Na južnej strane Raxu, kúsok od známych ferrát Hans von Haidsteig a Königschusswandsteig, dve hodiny jazdy z Bratislavy, sa dá zažiť exkluzívne platňové lezenie vo veľkej stene. Ak si odmyslím vápencovú postatu skaly, tak s prižmúrením oka porovnateľné s najkrajším platňami Vysokých Tatier.
▬ Napísal: Jaro

Preinerwandplatte však nepustí chlpy zadarmo. Nástup od parkoviska trvá poldruha hodiny a obsahuje aj masochistické stúpanie po suti, ktorá doslova uteká pod nohami. Kto je na takéto veci alergický, nech radšej zváži prístup  ku stene okľukou cez chatu Neue Seehütte. Oproti 550 výškovým metrom na najkratšej trase tak pod stenu nastúpa možno o 50 m viac.

My volíme klasiku z parkoviska za dedinou Prein an der Rax. V lese predbiehame trojicu optimisticky naladených Maďarov, dvaja chlapi s možno trinásťročným chalanom. Vidia laná na ruksakoch a že čo ideme liezť. Odpovedám popravde, že začneme vo Westwegu (3+ UIAA) a potom sa uvidí. Tvária sa prekvapene, asi v zmysle „nevyzeráte až na takých amatérov“, a že oni si dajú niečo ťažšie.


Vizualizácia našej trasy. Uvedené číselné údaje netreba brať vážne – kilometre a výškové metre treba vydeliť dvomi, GPS senzor sa v stene strácal ešte viac ako my. Celé nám to trvalo zhruba 8 hodín. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.

Za nástupným bodom ferraty Hans von Haidsteig pokračujeme už spomenutým suťoviskom po značenom chodníku Holzknechtsteig. Míňame nový nástupný bod (úvodné voľné lezenie v dvojkovom teréne je už minulosťou) susednej ferraty Königschusswandsteig. Pod veľkým oranžovým výlomom konečne vidíme „našu“ Preinerwandplatte v hornej časti steny (viď foto v galérii). Traverzujme svah smerom k veľkému tmavému vhĺbeniu, ktoré by sa takmer dalo nazvať jaskyňou.

Cesta Westweg Preinerwandplatte sa začína na nevýraznom rebre tesne pod vhĺbením. Pár metrov naľavo vedie priamejšia Mit göttlicher Hand (6), ale my si najskôr potrebujeme overiť lezeckú súhru dvojice, ktorá sa dala dokopy len včera na fejsbúku. Ja sa opäť vyhováram na boľavé rameno, ktoré plynulo prevzalo štafetu po umúdrujúcom sa kolene. Michal bude mať vo viacdĺžke premiéru, má rozum a netlačí príliš na pílu.

Z Westwegu sa po dvoch dĺžkach, tesne pod začiatkom platne, oddeľuje cesta Direkte Preinerwandplatte (5) a to je spolu s Ostwegom (5) alternatíva, ktorá sa mi od začiatku pozdáva. Veď uvidíme. Ak by nám to nešlo, ďalšími tromi dĺžkami sa Westwegom vyšúchame až hore. V takom prípade však prídeme o vychýrenú platňu, o ktorej rakúske zdroje toľko básnia a ktorá zdola vyzerala fakt príťažlivo. Westweg len olizuje jej spodný a ľavý okraj.

Práve keď zo suťoviska prichádzajú pod stenu starí známi Maďari, začínam liezť. Začiatok sa mi vôbec nepáči. Skala je rozbitá, každý chyt a stup musím trikrát overovať. Postupové istenia nachádzam len symbolické, medzi dvomi erárnymi v pohode založím dve-tri vlastné veci. V duchu velebím svoju predvídavosť, že som sa ráno zastavil u Martina po dva trsy vklínencov a friendov. Na Bergsteigene boli uvedené len ako odporúčaná výbava, v realite by sme bez nich boli v … (doplň svoj obľúbený výraz). Toto konštatovanie si dnes ešte viackrát zopakujem.

