo tým pomerne rýchlo prebehne, ja nad ním musím dávať pozor na kamene (aj tak jeden triafa Roba do členka) a vôbec sa mi to nepáči.

Pád by zrejme nebol fatálny, no aj tak strácam nervy a uväzujem si na erárne lano prúsik. Asi desaťkrát ho musím uvoľniť a znovu uviazať, kým sa dostanem dolu. Vraj sa to väčšinu sezóny chodí na mačkách. Ľudia si myslia, že oceľové lano je schované pod snehom a že lano s uzlami je tam natiahnuté ako dočasné provizórium. Omyl, žiadne oceľové lano nie je. Ja mám toho lokroviska plné zuby, radšej by som prijal sneh.

Robo na mňa čaká a netvári sa optimisticky. Jedna topánka drží pohromade len vďaka elastickému obväzu z lekárničky a druhá sa práve začína rozpadávať na rovnakom mieste. Je rozhodnutý ísť dole. Civilizácia je vzdialená asi 7 kilometrov a vyše tisíc výškových metrov dole dolinou. Po ceste žiadne nástrahy – aspoň my si to v danom čase myslíme.

Ťažké rozhodnutie ostáva na mne – pokúsim sa dokončiť okruh sám? Sú dve hodiny popoludní, na tomto mieste sme mali byť o dvanástej. Ale ešte sa to dá stihnúť. Robo hovorí, že  o neho sa báť nemusím. Asi na mne vidí, že veľmi chcem. Tak to teda risknem.

Musím byť rýchly. Parťákovi odovzdávam časť záťaže – okrem pár drobností najmä ťažké turistické mačky. Skoro ráno síce bola na vlhkých miestach námraza, ale inak po snehu ani stopy, slnko nám pečie na hlavy. Neskôr sa to ukáže ako zásadná chyba… Našťastie trochu rozumu mi ostalo a nechávam si alpinistické lano a cepín.

Beriem si aj kľúč od auta, ku ktorému by sa Robo musel veľmi zložito dopravovať. Radšej ja prídem za ním. Lúčime sa a rýchlym krokom stúpam ku chate Carducci – tu sa nocuje v prípade dvojdňového prechodu Poperou. Chata je napodiv je otvorená, stretávam pri nej prvých dnešných ľudí. Len urobím pár fotiek a pokračujem do sedla Giralba. Z druhej strany, od Val Fiscalina a chaty Zsigmondi Comici, do neho stúpa celkom slušný zástup.

Značenie smerom na historickú zaistenú lávku Strada degli Alpini je neprehľadné. Chodník sa stráca v skalách, viackrát konfrontujem svoju polohu s GPX trasou v mobile. Pomáha dvojica Čechov, ktorí ma posielajú správnym smerom za svojimi parťákmi. O chvíľu ich dobieham. Nemajú ferratové sety – popravde, na tejto populárnej lávke ich ani netreba. Krátke úseky pokryté snehom sa dajú bezpečne prekonať, stačí sa pridržať oceľového lana. Ani ja sa vôbec neistím.

Situácia sa radikálne mení za križovatkou, z ktorej sa dá zísť do Val Fiscalina. Strada vybudovaná talianskymi horskými strelcami v časoch Grande Guerra sa tu stáča doprava, orientácia sa mení z juhozápadnej na severnú. A chodník je zrazu celý pod snehom. Občas aj istiace lano. Všetci to odtiaľto zjavne točia do doliny, aj ja chvíľu váham. Ku autu by som sa teoreticky vedel dostať  aj podhorím, ale prišiel by som tak o polnoci.

Presviedča ma prešliapaná stopa v tvrdom snehu, po ktorej by to malo pustiť aj bez mačiek. Miesta, kde nie je k dispozícii oceľové lano, sú trochu adrenalínové. Podo mnou 200-metrová priepasť. Pomáham si cepínom, zarážam ho do snehu až po hlavu.

Volá Robo, že už sedí na pive. Prosím ho, nech na dnešnú noc skúsi zohnať nejaký penzión. Prídem určite za tmy a v stave, keď veľmi ocením teplú sprchu a mäkkú posteľ. Z opačnej strany sa dozvedám, že Robov zostup nebol práve prechádzka ružovou záhradou. Podrobnosti si necháva na neskôr.

Práve keď si začínam myslieť, že najhoršie mám za sebou a vytúžené Passo della Sentinella je hneď za rohom, prichádza kritické miesto. Asi päťmetrový traverz cez zamrznutý vodopád. Oceľové lano končí tesne pred ním. Šikmá plocha naklonená do priepasti. Čistý vodný ľad, do ktorého hliníkový cepín ledva zaškrabne. Široko ďaleko niet živej duše.

Keď je ľad za mnou, zisťujem, že som si úplne prepotil čiapku aj rukavice. Spodky našťastie ostali suché.

