Nízkotatranská hrebeňovka, môj prvý diaľkový prechod

Hrebeňovku sme zvládli za pať dní, skúsenejší a zdatnejší turisti by ju dali za štyri. Nocovali sme v útulniach, okrem jednej noci v Chate M. R. Štefánika.
Keď prišla korona a leto 2020 som považovala za stratené (rozumej: žiadne stretávanie sa a žiadne hudobné festivaly), skrsol vo mne nápad vydať sa na Cestu hrdinov SNP. Napokon sa nezrealizoval, lebo covid nám počas leta dáva tak trochu pokoj a túžba chodiť medzi ľudí prevážila nad niekoľkotýždňovým trekom cez hory a doly.

Na nápad vyraziť na dlhšiu túru som však nezabudla, a koncom augusta 2022 sme sa v dvojčlennej zostave s mojím priateľom Dušanom vydali na hrebeňovku Nízkych Tatier, od Kráľovej Hole na Donovaly, ktorá kopíruje časť SNP-čky. Prechod sme zvládli za 5 dní, ale skúsenejší a zdatnejší turisti by ho prešli aj za 4 dni. Nocovali sme prevažne v útulniach, ale jednu noc sme strávili na Chate M. R. Štefánika pod Ďumbierom.

Deň 1: Vernár (Pusté pole) – útulňa Andrejcová

Prvý deň sa začal skoro. Vydali sme sa IC-čkom o šiestej z Bratislavy do Popradu, plán bol začať túru v Telgárte okolo 11tej dopoludnia. Kvôli spacáku zabudnutému vo vlaku bol začiatok kostrbatý – kým sme zohnali nový spacák v Poprade, nadväzujúci spoj do Telgártu nám odišiel a ďalší išiel až popoludní.

V miernom strese sa mi podarilo vymyslieť nový plán, a to odviezť sa autobusom do Vernára časť Pusté pole (meno tomu miestu naozaj svedčí) a začať túru s jeden a pol hodinovým oneskorením tu. Vydali sme sa teda po žltej a zelenej značke stúpať na Kráľovu Hoľu. Zo začiatku bolo stúpanie mierne a po asfaltke, potom sa zmenilo na prudké.

01 Martalúzka
Martalúzka, cesta bola miestami ťažšie priechodná

Highlightom tejto alternatívnej trasy bola prírodná rezervácia s piatym stupňom ochrany Martalúzka. Cestička tu viedla malinčím a čučoriedčím, miestami bola kvôli vegetácii ťažšie priechodná, a my sme dúfali, že snáď je ťažšie priechodná aj pre medvede, lebo sme cestou hore nikoho nestretli a hovorili sme si, že keď nebude nejaký maco tu, tak už asi nikde.

Martalúzka bola divoká a krásna, ale keď sme sa na hrebeni napojili na modrú značku, ktorá nás mala doviesť až na vrchol Kráľovej Hole, trošku nám odľahlo. Okolo vysielača sa prevaľovala hmla, ale morál bol dobrý. Na vrchole, po tisícmetrovom prevýšení, sme sa napojili na červenú značku, ktorá nás sprevádzala celých päť dní až na Donovaly.

03 začiatok červenej značky na hrebeni
Na hrebeni

Začal nás trochu tlačiť čas, ale unaveným nohám to z Kráľovej Hole na útulňu Andrejcová, kde sme mali rezervovaný nocľah (stál nás 5 €), trvalo asi tri hodiny. Nakoniec sme na Andrejcovú prišli o pol ôsmej a mali sme čas iba na rýchle zjedenie polievky a vypitie piva (čapujú tu remeselné pivo).

Aj keď nám na Andrejcovej nocľah rezervovali, kto prvý príde, ten prvý berie a nám sa ušli posledné miesta v stane priamo na hrebeni, iba pár krokov od červenej značky. V noci bola zima, zver ručala (vraj medvede), vietor zavýjal – bolo to dobrodružstvo.

Deň 2: Útulňa Andrejcová – Ramža

Na druhé ráno sme sa zobudili do hmly. Na Andrejcovej sa raňajky podávajú o šiestej alebo siedmej ráno, my sme ešte ako neskúsení hrebeňovkári zvolili neskorší variant. Zásoby vody sme doplnili z prameňa priamo pri útulni a vydali sa na cestu.

Druhý deň bol jednoznačne najťažší a najmonotónnejší. Značka viedla raz strmo dolu, potom strmo hore a výhľadov veľa nebolo. Asi najhorší bol úsek okolo sedla Priehyba, kde to bolo naozaj trápenie a od toho momentu ma kolená neprestali bolieť.