Prvý štand má podľa nákresu byť na akejsi vežičke. Nech pozerám ako pozerám, nič ani vzdialene pripomínajúce vežičku nevidím. Dochádza mi lano, a tak štandujem na vlastnom. Pozerám sa na pokračovanie línie a špekulujem, či si nechám nízke vibramky alebo sa prezujem do lezečiek. Topánky ostávajú na nohách a doberajúc Miša pomaly začínam chápať, prečo sa v sprievodcovi písalo o zlaňovaní z vrcholu Preiner Wandu na začiatok platne. Tento spôsob prístupu k platni naozaj nie je pre fajnšmekrov.

Je mi trochu zima, a tak hneď ako Mišo dolezie štartujem ťahať ďalšiu dĺžku. Je trochu náročnejšia (3) ako prvá, ale stále to ide aj bez leziek. Na postupové istenie znovu využívam prinesené železo. Pomáha aj množstvo starých skôb. Nejakí ľudkovia z doliny na mňa kričia, že kde je einstieg. Ukazujem im smerom na začiatok Westwegu, no zakrátko vychádza najavo, že hľadajú ferratu. Maďarskí kolegovia ich napokon nasmerujú správne. Domáci Rakušáci by bez turistov z východu boli úplne stratení 🙂

Na mieste, kde sa cesta rozvetvuje, nachádzam regulérny štand. Je to trochu divné, lebo ďalší vidím zo 10 metrov nad sebou. S Mišom sa nevidíme ani nepočujeme (zato rehot pešiakov z doliny počujem až príliš dobre). Pokúšam sa mu všetkými možnými spôsobmi dať vedieť, že môže liezť. V stene našťastie je mobilný signál, inak by som tam vykrikoval do Vianoc.

Platňu už vidíme priamo nad sebou a vyzerá… giganticky. K jej dolnému okraju vedú dve odbočky – doľava za 3 (Westweg), doprava za 4+ (Direkte Preinerwandplatte). Za pätami počujeme Maďarov, treba im uvoľniť štand. Rýchlo si obúvam lezky a naliezam do pravej vetvy. Na polici pod platňou rozmýšľam, či nepotiahnem ďalej. Dĺžka mala len 15 metrov a ďalšia je podľa nákresu rovnaká. Ale treba prediskutovať s parťákom ďalší postup, či sa náhodou nechce vrátiť do ľahkého Westwegu. Je to posledná možnosť.

Doberajúc Miša pomaly začínam chápať, prečo sa v sprievodcovi písalo o zlaňovaní z vrcholu Preiner Wandu na začiatok platne. Tento spôsob prístupu k platni naozaj nie je pre fajnšmekrov.

Mišo necháva rozhodnutie na mňa a ja sa platne nemienim vzdať, keď už som pre ňu toľko vytrpel. Skúsime Ostweg, hovorím. Nažhavený si vyberám smer hore a mierne doprava, ktorý mi pripadá byť najlogickejší. Neskôr vychádza najavo, že k Ostwegu som vôbec nemal liezť hore, ale prakticky vodorovne traverzovať. Ale kto by odolal takej peknej skale.

Päť metrov pod ďalšou policou nachádzam nelogicky blízko umiestnený štand (pokojne vynechateľný) a za ním prvý lezecký problémik. Krásny kus položenej platne, ale fakt že hladký. Podľa toponákresu za 4+, no vytrápim sa tam ako o dva grády vyššie. Na poličke vytvorenej výlomom v platni doberiem Miša a chytá ma  panika, pretože zrazu strácam orientačné sebavedomie.

Je tu vrcholová kniha, takže by sme mali byť na začiatku veľkej platne. Aspoň tak sa mi to zdá byť logické. Doľava by mal ísť Westweg, doprava Ostweg. Lenže charakter terénu to vylučuje. Takže vlastne neviem, kde sme. So šošovkami v očiach nedokážem dobre čítať z papiera ani z mobilu, zložiť ako okuliare sa nedajú. Maďari nám už dávno nie sú v pätách (zrejme realisticky zhodnotili svoje schopnosti a odbočili do Westwegu).