Skúšam to popri skale. Je pokrytá ľadom, bez šance. Pri predstave spiatočného pochodu v zasneženej stope vyťahujem lano a samoblokovacie istítko. Prevlečiem lano okolo posledného ferratového kotvenia a do istítka si ho založím ako pri zlaňovaní. Štvornožky zasekávam cepín do ľadu a uvoľňujúc postupne lano sa presúvam cez zaľadnený úsek. Čo urobíš, ak sa šmykneš a ostaneš v tom lane visieť? Budeš musieť nejako vyprúsikovať hore, čo iné ti ostane… Keď je ľad za mnou, zisťujem, že som si úplne prepotil čiapku aj rukavice. Spodky našťastie ostali suché 🙂

Posledné zasnežené stúpanie do sedla Sentinella. Na druhej strane iný svet, totálne sucho. Chvalabohu, lebo zotmenie už klope na dvere. Nasleduje hnusný sutinový zostup popod Croda Rossa di Sesto (Rotwand Spitze, 2939 m). Na ferratu Zandonella, ktorá odtiaľto vedie na vrchol, ani nepomyslím. Chcem využiť posledné svetlo, preto si dávam záväzok nezastaviť sa skôr ako na chate Berti.

Rifugio je oveľa ďalej ako som si myslel (či skôr dúfal). Sedem hodím, tam hore niekto definitívne stlačil vypínač. Vyťahujem čelovku a pokúšam sa oživiť skapínajúci motor energetickými tyčinkami. Viac funguje predstava sprchy a postele – medzitým už viem, že Robo vybavil nocľah. Posledné hlty vody, mal som to presne vyrátané. Ostáva posledný úsek, ktorým sme už išli ráno. Vôbec ho nespoznávam. Že by preto, lebo ním chodím zásadne potme?

O ôsmej vytúžené parkovisko pod chatou Lunelli. Auto poslušne čaká. Robo posiela svoju polohu, navigácia ma za ním privádza za 40 minút. Počúvam od neho celkom napínavú story:

Ako to videl a cítil Robo

Jarov výber na Dolomity sa ukázal ako vždy výýborný. Môj equipment ako nedostatočný. I keď, kto by bol predpokladal, že sa vysoké topánky rozpadnú práve v tej najnevhodnejšej chvíli. O pol siedmej ráno, pred nástupom na ferratu 🙁 Od toho momentu som topánky šetril, z čoho som mal aj poriadnu svalovicu na rukách. Po 7 hodinách sa tak či tak blížil čas rozpadu. Už sa mi to stalo raz vo Vysokých Tatrách a chodenie bez podrážky nie je dlhé chodenie. Keď sa mám priznať, ani som veľmi nedúfal, že topánky vydržia až do civilizácie. Bolo mi to ľúto, ale musel som zahlásiť ústup. Jarovi chcenie sršalo z oči , tak som mu možno trochu nezodpovedne navrhol, či to neskúsi sám dokončiť. Ja si zatiaľ v kľude odcupkám do doliny. Som rád, že mu to vyšlo.

Môj zostup mal vyše 1000 výškových, čo by nebolo až také zlé. Podrážky som si asi raz za pol hodinu stiahol novým obväzom a v princípe to ako-tak držalo. Asi v polovici zostupu som narazil na info o veľkom zosuve pôdy na turistickej trase. Kedže som úplne nevedel, ako sa volá chodníček, po ktorom idem, tak som tomu nevenoval pozornosť. To, že som nikoho nestretol, som tiež považoval za normálne – aj na ferrate sme boli úplne sami. Až kým som neprišiel ku korytu skoro vyschnutého horského potoka. Uprostred koryta torzo visutého mosta a stratila sa značka. Náhle sa ma zmocnilo podozrenie, že by mohol byť aj problém.

Torzo mosta v doline Giralba

Kľučkoval som v koryte potoka , ktorý jasne viedol k cieľu, preliezal, zoskakoval, vracal sa a obchádzal šutre najrôznejších tvarov a veľkostí. Pri olovrante ma dobehol miestny turista a povedal po taliansky niečo v zmysle, že cesta tu nie je, a precupital okolo mňa. Hmm, poďho za ním. Samozrejme, že sa mi po chvíli stratil. Schádzam korytom ďalej, napravo skalná stena, naľavo početné a veľké zosuvy pôdy. Tak to je problém. Fakt neviem, ako tu niekedy obnovia chodník. Veľa roboty ručnej to bude. Skáčem, zliezam, preskakujem, padám, nadávam. Nejako sa po dvoch hodinách dostávam na chodník a práve v tej chvíli mi odpadáva pravá podrážka nakomplet. O 5 minút som na asfaltke. Tam nachádzam info o úplnej uzávere chodníka. Tak dnes to bolo o chlp, niekto dával na mňa pozor. Ďakujem. To chce pivo, alebo aj dve.

Giro del Popera za jeden deň je veľký podnik. Dvanásťhodinový čas uvádzaný v sprievodcoch považujem za veľmi optimistický. Na mojich 14,5 h sa síce podpísala zasnežená záverečná časť Strady degli Alpini, menšie zdravotné ťažkosti a Robov problém s topánkami. No odhliadnuc od uvedeného sme v podstate mali ideálne podmienky.

Takže s pokorou. Ale inak tento epický ferratový okruh odporúčam všetkými desiatimi. Rozdelený na dva dni je vhodný aj pre sviatočných športovcov. Na rozdiel od iných dolomitských destinácií, ktoré sú dostupnejšie pre masy, na Popere budete väčšinu trasy sami.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?