Telo je prehriate ako jadro kozmickej lode Enterprise v súboji s klingonskou flotilou. A všade blikajú červené kontrolky. Píp, píp, píp, píp…

Text a foto: Vlado Ravinger

Dychčanie. Neuveriteľne plytké a nechutne rýchle. Tep odhadom 170 úderov za minútu alebo viac. Taký pocit, ako keď si dáš na hlavu igelitku, pri krku utesníš a desaťkrát sa akože normálne nadýchneš. Akýsi zvyšok logiky ti na pozadí kričí, že to je blbosť. Mal by si s tým okamžite prestať, veď už to trvá asi osem hodín. Alebo osemdesiat. Alebo stoosemdesiat.

Nieto divu, že rozum sa vzpiera v úzadí, keď v popredí exploduje srdce, pľúca sú na roztrhanie a svaly pulzujú únavou z bolesti, svalovice a preťaženia. Krk a plecia už takmer znecitlivené od tlaku popruhov sekundujú navretým a tvrdým stehnám, kríže vystreľujú šípy bolesti až do hlavy a jedine ruky ešte umožňujú akýsi pohyb a udržiavanie elementárnej rovnováhy. A črevá, to by bolo na samostatnú kapitolu…

Nahor a ešte vyššie. Pravidelnosť je kráľom pohybu, základným kameňom presunu.

Všetko je pravidelné, pravidlá sú tenkou nitkou, na ktorej balansuje povrazolezec a je vždy len malý krôčik od neúspechu, jeden nádych od záhuby. V tejto pravidelnosti je akási matematická ladnosť, ktorá sa v prírode vyskytuje zriedkavo. O to viac k pravidelnosti tiahneš, lipneš na poriadku, modlíš sa o silu bojovať s chaosom a entropiou pohlcujúcou všetko, na čom ti záleží. Vnútorné uspokojenie nachádzaš v poznaní nadchádzajúceho a tušenie budúcnosti je spásou od bolesti a utrpenia, i keď iba iluzórnou.

Narušenie rytmu však vyvoláva strach. Skutočný a desivý, nie ten mestský kinosálový. Ten strach pramení z takých hlbokých vrstiev vedomia, že zapína v mozgu tie najprimitívnejšie oblasti a zalieva ho substanciami, ktorých chemické vlastnosti sa mimoriadne zhodujú s pozorovanými účinkami tvrdých drog. Ide o strach z neznáma, primitívny strach pračloveka odohnaného od blčiaceho ohňa do mrazivej tmy či počujúceho zrevanie leva.

Lavíny, trhliny, padajúce kamene a náhle zmeny počasia, či prudké víchrice. Málo? Zlyhanie materiálu a nakoniec aj vlastné morálne či fyzické zlyhanie je tiež súčasťou rovnice, ktorej riešením je celá škála výsledkov od smrti cez ústup až po úspešný výstup a zostup. Tak si to predsa chcel, nie?

Pik Lenina. Už len ten názov vzbudzuje rešpekt, to Rusi vždy vedeli. Veď čo už nám hovorí nejaký Pik Avicennu (to je oficiálny tadžický názov hory, ktorá leží v Pamíre na hranici Kirgizska a Tadžikistanu). Človek sa cíti malý a bezvýznamný, aj keď nepozná detaily. Áno, viac ako 7000 metrov nad morom. Tak vysoko lietajú iba prúdové lietadlá, nedá sa tam žiť, iba prežiť, či zomrieť. Vzduch je tu riedky ako americká káva a panuje večná zima ako z rozprávky o ľadovej kráľovnej. Hlupáci. Odvážni blázni skúšajú túto horu dobyť blitzkriegom, veď je to vraj „najľahšia sedemtisícovka“.

Príroda je tu krutá a má vo svojom menu veľa pokrmov, ktorých prílohou je zranenie či smrť.