06 andrejcová v hmle
Útulňa Andrejcová v rannej hmle

Značka viedla často lesom, niekedy kosodrevinou. Navyše, časy na smerovníkoch sú v tomto úseku značne podhodnotené – ak bolo písané 40 minút, bola to asi hodina. Toto nám potvrdila aj skupinka hrebeňovkárov idúcich opačným smerom a na morále nám to nepridalo.

Posledná hodina túry pred útulňou Ramža viedla lesným úbočím a keď sme sa z neho vynorili, uvideli sme na skale oranžové šípky. Odignorovali sme ich a pokračovali ľahšou “dvojprúdovou” cestou vedúcou nadol. Takto sme stratili asi 20 minút, kým sme si uvedomili, že nevidíme červenú značku. Nezostalo nám nič iné, iba sa obrátiť a ísť späť k šípkam.

08 počas dňa sa aj vyčasilo
Cez deň sa aj vyčasilo

Na Ramžu sme dorazili okolo pol šiestej a prešťastní sme zistili, že v menšej útulni s kapacitou asi desať ľudí ešte je miesto. Ramža bola jediná útulňa na našej trase, kde nebol chatár, tak sme si otvorili konzervy a namiesto piva sa občerstvili čerstvou vodou z prameňa, ktorý je od chaty vzdialený asi 300 metrov. V útulni sa nachádza aj piecka, ale aj bez kúrenia bolo prekvapivo teplo a mne bol dopriaty kvalitný spánok.

Počas prechodu sa síce vyskytli menšie krízy, ale ako poznamenal Dušan, jediné, čo nám chýbalo, boli špekačky a klobásy na opekanie pri útulniach :)

Deň 3: Ramža – Chata M. R. Štefánika pod Ďumbierom

Na Ramži nás ráno zobudilo slnko, tak sme sa vzpružení relatívne rýchlo zbalili a pokračovali v ceste. Asi po dvoch hodinách chôdze pekným lesom sme prišli do sedla Čertovica, ktoré rozdeľuje hrebeň Nízkych Tatier na dve časti. Boli sme v pomyselnej polovici túry! O jedenástej už na Čertovici v penzióne varili a s väčšinou našich spolunocľažníkov sme sa tu stretli na teplom obede.

Cieľom tretieho dňa bolo doraziť na Štefáničku, čo je šesť hodín chôdze od Ramže. Cítili sme sa motivovane, premýšľali sme aj nad výstupom na Ďumbier, ktorý sme chceli dať zo Štefáničky naľahko. Prvé stovky výškových metrov z Čertovice boli pomerne nepríjemné a strmé, ale keď sme za sebou nechali lyžiarske stredisko, naskytli sa nám pohľady na Vysoké Tatry a trasa viedla zväčša pozvoľna nahor cez kosodrevinu a horské lúky.

13 štefánička v diaľke
Štefánička v diaľke

Na chatu sme dorazili medzi prvými, niečo po tretej. Aj keď túra v ten deň nebola veľmi náročná, tie tri dni na nohách už bolo cítiť, tak sme sa rozhodli výstup na Ďumbier (ktorý sa síce nachádza mimo červenej SNP-čkovej značky, ale bol by hriech ho nezaradiť) urobiť na ďalší deň, cestou na Chopok.

Trasa, ktorá viedla od Štefáničky priamo hore na Ďumbier cez kosodrevinu, bola tak či tak uzatvorená, dalo sa naň vyjsť iba z Krúpového sedla po vrcholovej červenej. Nocľah na Štefáničke nás vyšiel na 35 € na osobu aj s raňajkami, ale za tú teplú sprchu to určite stálo :)

Deň 4: Chata M. R. Štefánika – Ďurková

Štvrtý deň prechodu bol asi najkrajší. Keď sme po raňajkách o siedmej vyrazili zo Štefáničky, bolo krásne slnečno, ale zároveň prekvapivo veterno. Nemyslela som si, že rukavice, ktoré som niesla zabalené na spodku ruksaku, využijem, ale v tom vetre som bola za ne vďačná. Stúpanie do Krúpového sedla pripomínalo vysokotatranskú túru – veľké kamene sa občas zvŕtali pod nohami.

V sedle sme zložili ruksaky a ľahkým krokom sme skoro vybehli na Ďumbier. Počas výstupu bol v rannom svetle krásne vidno masív Vysokých Tatier a Liptovskú Maru.

15 tatry spod ďumbiera
Vysoké Tatry spod Ďumbiera

Na vrchole sme sa kvôli vetru dlho nezdržali, rýchlo sme zbehli dolu, s povzdychom si vyložili ruksaky na chrbát a napojili sa na “vydláždenú” magistrálu, ktorá nás s prestávkami doviedla až na Dereše za Chopkom.

Ako sme sa približovali k Chopku, a tým pádom aj stanici lanovky, tak pokojnú atmosféru ranných hôr vystriedal skoro plynulý zástup ľudí, ktorí si v sviatočný deň vyrazili na menšiu túru. V predchádzajúce dni sme stretávali málo ľudí a skoro s každým sme sa dali do reči, preto stretnúť takú masu ľudí naraz bol šok.

