Švédska kráľovská cesta Kungsleden

Kráľovská cesta má 440 km a vznikla v 19. storočí s cieľom sprístupniť turistom krásy Laponska. Prechádza jednou z najväčších zostávajúcich európskych oblastí zachovalej divočiny.
Tomek, môj dobrý priateľ a taktiež kolega z poľskej Varšavy, snová svoj expedičný plán zavítať za polárny kruh. Ďaleko od domova, až na samý sever Švédska, kde sa začína Kungsleden, tzv. „Kráľovská cesta“, ktorej dĺžka je približne 440 km.

Trasa samotná bola vytvorená ešte v 19. storočí a jej cieľom bolo a je sprístupniť krásy Laponska. Cesta začína v Abisku na severe a končí na juhu v Hemavane, pričom prechádza jednou z najväčších zostávajúcich európskych oblastí zachovalej divočiny.

Pár mesiacov pred našou výpravou prichádza na Slovensko Tomek i jeho trekový parťák Michał, aby si vychutnali krásy Žiarskych vrchov i Malej Fatry v rámci Karpatského Moderata Con bria. Spoločne strávené dni nám umožňujú naplánovať tie najdôležitejšie detaily výpravy našej júlovej polárnej cesty (budú 4 l Soplice, 2 l Perlášu stačiť?; vypijú Poliaci slivovicu?; ako na švédske blondínky?; do vlaku si vziať smoking, frak či tepláky?, a ďalšie otázky).

Bratislava > Wien > Stockholm, 29. jún 2019

Je sobota, 29. júna a pred štvrtou hodinou rannou sadám v Dúbravke do taxíka. Smerujem k Polusu, kde je mojou úlohou vyzdvihnúť Doktora, veľmi dôležitého člena výpravy, zabávača, pohodičkára, salámistu, dobrú dušu, či lekára v jednej osobe. Ani neviem ako a na čo (asi na tie Švédky) sa mi ho podarilo ukecať, aby sa pridal ku mne a vytvoril tak úderné slovenské polárne duo.

Ruksaky zapĺňajú kufor taxíka a my pokračujeme na Schwechat, kde si to nasmerujeme rovno k okienku s nápisom „bulky luggage“ – nadrozmerná batožina, nie kvôli miernej doktorovej nadváhe, ale kvôli našim plecniakom, ktorých váha je slušných 25 kg.

02 Kungsleden
Viac fotiek v galérii

Nalodíme sa na ranný let do Štokholmu, po niečo vyše dvoch hodinkách pristávame na Arlande a presúvame sa do švédskej metropoly Štokholmu. So skupinkou poľských kolegov sa máme stretnúť na hlavnej vlakovej stanici až poobede, a preto využijeme pár hodín na prehliadku starého mesta (Gamla Stan), nákup kartuší a pivečko. Počasie je veľmi príjemné, zapadáme do turistického davu a začíname mať mierne zimomriavky z predstavy, že o 24 h budeme za polárnym kruhom s batohmi na chrbte.

Na stanici doplníme proviant na cestu, vyzdvihneme ruksaky z úschovne a pridáme sa k našim poľským parťákom, Michalovi, Tomekovi, Majorovi a Renatke. Cesta do Abiska smeruje prirodzene na sever, kopíruje Botnický záliv a prechádza cez mestá Uppsala, Sundsvall, Umea, Gallivare, Kiruna. Trvá to neuveriteľných 18 hodín, čo nás presvedčilo, aby sme investovali cca 60 eur navyše a zaplatili si lôžko. To prišlo veľmi vhod, keďže druženie sa s poľskými chuopakmi i kobietov malo rýchly spád a čochvíľa sme boli unavení viac z alkoholu ako z cesty ?

Podobne boli na tom aj iné kupéčka, v ktorých sa nachádzala halda ruksakov. Bolo jasné, kam smerujú ďalší cestujúci. Na dobrú noc sme ešte prevetrali jedálenský vozeň švédskych železníc, spravili obchod roka (6 pív za 50 eur) a uložili sa drichmať.

Abisko Turiststation > Abiskojaure-stugorna, 30. jún 2019

Zobudili sme sa pred ôsmou hodinou ráno a ráz krajiny i teplota sa výrazne zmenili. Pribudli brezy, bažiny, nekonečné pláne bez civilizácie a v diaľke vykukovali prvé vrcholky hôr. Opäť sa dostavili zimomriavky, napätie gradovalo a naša cesta vlakom sa blížila ku koncu. Do Abiska sme dorazili pred dvanástou na obed a pridali sa k ďalším približne 100 turistom, ktorí sa trmácali vlakom švédskou pustinou až za polárny kruh, aby sa vydali na Kráľovskú cestu.

