Zápisky zo severného pólu

Po desiatich rokoch (sólo) chodenia po horách prišla tá obávaná chvíľa - stretnutie s medveďom. Stalo sa to cestou na Babiu horu, neďaleko slovenského severného pólu.
Po vyčerpaní asi všetkých známych možností kvalitnej (vysoko)horskej turistiky v okolí domova nastal konečne čas spoznať vzdialenejšie kúty slovenskej časti karpatského oblúka. A tak som sa v jeden jesenný deň vybral do tretieho najvyššieho pohoria na Slovensku, do Oravských Beskýd. Konkrétne na Babiu horu (1723 m) a neďaleký slovenský severný pól.

Budík o 3:45, odchod o 4:30. Nečudo, že sa ku mne nechcel nikto pridať. Nevadí – odkedy tu máme vírus, sólo turistika mi ešte viac zachutila. Po dvojhodinovom šoférovaní cez hustú hmlu som ako prvý zaparkoval neďaleko Oravskej Polhory. Nikto nikde – len bučiace kravy pár metrov od auta. Pár minút na to sa parkovisko postupne začalo zapĺňať – bol som hneď spokojnejší, že v tom ďalekom a tajomnom kraji nebudem sám.

Na to by som ale musel chodiť po oficiálnych turistických chodníkoch, čo v poslednej dobe často nerobím. Veď prečo si nevytvoriť vlastný okruh po lesných cestách zaznačených v mapách? Najmä vtedy, keď sa to javí ako oveľa praktickejšia možnosť.

Malo to ale jeden háčik – už z prvého porovnania dvoch máp bolo zrejmé, že aj napriek celkom čitateľnej trase si niektoré úseky budem musieť dotvoriť a pospájať sám pomocou navigácie, čo bola v danom časopriestore dosť vzrušujúca myšlienka.

Babia Hora 1
Povyše členkov do blata (viac fotiek v galérii)

Úvodné, zhruba hodinové kráčanie po červenej, kedy som sa párkrát stihol zaboriť povyše členkov do čerstvého blata, ma priviedlo na miesto, kde bolo treba opustiť značený chodník. Stále som sa presviedčal, že je to dobrý nápad, no moje telo zjavne protestovalo a potrebovalo sa zbaviť nahromadených pochybností. Keď pri sebe nemáš nič poriadne na dôstojné vykonanie potreby, zíde sa všetko naokolo. Neostávalo nič iné, ako dať to na Matýska zo známej československej komédie.

Obrovská úľava. Odhodlanie ísť ďalej lesnou zvážnicou cez hustý les plný zurčiacich potokov a stromov hvízdajúcich vo vetre.

Čo si budeme klamať – akokoľvek silný a samostatný sa cítiš, v krízovej situácii vždy zavoláš mame!

Zrazu prišiel moment, keď sa cesty začali strácať, až úplne zmizli. Čas na telefón, GPS a hudbu cez reproduktor – však treba dať o sebe vedieť. Zo zhovievavosti k lesnej zveri púšťam v obdobných situáciách takmer výlučne ľudové inštrumentálky, veď to je celkom v harmónii s prírodou.

Predieram sa chrapačou a razím ci cestu k najbližšej zaznačenej zvážnici, ktorá je v súlade s mojím azimutom. Paranoidne vykrúcam krk do všetkých strán, dúfajúc, že som široko-ďaleko najväčší cicavec. Zvýšený tep, oči na stopkách. Stále sa držím pravidla, že akákoľvek lesná zver je predsa a priori plachá.

Podarilo sa. Konečne som si prekliesnil cestu k záverečnému úseku lesnej cesty, ktorá ma mala priviesť k ďalšej, tentokrát žltej značke, smerujúcej na slovenský severný pól. Séria SMS správ s poľskými núdzovými kontaktmi potešila. Ešte raz si na mape overím polohu a vypnem hudbu, keďže to vyzerá, že som z najhoršieho von. Už tri hodiny som nikoho a nič nestretol. Keď tu zrazu…

Babia Hora 9
Erb, ktorý nepreháňa (viac fotiek v galérii)

Zdvihnem zrak a pozorujem ako pár metrov predo mnou niečo veľké pomerne ležérne zachádza do lesa. Srdce mám zrazu niekde v krku, ruky sa začali triasť. Určite to nebola srnka ani diviak, s tými som už mal tú česť. Napriek tomu nepanikárim – stojím na mieste a rozhliadam sa na všetky strany. O pár sekúnd cez to isté miesto prechádza ďalší statný kus. Po desiatich rokoch (sólo) chodenia po horách prišla tá obávaná chvíľa – stretnutie s medveďom.

V tom momente som bol rád, že som to asi pred hodinou dal na Matýska, inak by som sa tam bez hanby posral. Uvedomil som si, že som sám niekde v lese na konci Slovenska s minimálne dvoma medveďmi v dosahu pár metrov. Čo si budeme klamať – akokoľvek silný a samostatný sa cítiš, v krízovej situácii vždy zavoláš mame!