Blahoslavení chudobní duchom. Niežeby to bolo úplne nemožné, veď ľudia v uplynulých desaťročiach až exponenciálne posúvajú limity a možnosti ľudského organizmu v extrémnych podmienkach. Ale kde som ja a kde sú tí extrémni športovci? Čo všetko podstupujú a obetujú svojej obsesii?

A predsa, nedokonale pripravený, vznášam sa na oblaku opojných emócií oddávna poháňajúcich objaviteľov a bádateľov. Vznášam sa nad krajinou, ktorá je pre mňa exotická ako rozprávky z tisíc a jednej noci a rovnako nepochopiteľná. Prelietavam nad moriami a vysokými horstvami, nekonečnými púšťami aj úrodnými pláňami vediac, že toto je iný svet.

Vrcholky hôr sa magicky lesknú ľadom a snehom, ešte bizarnejšie však pôsobia gigantické sústavy ropných plošín osvetľujúce uhľovočierne more a tvoriace akúsi pomotanú pavučinu. Púšť sa však vôbec nedokáže vtesnať do hlavy, suchá prázdnota z vesmíru pôsobí ako pieskovisko, ktoré sa dá prekročiť jedným trojhodinovým krokom. V tomto novom svete platia iné pravidlá a viem, že moje životné skúsenosti tu budú vystavené ťažkej skúške.

Prach a špina. Rozbité cesty a kde tu zvyšok ostnatého drôtu. Zlé a škaredé stavby, tie súčasné, sa miesia so všeobecným rozkladom a lajdáctvom. Typický obraz Impéria, teda vlastne jeho periférie. Útrpná horúčava bez klimatizácie je len symptómom globálnych zmien podnebia. Nečakám nič a preto nie som sklamaný, ba naopak. Človek tu i tam si vie poradiť v každej situácii. Nejako vyžije.

Pastieri koní v jurtách nepotrebujú tablety a balenú vodu. A hlavne si nepotrebujú kupovať trekové zájazdy.

Niežeby nechceli viac ako majú. Nie sme v džungli na Novej Guinei, tu už ľudia majú svetské potreby a sny. Ale nie je na tom nič zlé. Život sa tu netočí okolo týchto konzumných potrieb, pretože prežitie je samo o sebe neľahké. Iba vtedy, keď sú naplnené všetky základné potreby, vtedy začíname vymýšľať a točiť sa na hlavách. Všetko je málo a všetko nové je hneď aj zastaralé.

Tak je náš mozog naprogramovaný, že bytie a plynutie mu spôsobuje diskomfort a neustále hľadá čo by riešil a čím sa zamestnal. Aj môj. Rozmýšľa nad neuveriteľne zelenými horskými chrbtami, ktorých sa noha rozmaznaného európskeho turistu nedotkla, nad chladivou vodnou triešťou horských vodopádov. A nad tým čo bude na obed v miestnom hostinci.

Perspektíva. Človek sa týmto problémom väčšinou nijako veľmi nezaoberá, ale tu v Pamíre by sa veľmi hodili nejaké skúsenosti. Koľko má tamten hrebeň? A vrchol tam vzadu, aký je vysoký? Číslo však vlastne nepovie nič. 4000, 5000, 6000, sú to len pomyselné značky, na základe ktorých sa snažíme obsiahnuť naše ciele mysľou. V skutočnosti to nedokážeme, nejde to. Kým to človek nezažije sám, tak nevie. Vzdialenosti a prevýšenia rovnako klamú. Možno by sme sa mali vyjadrovať vo wattoch energie potrebnej na dosiahnutie nejakého bodu. Ale aj to zrejme odsúdené na neúspech, pretože tá energie môže byť násobne menšia za krásneho letného dňa v porovnaní s výstupom v záľahách snehu, v mraze a víchrici.