06 Kungsleden
Viac fotiek v galérii

Skontrolovali sme ruksaky, rozdelili si po bratsky fľaše so Soplicou (áno, názov nie je nijako prívetivý pre Slováčiska; ide z môjho pohľadu viac o babské pitie – ochutená vodka, malinová, dulová, višňová – no proste lepidlo) a poďhóóó, hybaj bratku, smer Abiskojaure-stugorna (stugorna = chata), ktorá bola vzdialená približne 16 kilometrov od Abiska.

Cesta bola malebná, inšpiratívna, klukatila sa pomedzi brezové či jarabinové háje, lemovala ju zurčiaca rieka a na dohľad boli hory vysoké do 1700 metrov. Na vrcholkoch či v sedlách sa nachádzal sneh. Orientačná teplota 8 stupňov Celzia.

Oči sme mali s Doktorom ako veverice a len sa prevaľovali z boka na bok ako gymnazista pred maturitnou skúškou.

Kedže naša cesta bola naplánovaná na 6 dní a pred sebou sme mali cca 110 km, rozdelili sme si ju na 20 km bloky. K chate sme dorazili okolo šiestej večer a mali sme dostatok chute šliapať ďalej, keďže stúpania boli veľmi mierne, viacmenej prechádzkové a prvý polárny deň vo vrecku ako bonus. V noci sa tu totiž nie a nie zotmieť.

Po cca 20 km sa zakempovali pod vrcholom Gárddenvárri (1156 m), rozložili stany, variče a dali do brucha prvú dobrotu z produkcie lyofilizovaných jedál. Naozaj vynález hodný Járu Cimrmana, jedlo chutné a v batohu gramážou nenápadné. Po krátkej chvíľke poľskej poézie podporenej schlaftrunkom sme zaliezli do stanov a uložili sa spať. Ale ako? Veď je stále svetlo, oči sme mali s Doktorom ako veverice a len sa prevaľovali z boka na bok ako gymnazista pred maturitnou skúškou.

Po približne 4 hodinkách driemania sa výrazne zdvihol vietor i náš stan. Mal som pocit, akoby nás chcel niekto premiestniť o pár metrov ďalej. Do toho hustý dážď, približne 4 stupňe celzia, rozhodne nič, čo by nás motivovalo vyliezť zo stanu. Poliaci však zavelili na ústup, kedže im tieklo nielen do bot, ale i do namjotov (stan po poľsky) a zadali súradnice, kde sa stretneme.

08 Kungsleden
Viac fotiek v galérii

S vakmi pod očami i na chrbtoch sme sa okolo druhej hodiny nočnej, či viac dennej (podľa svetla sa to rozhodne nedalo určiť) vydali do pohybu a smerovali k nenápadným trojuholníčkom na mape. Verili sme, že to budú chatky, či iné murované objekty, v ktorých by sme sa schovali v tento nevľúdny čas.

Abiskojaure-stugorna > Alesjaure-stugorna, 1. júl 2019

Po hodinke šlapania sme zbadali drobné chatičky, pričom z jednej z nich stúpal dym a drobná postava stojaca pred ňou na nás mávala. Aspoň podľa Doktora, pretože ja som videl veľké kulové cez mokré okuliare. Poľskí bratia osvedčili čuch ostrieľaných diaľkoplazov a objavili pravdepodobne poľovnícke chatky, zakúrili v malej piecke a opájali sa ranným digestívom.

V chatke neboli žiadne okná (jupí, tma), jej veľkosť bola okolo 6 metrov štvorcových, k dispozícii bol stolík a lavička. Po netradične skorých raňajkách sme sa uložili do rozličných jogínskych polôh a zadriemali.

10 Kungsleden
Viac fotiek v galérii

Pred dvanástou sme sa zobudili a vyliezli z chatky ako chrobáky spod odkopnutého kameňa a pokračovali juhozápadne popri nádhernom jazere Rádujávri a Alisjávri k ďalšej chate s názvom Alesjaure-stugorna, vzdialenej približne 17 km. Dážď bol stále silnejší a trošku kazil nádherný dojem z okolitej prírody, nekonečných dolín a diaľav. Pridali sme do kroku a tesne pred chatou sme stretli prvých sobov, organizovaných do veľkého stáda, ignorujúcich náhodných okoloidúcich.