Signál som, akoby zázrakom, na tom úseku mal. A tak som jej oznámil, čo sa stalo a kde približne som – len tak, pre istotu, aby vedela. V tej chvíli som chcel mať pocit, že tam nie som sám. Dal som si ju na odposluch, aby nás bolo oboch počuť, a povedal som jej, nech hovorí, čo chce. Len nech niečo hovorí.

Babia Hora 2
Slovenský severný pól (viac fotiek v galérii)

Tak mi opisovala, čo práve kupuje, čo koľko stojí a čo ide variť – veci, ktoré ma bežne vytáčajú a veľmi nezaujímajú (prepáč mami). No v danej situácii som bol vďačný aj za to. Ja som jej do toho celý vyklepaný odpovedal a pískal rovno do ucha. Ešteže viem dobre pískať.

Pomohla mi prejsť meter po metri cez onen krízový úsek a následne som sa konečne napojil na žltý chodník. Aj keď lesná zver nerozlišuje, o aký typ chodníka ide, zrazu som cítil pokoj na duši.

Zdieľajúc môj zážitok kamarátke po telefóne predo mnou odrazu celkom blízko prebehol obrovský jeleň s hrdými parohmi a srdce opäť vyskakovalo z hrude.

Na slovensko-poľskej hranici som takmer po štyroch hodinách stretol prvého človeka – Poliaka, ktorý sa rovno predo mnou hodil takmer celý do blata. Po tom, čo som mu oznámil, že som pred malou chvíľou stretol dva medvede, sa kŕčovito usmial a ukázal palček hore. Snáď mi rozumel.

Na Modralovej, slovenskom severnom póle, ma pri prehliadke miestneho zrubu prekvapil zvuk podobný chrápaniu. Nebol to chrápajúci človek, ale vrčiaci pes, ktorý začal hlasno štekať. Stretnutie s medveďmi a jeleňom mi dostatočne dvihlo adrenalín a tak som radšej čo najkratšou cestou zdúchol.

Babia Hora 4
Severné steny skoro ako Ďumbier (viac fotiek v galérii)

Pred zahájením výstupu na Babiu horu som ešte uvoľnil mechúr dúfajúc, že ma nikto nevidí. Keď tu zrazu vybehla spoza stromu sympatická poľská turistka a s rozpačitým úsmevom zahuhnila „cześć“! Kŕčovito som sa pousmial a duchaprítomne uskladnil inštrumenty predstierajúc, že si veľmi sústredene študujem mapu.

V ten deň ma nemohlo už nič prekvapiť. No mýlil som sa – Babia hora, cieľ mojej cesty, bola plná prekvapení!

Svojou tiahlosťou pripomínala rovnako nekonečný výstup na Slavkovský štít. Jej severné steny boli, na moje počudovanie, takmer identické s tými na Ďumbieri a od Kráľovej hole ju odlišovala azda len neprítomnosť vysielača. Vykladanou turistickou diaľnicou konkurovala hlavnému ťahu na hrebeni Nízkych Tatier a na jej vrchol nazvážali tatrovky porovnateľné množstvo šutrov ako na Chopok.

Slovami našich severných susedov: było dobrze, ale chujowo!

Táto majestátna hora ale zďaleka prešťala Tatry počtom turistov, a to aj bez prítomnosti jedinej lanovky. Pripadal som si ako na poľskej národnej púti za pamätníkom Jána Pavla II., ktorý sa na jej vrchole nachádza, spolu s nie veľmi vkusným vyobrazením Panny Márie obkolesenej gýčovými záhradnými soškami anjelikov. V živote som nezažil toľko ľudí naraz dosiahnuť vrchol. Social distancing at its finest.

Všetko to vykompenzovali dychberúce panoramatické výhľady od Moravsko-sliezskych Beskýd až po Levočské vrchy, s Oravskou priehradou a Tatrami ako na dlani.

Babia Hora 6
Ešteže je vrchol taký rozľahlý (viac fotiek v galérii)

Po poldruhahodinovej prestávke na vrchole som v snahe prísť do cieľa ešte za svetla zahájil zostup s krátkou zastávkou pri známej Hviezdoslavovej horárni. Prichádzajúc na preplnené parkovisko som sa pristavil pri neďalekej turistickej tabuli. Pohľad na miestny erb zrazu dával všetkým zážitom zmysel – bol na ňom vyobrazený medveď a šesť stromov.

Posledné slnečné lúče som si vychutnal na neďalekej rozhľadni Trchovnica. Spanilá jazda cez dlhočiznú ‚aglomeráciu‘ Oravská Polhora – Rabča pokračovala takmer dvojhodinovou cestou cez nočnú Oravu a Kysuce za rodinou ku Žiline.

Bol som šťastný a spokojný, že všetko nakoniec vyšlo podľa plánu. Teda, nie tak celkom… Ale všetko dopadlo dobre!

Slovami našich severných susedov: było dobrze, ale chujowo!

A vo tym toten život je!

Babia Hora trasa
Pokus o rekonštrukciu trasy. Po značených chodníkoch by to podľa plánovača trás na Hikingu bolo 30 km a 1773 nastúpaných metrov za 10:20 h.

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?