Jarná sezónna uzávera prvej slovenskej ferraty na Martinkách sa končí, od štvrtka bude atraktívna zaistená trasa znova prístupná. A prečo ju vlastne na jeseň a na jar na 1,5 mesiaca zatvárajú?

Ferratu na Martinské hole vybudovali v roku 2013 nadšenci zo Skialp klubu Kriváň, Horskej záchrannej služby, prispelo na ňu mesto Martin a sponzori. Sprístupnila dovtedy divokú roklinu skrytú v lese nad mestom. Očakávalo sa, že ferraty začnú po tomto pionierskom počine na Slovensku rásť ako huby po daždi, no v realite sme si na druhú v Slovenskom raji počkali až tri roky.

Nadšenie pod Hoľami zakrátko schladili miestni poľovníci. Začali sa na úradoch dožadovať úplného uzatvorenia trasy z dôvodu ochrany zveri. Našťastie sa pred letom 2014 zrodil kompromis o jesennej a jarnej uzávere termínoch 15. september – 31. október a 15. apríl – 31. máj. Na dolnom konci chodníka sa následne objavili plagáty s obrázkami rozkošných srniek a nápisom „ďakujeme, že nám dáte šancu priviesť na svet nové potomstvo„. Komu taká pozitívna motivácia na dodržiavanie zákazu nestačí, mal by si uvedomiť, že poľovníci majú na Slovensku ostré lakte a ferraty by bola škoda.

Prvýkrát som na martinskú ferratu vybral na jeseň 2013, keď ešte nebol otvorený prístupový chodník začínajúci priamo na konečnej zastávke MHD v mestskej časti Martin – Stráne. Prístup bol vedený po klasickom chodníku na hole po pravej strane bývalej lanovky (žltá značka), z ktorého bolo treba asi po pol hodine stúpania odbočiť doľava na zvážnicu.


Hľadanie ferraty v roku 2013

Lenže odbočka bola označená jedinou šípkou rozmerov asi 10 x 5 cm, navyše čudne umiestnenou. Takže som vyšiel skoro až na vrchol holí a vrátil sa takmer na začiatok, kým som to našiel. Znamenalo to zbytočne nastúpaných cca 500 výškových metrov, viď GPS záznam vyššie. Podobných zúfalcov som vtedy stretol zo desať.

Súčasný červeno značený chodník vedie logickou líniou od ústia doliny, ktorá sa vyššie mení na roklinu s ferratou. Začína sa cca 500 m pod starou stanicou lanovky, je tam dokonca pripravené malé štrkové parkovisko. Radšej ho použi, videl som papuču na aute odparkovanom o pár metrov vedľa, na tráve v tieni stromov – podľa policajtov asi príliš nadivoko. Ak by bolo parkovisko plné, kúsok vyššie je popri ceste plno miesta.


Aktuálna trasa s prístupom po červenej značke otvorenej v roku 2014. Výstup je po ľavej vetve, zostup pravou stranou.

Trasa je atraktívna aj pre rodiny s deťmi. Môžu využiť niekoľko piknikových stolov a v lese na chodníkom sa dajú objavovať hrdzavé zvyšky strojov po akejsi ťažbe. Až po začiatok ferraty je to príjemná prechádzka popri Mlynskom potoku, cez ktorý položili niekoľko drevených mostíkov. Návšteva doliny sa oplatí aj toomu kto si na ferratu netrúfa – na jej začiatku sa jednoducho otočí nazad.

Samotná ferrata má ďaleko od vertikálneho adrenalínu veľkých stien. Väčšinou vedie meter-dva nad potokom. V poslednej štvrtine sa trasa rozdeľuje na ľahšiu ľavú vetvu (B) a ťažší céčkový variant. V ňom by už prípadný pád na niektorých miestach mohol byť fatálny. Skúsenejší ferratista, VHT-čkar alebo lezec sa ani tu istiť nebude potrebovať, no sám si musí zvážiť, či stojí za to pokúšať osud. Rukavice sa určite zídu každému.

Ferratu zvládnu aj deti, tak od 10 rokov vyššie a určite len s istením. Trasa roklinou je jednosmerná a horná tretina zostupu žiaľ vedie po asfaltke. Rýchlym tempom sa celý okruh dá urobiť za tri hodiny, pohoďákom to môže trvať aj dvakrát tak dlho. Trasu sme raz prešli aj v zime, na mačkách, a bolo to celkom zaujímavé spestrenie lyžiarskeho víkendu na Holiach (pozri fotky v galérii). Mimochodom, do rokliny sa chodilo aj dávno pred otvorením ferraty.

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Možno ťa zaujme:

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?