Skúsení horali hovoria v hodinách, 6 – 12 hodín hore a 3 – 6 hodín dole. Absurdné, ale funguje to. Umožňuje to predvídať a robiť rozhodnutia, od ktorých neustále závisí úspech výpravy, ale aj život či zdravie jej členov. Spoľahnúť sa na okolnosti len do určitej miery a byť schopný vždy nanovo triezvo vyhodnotiť situáciu. Ustúpiť či naopak zabrať ak treba, to je kľúč k trinástej komnate.

Vojna naučí mladíkov disciplíne. Iba prázdne kecy pre tých, čo v skutočnosti nezažili ani jedno ani druhé. Aspoň som si to kedysi myslel. Dnes chápem, akou veľkou hodnotou je schopnosť prezliecť sa v stane, zmysluplne naplniť ruksak potrebným obsahom v správnom poradí a zbaliť seba aj stan za menej ako tridsať minút. Návykové rutiny robia život v ťažkých podmienkach oveľa znesiteľnejším a príjemnejším. Prečo mi to nikto takto nepovedal? Pretože to treba zažiť, aby človek pochopil.

V praxi je to jeden z rozhodujúcich faktorov, ktorý ovplyvňuje postupné vypadávanie slabších jedincov zo skupiny. Ak nemáš správne návyky, hromadí sa stres a fyzická záťaž. Nachádzaš sa mimo zóny komfortu oveľa viac a oveľa dlhšie ako je v skutočnosti nutné. Ak s tým nemáš skúsenosti, vzdáš to a vypadávaš z hry.

Poľutujú ťa ústne, ale v skutočnosti to nikoho netrápi, tu hrá každý sám za seba. Sorry.

Ak s pobytom mimo komfortnú zónu skúsenosti máš, je to pre teba prínosom, ktorý výrazne zvyšuje pravdepodobnosť úspechu. Kvalitu tvojho celkového prežitku a náladu to však nezvyšuje. Väčšina ľudí totiž utrpenie nepovažuje za príjemné, najmä keď ho aktuálne prežíva. Preto skutočne skúsený človek trpí výrazne menej a dokáže si tieto situácie aj užívať s úsmevom. Ja sa nesmejem.

Víchrica zúrivo lomcuje preplneným stanom. Zababušení v superhrubých spacákoch a obhádzaní ruksakmi a vecami sa tlačíme k sebe aj keď nechceme. Sneh nahromadený na stane sa čo chvíľa pod silou vetra a vlastnou váhou zosúva a zasýpa okolie stanu, kde už takmer nevidno zapichnuté palice a čakany. Bože ako rád by som zaspal a nevedel o sebe aspoň na pár minút. Zo spacáku mi trčí iba nos, aj ten mi omŕza. Nohy sú tiež studené, nedokrvené, ako aj ruky. Zato hlava a hruď horí ohňom, ktorý nedovolí unavenému telu a mysli skutočný odpočinok.

Búšenie v spánkoch, sucho v ústach, spuchnuté očné viečka a pery. Neustály smäd, ktorý sa nedá zahasiť vodou z roztopeného snehu. Takto sa prevaľujem dlhé minúty, čo trvajú roky. A neustále narastá pocit plnosti mechúra. A potom aj dôverne známe zvuky a pohyby v oblasti čriev. Je zle. Musím bezpodmienečne ihneď von, nedá sa inak. Mechúr by mohla zachrániť prázdna plastová fľaša. Nesmela by ale byť pollitrová, býva to málo. To je ale jedno, pretože na črevné problémy podobnú vychytávku nemám.

V stane sa nedá ani pohnúť, kdeže sa posadiť a manévrovať. Obliekam sa poležiačky, navliekam ľadovcové topánky a mentálne sa pripravujem na najhoršie. Znie to ľahko, ale trvá to asi 25 minút, medzi každým úkonom je niekoľko nádychov a výdychov. Na moje potreby sa vedľa každého tábora kope spoločný výkop. Viem kde je a mám teda šťastie, že ho nemusím veľmi hľadať, keďže čelovka vo víchrici veľmi neosvetľuje okolie. Výkop je napoly zaviaty snehom, skočiac dnu sa zaborím vyše kolien. Jeho okraj už pred 80-kilometrovým vetrom a snehom nijako nechráni. Za tri hodinky svitá a za dve hodinky by sme mali vyraziť podľa plánu na vrcholový útok.

