Trasu si vždy vopred naštuduj. Keď píšu, že je to na 8 hodín, tak je to minimálne na sedem. Za štyri to naozaj nedáš. Ak bol hore včera sneh, bude tam aj dnes. Polobotky nie sú dobrý nápad. 

Sobotňajší ski touring pod Dachsteinom bol parádny, ale buďme k sebe úprimní, májový sneh nestojí za veľa. Žiada sa zmena. V nedeľu predpoludním pod lanovkou na Krippenstein (je tam tabuľa s popisom ferraty Seewand, ktorý si poriadne neprečítame) nakladáme lyže do auta a vezieme sa pár kilometrov na plážové parkovisko pri Hallstattskom jazere. Úspešne ignorujeme ďalšiu tabuľu s varovaniami (napríklad že po 10:00 už do ferraty nelezte), zrejme mierenými najmä na českých turistov.

Po prudkom stúpaní a troche blúdenia sme za necelú hodinu pri nástupe na ferratu. Ďalšia tabuľa, pri ktorej nám to konečne dochádza. Že len vyliezť samotný klettersteig trvá 4,5 hodiny a celá túra osem, že zaistená cesta končí na snehových poliach, z ktorých sme pred chvíľou zišli, a my máme nízke topánky, že naša improvizovaná ferratová výbava má ďaleko od predpisovej, že je pol jednej a čaká nás ešte 4-hodinová cesta domov… Odhodlanie je silnejšie ako rozum, ideme do toho.


Trasa (chýbajú asi 3 km pri návrate po brehu jazera): Dĺžka 11,5 km, celkový čas 7:42 h, vystúpaných 1396 m. GPX na stiahnutie

Ferrata Seewand má podľa Bergsteigen.com náročnosť D/E. Často ju označujú za jednu z najťažších v Alpách. No neviem, ale zabrať určite dá aj skúsenému ferratistovi. Najmä dĺžkou a prevýšením. Len samotný zaistený úsek prekonáva výškový rozdiel 750 m, celkovo sme na okružnej trase vystúpali vyše 1300 m. Až do konca mája odporúčam rátať s tým, že veľká časť zostupovej trasy bude pod snehom. Možno aj v júni. Snehové polia pod Dachsteinom majú na svedomí aj to, že časti steny môžu byť (a s veľkou prevdepodobnosťou budú) mokré. Aj po dlhom období sucha. Ďalšia dôležitá vec – táto ferrata nemá žiadny notausstieg, únikovú cestu. Treba ju buď celú prejsť alebo volať záchranárov.

Istiace oceľové lano je príjemne hrubé, ale príliš napnuté. Často treba zbytočne precvakávať karabíny, keď je lano „nafest“ opreté o skalu. Zo začiatku sú kotviace body lana nahusto, paradoxne v najťažších vertikálnych úsekoch pred koncom (100-Meter-Pfeiler) sa vzdialenosť medzi nimi predlžuje. Často aj nad 5 metrov, čo neprospieva morálu. Na druhej strane, železa je v ceste tak akurát. Klobúk dole pred staviteľmi ferraty, ktorí našli ideálny kompromis medzi športovosťou a dostupnosťou cesty. Trochu ma prekvapili miniatúrne stupy z tenkých roxorov ohnutých do U, vhodné viac pre lezečky ako turistické topánky. Človek im podvedome neverí, ale po čase zistí, že sa o ne dá spoľahlivo oprieť.

Seewand Klettersteig v zdraví, dobrej nálade a perfektnom počasí zvládame za 4 hodiny. Výhľad na Hallstattské jazero máme nafotený asi 50-krát, nedá sa odolať. Na posledných desiatich metroch nachádzam lano pochované pod snehom, našťastie je to už v ľahkom teréne. Horšie je, že v snehu sa brodíme ešte ďalšie dve hodiny. Zostupová trasa vedie cez nám z dnešného rána dobre známy salaš Gjaidalm, potom po zjazdovke (skorú celú ju bežíme, na zahriatie) a na záver strmým lesným chodníkom.

K jazeru prichádzame o pol ôsmej a v malej rodinnej reštike, kde je majiteľ zároveň kuchárom aj čašníkom, si dávame večeru. Nasledujú dva-tri kilometre pochodu po frekventovanom cyklochodníku, na ktorom si musíme dávať pozor na skupinky ázijskej mládeže. Udržať bicykel v priamom smere im robí veľké problémy. Konečne sme pri aute a môžeme sa zbaviť mokrých ponožiek. Cestou domov sa musíme prikŕmiť čokoládou a zrmzlinou na prvej diaľničnej pumpe, a šofér potrebuje kávu. O pol druhej sme konečne doma.

Seewand sa dá zvládnuť aj takto na pankáča, bez prípravy a za pol dňa. No treba vziať do úvahy, že všetci traja účastníci zájazdu mali nadpriemernú fyzickú kondíciu a skúsenosti s voľným lezením. Hlavne opatrne a horám zdar!

Možno ťa zaujme

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?