Vyhlásenú trojferratu v južnej stene Dachsteinu sme s partiou neúspešne plánovali vyše roka. Pred jedným pekným víkendom v októbri 2014 mi došla trpezlivosť, vo štvrtok som sa cez facebookovú skupinu dohodol s Tomášom, a v piatok popoludní sme vyrazili.

Anna, Der Johann a Schulter-Ansteig. Spolu 1200 výškových metrov s cieľom na ľadovcovej skoro-trojtisícovke. Dobrých deväť hodín na nohách (a rukách), z toho dve tretiny v strmých stenách. Ak nestihneš poslednú lanovku (ako my), prirátaj dve-tri hodinky na zostup po vlastných (čelovka bude na nezplatenie). Takých ferrát nie je veľa.

Obvyklý štartovací bod Super-ferraty Dachstein je parkovisko pri dolnej stanici lanovky Südwandbahn. Toleruje sa tam aj prespatie v/pri aute – sami určite nebudete, s českými kolegami si možno aj pivo dáte. V okolí je niekoľko penziónov a chát, najbližšia k nástupu do superferraty je Südwandhütte.

Už prvá časť super-ferraty, Anna Klettersteig, je slušne náročná (D). Človek je ešte plný síl, exponované úseky a parádne výhľady si naozaj užije. Trvá to zhruba dve hodiny. Prechod k nástupu na Der Johann Klettersteig (D/E) je bezproblémový, no ak je pod stenou sneh, odporúčajú sa mačky. Prvé metre Johanna vedú cez malý previs, kde je lano schválne natiahnuté tak, aby sa tu oddelilo zrno od pliev. Kto nástrahu prekoná, vyššie by už nemal mať technické problémy. Ak je na tom dobre s výdržou, lebo na prelezenie Johanna treba rátať so štyrmi hodinami.

Der Johann končí priamo pri chate Seethalerhütte. Od nej je to pár minút po ľadovci k nástupu do tretej časti – Schulter-Ansteigu. My sme mali vrchol Dachsteinu (2995 m) pod novým snehom a dole visela tabuľka s nápisom „Len s mačkami!“. Ja som ich použil, Tomáš nie. Problém Schulter-Ansteigu (B) je v obojsmernosti a blízkosti lanovky. To znamená, že výstup môžu komplikovať davy ľudí, najmä za zlého počasia nie je žiadna radosť stáť tam vo vetre a čakať, kým úsek uvoľní zostupujúca 20-členná partia. Trochu pomôže, že dolná časť sa dá obísť alternatívnou trasou po ľadovci.

Ráno sme z parkoviska vyrazili okolo ôsmej a poslednú lanovku z Dachsteinu (17:00) sme prešvihli asi o pol hodiny. Najmä kvôli mne, nekvalitný spánok v aute urobil svoje a ku koncu som ledva prepletal nohami. O to viac som si „užil“ zostup po béčkovej ferrate Hunerscharten, používanej ako normalweg na ľadovec. Strmé zaistené úseky sme našťastie išli ešte pri zapadujúcom slnku, nižšie po suťovisku už s čelovkami. V takom teréne sa blúdeniu nedalo vyhnúť.

Na chate Südwandhütte sme si dali polievku a rozhodovali sa, či tam prespíme, alebo zídeme k autu a čistým veciam v jeho kufri. Vyhrala druhá možnosť, čo sme dole takmer oľutovali, márne sa dobýjajúc do vysvieteného, no zamknutého penziónu hneď pri parkovisku. Druhú noc v aute som si nevedel predstaviť. Zachránila to Austriahütte asi 20 minút chôdze od parkoviska. Dorazili sme do nej tesne po desiatej.

Na izbe mi Tomáš strčil do ruky nejakého sprievodcu a nadšene hovoril o tom, že ráno ideme na Königsjodler. Pripadalo mi to ako dobrý vtip, ale na smiech som bol príliš unavený. Do 30 sekúnd som zaspal, s tou knihou na bruchu.

V nedeľu sme vyliezli peknú športovú ferratu Rosina v kaňone Silberkarklamm hneď pod Dachsteinom. Po ceste domov sme sa ešte zastavili v Aflenzi – Bürgeralme, kde je vraj najťažšia ferrata na svete – asi 15-metrový úsek obtiažnosti F, bez odsedávania G, ktorý by sa mal liezť len s dodatočným horným istením lanom. Tomáš sa o to aj pokúsil – samozrejme, bez lana. Podarilo sa mu to, alebo nie? O tom možno niekedy nabudúce.

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

(väčšinou Tomášove fotky, moje nestáli za veľa)

Máš niečo na srdci?