Ak chceš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch, spieva Tomáš z Le Payaco. Taký obyčajný deň.

Blaho. Horúca voda z hrdzavej rúry bez hlavice mi steká na hlavu a ďalej na uzimené telo. Pod nohami blato a vlhko, ale teraz mi to nevadí. Aká je tenká šupka civilizácie. Stačí nemať dva týždne možnosť sa osprchovať teplou vodou a človek sa akosi zvlčí. Pot prestáva smrdieť a už iba soľ je nepríjemná, pretože spôsobuje odreniny na miestach, kde dochádza k treniu. Nikto si už nemení oblečenie, buď má iba jedno alebo je to vlastne jedno. Už sa dávno optimalizovalo aj optimalizované.

Rusi však vedia, že komfort je návratom k ľudskosti a úroveň komfortu je relatívna. Preto sa nikto neobťažuje opravou hrdzavých deravých rúrok, tečúcich a nefunkčných kohútikov a hlavíc, nebodaj že by sa zaujímal o údržbu plesnivých unimobuniek či neefektívny kotol vyhrievajúci viac okolie ako vodu či o blatisté cestičky v tábore. To hlavné však vždy akosi funguje, ako inak aj všetko v Impériu. Nerozmaznaný homo sovieticus je v pohode a dokonca sa teší. Čistý človek, plné brucho a strecha nad hlavou. A kamaráti okolo. To stačí teraz aj nám. To sú skutočné hodnoty vyvážené zlatom. Vážiť si ich však paradoxne začíname, až keď o ne prichádzame, dobrovoľne či nedobrovoľne.

Táborová jedáleň. Miesto radosti, stretnutia priateľov. Je to svetský chrám prekypujúci dojmami. Raz sa chveje sa očakávaním, prekypuje nadšením či halasí prekáračkami, inokedy utichá pod ťažobou únavy, melanchólie či zmaru. Je centrom kruhu, táborovým ohňom, zdrojom jedla, tepla a človečiny. Celý deň vie človek znášať vrtochy osudu a svojej vlastnej hlúposti oveľa ľahšie, ak má na pozadí mysle ten žiarivý cieľ – pariacu sa misku pohánky, varenej zeleniny a maslových sušienok s kečupom a majonézou.

Hovoríte si, že čo to je za menu? Hlavne, že nám to chutí ako nám nikdy nič tak nechutilo. Teda aspoň mne. Netrpím nechutenstvom ako mnohí iní. Prieberčivý človek to má v horách ťažké. Ale kalíšok na zahriatie vždy dokáže zdvihnúť náladu a rozviazať jazyky. Spoločne prežité veci ožívajú vo farbistých opisoch. Nálada sa zlepší a družba sa utužuje. Spev z jedálenského stanu odnáša vietor z nočného horského údolia smerom k úpätiu hôr a pastier sa len usmeje popod fúz. Už videl a počul onakvejšie veci.

Ľadovec je v slovenčine nešťastné slovo. To slovo úplne postráda schopnosť evokovať v mysli to, čo sa pojmom ľadovec v skutočnosti označuje. Treba to vidieť, aby človek aspoň trochu pochopil. Je to ozrutná rieka ľadu, pohyblivá, vrtošivá, nebezpečná a zdanlivo nekonečná. Nezriedka takmer nepriechodná. Ale to zďaleka nie je všetko, musíš sa s týmto obrom dôverne spoznať. Hľadať si krivoľaké chodníčky medzi jeho vráskami hlbokými desiatky a stovky metrov, sledovať jeho denný nádych (topenie) a nočný výdych (mrznutie).