Po čaji na Kamennej chate pod Chopkom a obligatórnom výstupe na Chopok (ktorý bol kvôli veľkému množstvu ľudí trochu náročný na koordináciu) konečne prestal fúkať vietor a my sme si užívali príjemnú prechádzku na Dereše.

18 pohľad na Ďurkovú
Na Ďurkovú treba zísť z hrebeňa

Zástup ľudí redol a po prekonaní vrchu Poľana sme už zase stretávali len diaľkových turistov. Posledný výstup dňa už pri zatiahnutej oblohe bol Chabenec. Z jeho vrchu sme dole na ľavom úbočí videli útulňu Ďurková, kde sme mali v ten deň prespať. Nocľah sa tu nedá rezervovať vopred – nikde sme sa preto veľmi nezdržiavali. Z tohto dôvodu sme sa aj tíško tešili, keď sme pri strmom výstupe na Chabenec obiehali skupinu asi ôsmich naložených SNP-čkárov.

Nakoniec sa nám v útulni ušlo skvelé miesto na matraci. Neskôr sa úplne zaplnila a niektorí nocľažníci sa museli uspokojiť s miestom v jedálni na zemi. Za nocľah na Ďurkovej sme dali 7 €, potúžili sa plechovkovým pivom aj skvelou šošovicovou polievkou. Do spacákov sme sa uložili skoro, lebo nás mal čakať najnáročnejší deň.

Deň 5: útulňa Ďurková – Donovaly

Budík sme mali nastavený na pol šiestu ráno, ale už o pol piatej nás prebudilo vstávanie a balenie si ruksakov ostatných turistov. Tak sme aj my vstali ešte za tmy a s čelovkami v polospánku si vonku pred útulňou chystali veci. Cieľom dňa bolo dôjsť až na Donovaly, a turistická mapa po vypočítaní trasy ukazovala hrôzostrašných 8 hodín 50 minút. Navyše, posledný autobus z Donovalov išiel už čosi pred pol šiestou podvečer a my sme to v ten deň chceli stihnúť až do Bratislavy.

Výstup z Ďurkovej späť na hrebeň bol psychicky náročný, ale vidieť svitanie na nízkotatranskom hrebeni bol zážitok. Môj najobľúbenejší úsek hrebeňovky bol práve tento skorý ranný pochod mierne zvlneným terénom cez sedlo Zámostskej hole a Latiborskú hoľu.

Prechod pokračoval horskými lúkami cez vrch Skalka a kosodrevinou až na Veľkú Chochuľu. Odtiaľto sme už videli cieľ našej cesty – Donovaly. Špekulovali sme, či by sa nám nabudúce nehodilo rogalo, lebo aj keď Donovaly vyzerali blízko, smerovník ukazoval, že cieľ je vzdialený ešte viac ako štyri hodiny.

Zostup do Hiadeľského sedla bol zničujúci, na konci som už nevedela, čo mám robiť s boľavými kolenami. Zostup je nepríjemný, najprv prudko po kameňoch a suti, neskôr stále prudko v lese. Keď sme konečne prišli do sedla, dopriali sme si obed a odpočinok v prístrešku. Tento prístrešok má aj časť, kde sa dá prespať. Prameň v Hiadeľskom sedle bol koncom leta skoro vyschnutý, voda len kvapkala.

Dušan bol síce najprv proti, ale podarilo sa mi ho presvedčiť, že vzhľadom na stav našich kolien je vynechať vrch Kozí chrbát dobrý nápad. V Hiadeľskom sedle sme teda odbočili na žltú značku a na červenú sme sa opäť napojili asi po hodine v sedle Hadľanka.

22 na velkej chochuli
Na Veľkej Chochuli

Posledné dve hodiny viedli lúkami a potom lesom. Napriek očakávaniam sme mali dobrý čas, v Hiadeľskom sedle sme boli dokonca už o dvanástej, tak sme si ešte dopriali občerstvenie asi hodinu od Donovalov, v útulni Kečka. Túto pekne udržiavanú útulňu je možné využiť aj na prespanie.

Na Donovaly sme prišli okolo štvrtej, unavení sa najedli v predraženej kolibe, rozprávali sa o zážitkoch a čakali na autobus do Zvolena, kde sme mali prestup na druhý autobus do Bratislavy.

Celá naša trasa merala asi 102 kilometrov, nastúpali aj zostúpali sme 5500 výškových metrov a najvyšším bodom trasy bol vrch Ďumbier. Počas prechodu sa síce vyskytli menšie krízy, ale ako poznamenal Dušan, jediné, čo nám chýbalo, boli špekačky a klobásy na opekanie pri útulniach :)