Našťastie mám so sebou Miša, ten nestráca rozvahu a po chvíli správne usúdi, že sme už dávno v platni. Na nákrese identifikuje poličku, na ktorej stojíme a cez ktorú okrem nejakej sedmičkovej cesty vedie len Direkte Preinerwandplatte. Už sa nemusíme obťažovať rozmýšľaním o ďalšom postupe.

Z poličky línia pokračuje krátkym kolmým výšvihom. Podľa propozícií kľúčový úsek, jediný päťkový v celej ceste. Stačilo si nastúpať nohami, trochu viac sa potiahnuť rukami a som hore. Daňou je nepríjemné pichnutie v ramene. Ako sa o dva týždne neskôr ukáže na magnetickej rezonancii, je to na dlhý čas môj posledný lezecký počin. Ale v danom momente mám iné starosti.

Vlastne radosti. Cesta pokračuje krásnou platňou, ktorej sklon sa čím vyššie tým viac zmierňuje. Len štandu opäť niet. A to leziem podľa modrých bodiek vyznačujúcich správnu líniu. Neviem, či som blbý, alebo tie borháky odhnili. Nachádzam peknú dlhú špáru a leziem popri nej s poslednými metrami lana až na pohodlnú plošinu s kosodrevinou.

Odtiaľto to už vyzerá byť chodecký terén. Robím provizórny štand na hodinách a vklínencoch a doberám Miša. Navrhujem, že sa prezujeme do topánok a dôjdeme to bez istenia. O desať metrov ďalej vidím oceľové lano Königschusswandsteigu, prinajhoršom vytraverzujeme k nemu a posledné metre dolezieme ferratou. Nakoniec to nie je potrebné.

Cesta ústi na peknej vyhliadkovej lúke asi 50 výškových metrov pod vrcholom Preiner Wandu. Zhadzujeme sedáky a o desať minút sme pri vrcholovom kríži. Zostupujeme po čiastočne zaistenom chodníku Preinerwandsteig (A/B). V najbližšom mestečku Reichenau an der Rax si pred záverečnou ešte stíham kúpiť niečo pod zub a na lavičke v miestnom parku si robíme rýchly piknik. Plné brucho a jedno skonzumované pivo spôsobia, že väčšinu cesty domov prespím. Po dlhom čase šoféruje niekto iný a veľmi si to užívam.

Praktické rady

  • Odbočka na parkovisko hneď za dedinou Prein an der Rax je označená („klettergebiet“), ale veľmi nenápadná.
  • Topo z Bergsteigenu je návod na zablúdenie. Nákres v knižnom sprievodcovi, ktorý som si pozrel dodatočne, nie je o nič lepší. Asi to chce lezca s lepšími orientačnými schopnosťami…
  • Bez vklínencov a friendov do tejto cesty ísť neodporúčam. Poriadne postupové istenia sú len v platni, pod ňou a na jej konci treba zakladať vlastné. Len na dvoch zo šiestich štandov som našiel klasické dva borháky.
  • Použili sme 60 m dvojičky, vzhľadom na nepravidelnosť dĺžok to bola dobrá voľba. Veľmi by sa zišli vysielačky, ktoré sme nemali.
  • Stena je južne orientovaná, ale vzhľadom na nadmorskú výšku by som sa prehriatia veľmi nebál.
  • Cesta Direkte Preinerwandplatte je výnimočná tým, že ide o jednu z dvoch ciest v obtiažnosti 4 až 5 UIAA vo vychýrenej platni Preiner Wandu. Ostatné sú minimálne šestky.
  • Lýtka ma boleli ešte do polovice nasledujúceho týždňa – následky nástupu po sutine a rajbasového lezenia po platni.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?