V chate bolo príjemne teplúčko, my kompletne premočení a vyzimení. A tak sme si povedali, keď už sme tu, čo tak vyskúšať nocľah a investovať 60 eur za noc na suchej posteli s možnosťou vysušenia mokrých vecí. K dispozícii bola posledná izba pre štyroch, kde mal však prednosť turista so psom. Náčelník chaty nám izbu dal so slovami: „ak príde niekto so psom, pôjdete nocovať pred chatu”. Psí záprah však nedorazil a my sme zostali v teple chaty, pripravili si večeru, nanosili vody vo vedrách, umyli riad a pobrali sa spať.

Alesjaure-stugorna > Tjaktjapasset, 2. júl 2019

Zobúdzame sa pred siedmou, varíme kašu mášu s čokoládou, pohodlne sa usadíme na latrínach pre troch veteránov a po desiatej opúšťame naše druhé útočisko. Ideme južne popri rieke Aliseatnu, nekonečnou rovinou, ktorú pravidelne pretínajú potôčiky stekajúce z vrcholkov okolitých kopcov Bossosváráš či Gaskačohkka (1641 m). Voda je čistá a chutná, stačí si naplniť pollitrovú fľašu, prípadne nosiť so sebou pohárik či drevený črpák.

Po približne 4 – 5 hodinách sa blížime k ďalšej chate s názvom Tjaktjastugan. Snehu začína pribúdať (cca od nadmorskej výšky 1000 metrov) a prichádza prvé väčšie stúpanie. K chate treba odbočiť doprava z hlavného chodníka cez impozantný most, ktorý pretína divoký potok-rieku Čeavččanjira.

13 Kungsleden
Viac fotiek v galérii

Doprajeme si oddychu, neskorého obeda, navaríme čaju a pokračujeme ďalej do sedla Tjaktjapasset, ktoré je azda najvyššie položeným bodom Kungsleden. Z chaty postupujeme viacmenej stále po snehu a tento moment využívame na hygienu, obnažíme svoje zadky a schladíme rozpálené bojište. Slniečko svieti ako v dokumentárnom filme z Balatonu z roku 1972, je pohoda. V sedle je malá núdzová chatka s veľkým stolom, pieckou, lopatou a pričňami na prespatie.

Dám si ten pršiplášť, nedám si ten pršiplášť, mal som si dať ten pršiplášť, ku..a roztrhol sa mi ďalší pršiplášť.

Odísť sa nám príliš nechce a nedarí, po jednom sa uberáme do západného svahu, len tak bez ruksakov s nádejou pokochať sa výhľadom do diaľav a splynúť s nicotou, dýchať chladný vzduch, tešiť sa z pohybu v nekonečnom priestore, byť súčasťou všehomíra. Po polhodinke nastúpame pár desiatok metrov a ponúkne sa nám výhľad na dolinu, ktorou zajtra pôjdeme. Nádhera. Sme šťastní, fotíme sa, objímame, skáčeme zo skál, splnil sa nám sen.

Je takmer deväť hodín večer, ale to vieme naozaj iba podľa hodiniek. Padlo rozhodnutie – zostávame v útulni na pričniach a poberieme sa skoro ráno. Vstávame pred piatou.

Tjaktjapasset > Salkastugorna > úpätie Sinničohkky, 3. júl 2019

Hádam prvý krát je pod nulou, rukavice a čapice z ruksaku von, tričko do gatí a bacha, ať to neletí. Zostupujeme približne 400 výškových metrov do úzkej doliny popod vrchol Geargeoaivi (1449m), cesta mi pripomína zostup z Téryho chaty do Malej Studenej doliny. Začína opäť mrholiť, zima sa vtiera pod kožu, nasleduje štandardný telocvik neskúseného či skôr nerozhodného turistu „dám si ten pršiplášť, nedám si ten pršiplášť, mal som si dať ten pršiplášť, ku..a roztrhol sa mi ďalší pršiplášť“.

Chata Salkastugorna a jej kamošky (iné murované obydlia využívané na nocľah, sklad, sušiareň), obchodík, záchodíky, núdzový satelitný telefón, severný chodník na chatu Nallostugan strácajúci sa v hustej hmle. Ďalšie magické miesto, ktoré majú na starosti prevažne starší ľudia, ktorí sú zamestnanci, nadšenci či dobrovoľníci pracujúci pre STF (Švédsky turistický spolok), spokojne pôsobiaci, odetí do rovnakých búnd, čo dáva o ďalší bod profesionality naviac.