Sneh je jeho plášťom, raz priesvitným a tvrdým ako pancier a inokedy mäkkým a bielym ako perina, avšak záludne zakrývajúcim pasce trhlín.

Svoje zuby však vycerí najmä keď sa za teplých dní topí a rýchlo mení tvar, pričom si necháva telo obrusovať uvoľnenými skalami ako si celebrity dávajú u vizážistov robiť peeling. Keď si na seba hodí priveľa vrstiev snehu, zhadzuje ich do údolia obrovskou silou a rýchlosťou. Vyzlieka sa ako turista začiatočník po pol hodine výstupu. Môžem si myslieť, že mu rozumiem, že stačí dodržiavať známe a dané pravidlá a nič sa nemôže stať. Že k nemu stačí zhliadať s pokorou a úctou, avšak pevne a rozhodne. Ale on si ťa nájde a vyskúša.

Najprv ťa nechá nezaisteného chodiť mimo stopy po nestabilnom snehovom moste (bože koľká sprostosť!), aby ťa na inom zdanlivo bezpečnom mieste zhodil do trhliny plnej ľadovej vody. Ak máš veľké šťastie, vyviazneš šokovaný a podchladený. Pri menšom šťastí si odnesieš nejaké zranenia či omrzliny. Ak ho nemáš, odnesú teba. Ako chalana, ktorý sa išiel v C3 v noci vycikať pred stan, ale v noci sa pred stanom vytvorila 40-centimetrová trhlina plná vody a on do nej spadol hlavou dole a zasekol sa. Alebo neodnesú. Ako lyžiara, ktorý chcel zlyžovať z vrcholu a na štvrtom oblúku zmizol z povrchu zemského. A je tam kdesi doteraz. Ľadovec ho však za 15-20 rokov vyvrhne do údolia. Je tam pre týchto ľudí postavený pomník, výstraha i pripomienka.

A nakoniec vrchol. Je či nie je dôležitý? Kvôli nemu sme išli cez pol sveta. Je stelesnením hory a jej stredom, alebo je to len bod, kam sa treba dostať a vrátiť sa späť. Celý čas vo mne hlodajú pochybnosti. Ani po dvoch týždňoch úmornej driny, ani po oddychu sa ich neviem zbaviť. Čo je zmyslom tejto expedície ďaleko za hranice mojej komfortnej zóny? Vrchol? Videl som ho, bol blízko, teda vzdušnou čiarou. Áno, museli sme zdupkať, hora si našu prítomnosť nepriala. Vlastne si nepriala nikoho. Takže by som mal zostať smutný a nespokojný.

Miesto toho sa dostavila úľava a radosť. Pocit nabudenosti a vyhorenosti zároveň. Celá škála pocitov, ale sklamanie tam takmer nebolo. Osobne totiž verím, že utrpenie, ktoré človek prežíva pri akomkoľvek významnom výkone sa vyznačuje vlastnosťou sínusoidy, a ja som vnútorne dosiahol bod (má ho každý kopec, vnútorne ho volám „klimax“, hoci je to zrejme nesprávne), odkiaľ by už miera utrpenia mala začať relatívne klesať. Je teda možné, že by som to za priaznivých okolností zvládol. Ako posledný kilometer na maratóne.

Ak ti však nejde o rekord a nie si tesne pred infarktom, nie je výsledný čas a vlastne ani ten kilometer taký dôležitý. Dôležitý je ten pocit v tebe, ten sa nedá kúpiť, získať inak či sprostredkovať. A o čo väčšie útrapy, o to silnejšia je táto chemická odmena. I keď sa niekedy dostaví až s veľkým oneskorením, keď milosrdná pamäť premaže väčšinu príšerných spomienok. A že zostane na čo spomínať.

Možno ťa zaujme

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?