18 Kungsleden
18 Kungsleden

Počas ďalších kilometrov dumáme, prečo aj my na Slovensku, našom prekrásnom Slovensku nemôžeme mať kultúrne útulne, čisté, skromné, poskytujúce odpočinok a nocľah po dlhých kilometroch. Miesta, kde ľudia môžu pracovať, spoznávať okoloidúcich, dobrovoľníčiť ako študent, dospelák, milovník prírody. Nie, nebude to iba peniazmi. Je to o medziľudských vzťahoch, komunikácii, záujme, koncepcii, systéme, pokore.

Dnešný limit sme splnili a môžeme si pokojne zložiť kosti kdekoľvek sa nám žiada – pravidlá národného parku to dovoľujú.

Ide sa ďalej. Cesta je nekonečná, lemuje vytrvalo rieku, natíska sa otázka: „Už tam budem?“. Opäť to staré známe, „za tamtou zákrutou to bude. Nie, nie, až za tamtou. Hmm … tak ani za tamtou … Šliap radšej!“. A predsa. Po ďalšom prechode mohutným kovovým mostom sa zjavuje. Áno. Je to ona…. Latrína s romantickým názvom Kuoperjakka! Samo nebe mi ju zoslalo. Tomu sa hovorí „timing“.

Obedujeme, pijeme, smejeme sa. Všetko je ako má byť. Slnko na oblohe (síce za mrakmi) a radosť v srdci. Na východ od nás, čo by kameňom dohodil od latríny, sa hrdo vypína najvyšší vrchol Švédska, Kebnekaise (2097 m). Áno, presne tam dnes nepôjdeme. Pokračujeme na juh a na križovatke za mostom cez rieku Sinnijohka odbáčame do ľava do svahu.

21 Kungsleden
Viac fotiek v galérii

Dnešný limit sme splnili a môžeme si pokojne zložiť kosti kdekoľvek sa nám žiada – pravidlá národného parku to dovoľujú. Ikonické miestečko, neďaleko potoka s pitnou vodou, pod vrcholom Sinničohkky (1656 m), s krásnym výhľadom na protiľahlé kopce Rusjka (1707 m) a Unna Avrrik (1328 m).

Zalezieme do stanu, roztvoríme dvere na terasu a nemôžeme sa vynadívať. Príroda čistá, láskavá, prirodzená, vábivá, na nič sa nehrajúca, ktorá nám dáva možnosť oddýchnuť si a zabudnúť. Napríklad aj na puch doktorových vlhkých päťdenných ponožiek, ktoré si hrdo suší v našom „apartmá“.

Úpätie Sinničohkky > Kebnekaise fjallstation, 4. júl 2019

Naša najlepšia noc. Dospali sme všetko, čo sme od začiatku nestihli. Doktorko chrapkal ako šťastý muž na novom gauči a vyliezol z pelechu až pred ôsmou. Balíme náš high-tech, extra waterproof and light stan za 33 kaček a stúpame do menšieho sedielka. Nájdeme si sympatické miestečko za kameňom, plyn, iskra, čaj, kaša, sušené tyčinky, čokoláda … tfuuuuuj, už to suadké nemóžem po ránu ani cícit.

Začínam snívať svoj gurmánsky sen o pečenom kurati, ryži, zemiakoch s bryndzou, kyslej uhorke, cibuli. Do cesty sa nám stavajú ďalšie soby. Hmmmm… to bylo gulášu, klobásy, steakov. „Doktor kde je dopekla tá flinta?“ „Žiadnu nemáme.“ Soby a slanina sa strácajú v hmle a my pod južnou stenou Sinničohkky.

V obchode si kupujeme šunkovú pastu a natierame ju na celozrnný Knackerbrot. Chutí lepšie ako čokoľvek iné, hlavne preto, lebo je to slané.

Je to nádherné údolie so strmými, kamenistými svahmi na oboch stranách, ktoré sa postupne roztvára a pri prechode ďalšieho mosta vedúceho ponad riečku Šiellajohka zbadáme na južnej strane svahu, po našej ľavej ruke, turistický chodník ktorý stúpa dolinou Kittelbacken až k samotnému vrcholu Kebnekaise (2097 m). Veľmi lákavá predstava pridať sa k turistom stúpajúcim nahor. Kalkulujeme, špekulujeme, ale po približne 100 km s plnou poľnou, bez nulovej výstroje na ľadovec sa zriekame tohto pokušenia a pokračujeme smerom k hlavnému táboru, Fjallstation.

23 Kungsleden
Viac fotiek v galérii

Kúsok od heliportu je množstvo útulných budov, pričom hlavná z nich slúži ako grand hotel. Sme späť v kontakte s realitou a konzumom. Obchod, suveníry, reštaurácia, telefónny signál, čapované pivo, ktoré si vychutnávame a otočíme zopár kôl za nekresťanské peniaze na naše pomery. Ale veď čo. Sme tu možno naposledy a treba to osláviť. V obchode si kupujeme šunkovú pastu a natierame ju na celozrnný Knackerbrot. Chutí lepšie ako čokoľvek iné, hlavne preto, lebo je to slané.

Opojení radosťou z prekonaných kilometrov i chmeľu sa presúvame jeden – dva kilometre od miesta s vysokou koncentráciou turistov a hľadáme miesto na poslednú noc strávenú v horách. Možností je nespočetne veľa a po kratučkom hľadaní zakempujeme, míňame posledné zásoby, spievame si úvodnú pieseň obľúbeného večerníčka Macko Uško (Myš Ušatek).

Poľáci sa idú od smiechu rozpučiť z našej verzie, my zas z tej ich. Spievame ju niekoľkokrát, rozoberáme, ktorý z dvojice ďalších detských hrdinov bol Lolek a Bolek. Zásoby Soplice sa míňajú, slnko nie a nie zapadnúť, spieva sa, tancuje, žije.

Kebnekaise fjallstation > Nikkaluokta, 5. júl 2019

Na raňajky – čo iné ako kaša. Už jej máme dosť, nechceme ju ani vidieť, je teplá a mazľavá, bez chuti, vhodná na lepenie múrov. Tentokrát nás po dlhšej dobe začína tlačiť čas, kedže potrebujeme stihnúť autobus do Kiruny. Šmatleme nohami, komáre začínajú prvý krát za celú expedíciu dobiedzať, vyzliekame si oblečenie, je príjemných 15 °C. Do 4 hodín sme v Nikkaluokte, kde sa naša púť končí, zaspávame na trávniku. Autobus prichádza presne načas. Do hodinky sme na železničnej stanici v Kirune, odkiaľ nám zajtra na obed ide vlak do Stockholmu.

Kiruna je pozoruhodné miesto. Leží 150 km za polárnym kruhom a je najsevernejšie položené sídlo mestského typu a zároveň rozlohou najväčšie mesto vo Švédsku, významné predovšetkým ťažbou jednej z najkvalitnenších železných rúd na svete, ktorá bola využívaná aj v období druhej svetovej vojny Nemeckom. Kedže mesto je takmer celé podkopané, Švédska vláda rozhodla o presunutí mesta severnejšie, čo by malo trvať približne jednu dekádu.

Na naše potešenie tu majú okrem rudy aj kemp. Je takmer plný, miesto sa hľadá tažšie, no nakoniec predsa. Zohrejeme sa v spoločenskej miestnosti kombinovej s veľkou kuchyňou, zalejeme posledné sáčkové jedlo, dáme sprchu a zalezieme. Posledná noc je však ako tá prvá. Upršaná, chladná, fúka silný vietor, teplota do 5 °C.

Nikkaluokta > Stockholm, Arlanda airport, 6. júl 2019

Času nie je nazvyš. Stihneme sa akurát pobaliť a ochutnať sobí hamburger, ktorý pripravuje sympatický chlapík na jednom z hlavných Kirunských kruháčov. Mäso je veľmi chutné a šťavnaté. Opäť sa mi vybavujú tie smutné sobie oči (moje taktiež) pri pomyslení na guláš či špek z nich.

Pani zostáva ako obarená, pravdepodobne zachytila hlavne slovíčko „bomb“, ktoré nie je príliš obľúbené v rámci letiskových priestorov.

Ponáhľame sa na vlakovú stanicu. Tento vlak nesmieme zmeškať, pretože ďalší ide až nasledujúci deň. Relaxujeme, popíjame pivečko a hodnotíme expedíciu ako mimoriadne úspešnú. Návrat do týchto končín nevylučujeme. Prejsť celú 440 km dlhú trasu by malo svoje čaro. Necháme sa prekvapiť, čo nám budúcnosť nadelí.

Stockholm, Arlanda airport > Wien > Bratislava, 7. júl 2019

Noc je pokojná, vláčik sa mierne chveje, nechce sa nám s Doktorom vôbec vstávať a vyliezť z detskej postieľky na kolieskach. Je tu však možnosť vystúpiť priamo na Arlande, čo využívame a platíme dodatočných 13 eur za vstup na letisko. Pred odletom sa ešte potrebujem zbaviť plynových kartuší, ktoré mám v ruksaku. Prichádzam k prvému okienku a spustím: „I have a gas bomb. May I leave it here please?“

Pani zostáva ako obarená, pravdepodobne zachytila hlavne slovíčko „bomb“, ktoré nie je príliš obľúbené v rámci letiskových priestorov. Nevie si dať rady a posiela ma hľadať to správne okienko. Pristavím sa pri ďalších sympatických dámach (pri policajtoch radšej nie) a žiadam ich o pomoc s bombou. Presúvame sa k novému okienku, kde do tretice vysvetľujem situáciu a opatrne prezentujem svoje bomby. Vypíšem tlačivo a upalujem preč, kým mi ich nevrátia naspäť.

Nastupujeme do lietadla a kocháme sa výhľadmi na Baltské more, blížiace sa poľské pobrežie a v duchu sa lúčime s Tomekom, Majorom, Michalom a Renatkou. Pred letiskom vo Viedni nás čaká Doktorov brácho a berie nás domov. Ako to už tak býva pri návrate do vlasti, emócie sa stupňujú, som plný zmiešaných dojmov pri prvom kontakte s domovinou, panelákmi, billboardmi plnými prázdnych fráz a úsmevov, zamračenými tvárami, náhlenia, stresu a nervozity. Ale veď ono to prejde, čoskoro budem súčasťou väčšiny a splyniem s davom. Chce to len čas, len pár dní v práci.

Príroda však bude mojou slepeckou paličkou, ktorá mi vždy poskytne kontakt s realitou a dovolí sa mi slobodne nadýchnuť a zabudnúť, byť sám sebou. Tak, ako tomu bolo na tomto výlete. Vďaka príroda, vďaka kamaráti, spoluvandrovníci.

Pozri si aj Michałovu videoreportáž z expedície.

Tipy, rady, odklazy

  • Signál na trase nie je takmer vôbec. Určite odporúčam kúpiť si či vytlačiť papierovú turistickú mapu. A prečítať si popis trasy Kungsleden.
  • Čo si zbaliť? Snažte sa dostať na váhu neprevyšujúcu 25 % telesnej hmotnosti. Odporúčania skúsenejších sa dajú ľahko vygúgliť (lenivejší môžu rovno klikať na článok 1, článok 2, článok 3). Ja dodávam:
    • Bez čapice a rukavíc za polárny kruh nelez. „Noci jsou chladné“ a preto určite treba teplé obťahováky, tepláky, ponožky z ovčej vlny a kvalitný spacák.
    • Odporúčam „škrabošku“ na oči pre lepšie zaspávanie kedže polárny deň je večný.
    • Návleky a nepremokavé trekové topánky sa určite zídu, kedže niektoré úseky sú veľmi podmáčané až bažinaté. Alternatíva by mohla byť sandále, ale pri priemernej júlovej teplote od 4 do 10 stupňov Celzia to môže skončiť slušnou nádchou, alebo zápalom močového mechúra.
  • Celkové náklady na cestu predstavovali cca 800 eur. Vlak do Abiska sme objednávali približne 5 mesiacov pred odjazdom. Cena spiatočného lístka v lôžkovom vozni bola cca 180 eur. Autobus z Nikkaluokta do Kiruna taktiež odporúčam objednať vopred cez internet.
  • Členské v STF sme si nekupovali. Mali sme so sebou stany, ktoré je možné rozložiť kdekoľvek.
  • Jedlo sme mali so sebou, lyofilizované. Obed a večera. Na raňajky ovsená kaša, čokoláda, kokos, mak, orechy, všetko zamiešané v jednej nádobe.
  • Obchody na dokúpenie zásob sú cca na každej druhej chate: Alesjaure, Sälka. V obchodoch preferujú platenie kartou. Okrem jedla tu majú aj základné potreby pre turistov – tejpy, náplaste, atď.

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?