Z Belianok do Smokovca cez Žltú lávku

Mierne nostalgická spomienka na poslednú lyžovačku sezóny 2019/20, časovo ešte v rámci oficiálnej skialpovej periódy v Tatrách. Odvážny plán prejsť zo Ždiaru na Popradské pleso sa v priebehu dňa zredukoval, ale aj tak to bol (pre mňa určite) výživný záver…
Mierne nostalgická spomienka na poslednú lyžovačku sezóny 2019/20, termínovo ešte v rámci oficiálnej skialpovej periódy v Tatrách. Odvážny plán prejsť zo Ždiaru na Popradské pleso sa v priebehu dňa zredukoval, ale aj tak to bol (pre mňa určite) výživný záver sezóny.

Výjazdy s Lukášom bývajú trochu extrémne, ale tento začiatok je naozaj sado-maso. Som nažhavený na pekné počasie v Tatrách a vystrašený z vysielania stanice TV Matovič, ktorá do nemoty točí o veľkonočnom zákaze vychádzania. Možno to bude posledná lyžovačka sezóny. Takže sa ochotne dávam nahovoriť na ambiciózny plán túry. Už s menším nadšením akceptujem požiadavku dostaviť sa pred treťou v noci (!) na dohodnuté miesto pri Trenčíne. To preto, aby sme stihli autobus, ktorý o 6:00 odchádza zo Smokovca do Ždiaru.

Pre obyvateľa bratislavského satelitu to znamená  budíček o 01:00. Do postele sa neviem dostať skôr ako o jedenástej a počítajúc ovečky začínam tušiť, že nedostatok spánku si neskôr vypýta daň. Mátožne sadám do auta. Pri Trenčíne nakladám Lukáša 1, o pár kilometrov ďalej Lukáša 2. V Smokovci odstavujem presne o piatej – o trištvrte hodiny skôr ako bolo treba. V koronačase je radosť jazdiť po nočnom Slovensku.

Na parkovisku trochu nasilu tlačíme raňajky, voľný čas treba nejako využiť. Lokálny autobus máme len pre seba, ale strašne sa pod tými Tatrami šmochce, aj kávičku na pumpe si šofér dopraje.

Celková vzdialenosť: 28699 m
Celkové stúpanie: 2698 m
Celkový čas: 12:29:24
Stiahnuť GPX

Belianske Tatry, Široké sedlo

O siedmej vystupujeme v zavretom lyžiarskom stredisku Ždiar – Strednica (1050 m). Spúšťame sa dolu zjazdovkou po primrznutých zvyškoch snehu a dole zisťujeme, že na pásy to nie je ani náhodou. Nasledujú takmer dve hodiny pochodu v skeletoch. S výnimkou Lukáša 1 – ten veľkú časť výstupu Monkovou dolinou absolvuje v crocsoch.

Pásy lepíme až nad kosodrevinou, pri základovej lavíne vypadnutej z južne orientovaného svahu. Nad lavínou si musíme vyslúžiť bobríka odvahy v strete s agresívnym operencom, ktorého Lukáš 2 identifikuje ako tetrova hôľneho. Vydáva zvláštne syčavé zvuky, naparuje sa a naznačuje výpady smerom ku mne, hoci je 20-krát menší. Vraj PLACHÝ kurovitý vták. Wikipedia buď píše blbosti, alebo je to tokajúci samec a považuje ma za nádejnú partnerku. Dávam mu prezývku Boris.

07 Pod Sirokým sedlom
Pod Širokým sedlom, výhľad na Ždiar (viac fotiek v galérii)

Do Širokého sedla (1825 m) prichádzame o 9:45 h. Slnko, výhľady na Ždiarsku vidlu, Jahňací štít a celý východný koniec Tatier. Užívam si to a prestávam ľutovať dlhý turistický začiatok. Ešte musíme kúsok vystúpať do Vyšného Kopského sedla, zhadzujeme pásy a lyžujeme k Bielemu plesu. Odtiaľ je to staré známe utrpenie v kosodrevine. Snažíme sa nestrácať výšku a s trochou námahy sa nám darí vytraverzovať až k Zelenému plesu (1545 m).

Chata je zatvorená, jej okolie ľudoprázdne, vďačne využívame voľné lavičky na skorý obed. Časomiera hlási 11:00 h, v duchu počítam a snažím sa neprejavovať skepsu ohľadom splnenia pôvodných cieľov.

Veľká Zmrzlá dolina, Baranie sedlo

Fľaška púšťa na haršajzniach, hoci efektívnejšie by to asi bolo napešo. Medzi úsekmi na slnku a v tieni je brutálny teplotný rozdiel. Keďže sa mi nechce vyťahovať z batohu bundu, snažím sa držať čo najdlhšie na slnku. Pod Baraním sedlom (2384 m) obúvame mačky a o 13:15 h sme hore.

Debatujeme o ďalšom postupe. Návrhy týkajúce sa oblasti na západ od Prielomu radšej nekomentujem, ale nápad prejsť medzi Studenými dolinami namiesto Priečneho sedla cez Žltú lávku sa mi pozdáva. Asi preto, lebo som s ním prišiel ja ;) Neuvedomujúc si, že z Lávky asi bude treba zlyžovať Streleckými poliami až na dno doliny.

16 Fľaška
Fľaška nad Zeleným plesom (viac fotiek v galérii)

Lukáš 1 počíta v hlave výškové metre a hovorí, že podľa neho v porovnaní s Priečnym časovo až tak veľa nestratíme. Rád tomu verím, zabúdajúc, že pre Lukáša nejakých 300 – 400 výškových nehrá rolu…

Malá Studená dolina, Žltá lávka

V hornej časti klasického zjazdu z Baranieho sedla ku Téryho chate si užívame fajnový firn, nižšie okolo Spišských plies to už je mokrá brečka. Chatu obchádzame, chceme sa čím skôr dostať do tieňa pod severnými stenami Prostredného hrotu.

Žľab do Žltej lávky (2310 m) je zo strany Malej Studenej doliny rozdelený na dve časti ostrým skalnatým hrebienkom. Vyberáme si širšiu ľavú časť, s mačkami na nohách a cepínmi v ruke stúpame hore. Lukášovia sa nejako ponáhľajú, začínam cítiť prebdenú noc a bez výčitiek svedomia ich nechávam prešliapávať stopu.

22 Zltá lávka
Žltá lávka (viac fotiek v galérii)

V sedle sme o 15:30 h. Pod nami smerom do Veľkej Studenej doliny padá jeden z najfotogenickejších lyžiarskych žľabov Tatier. V najstrmšej časti má sklon príjemných 40 stupňov, z jednej strany ho ohraničuje monumentálna stena Žltej veže s charakteristickým sfarbením a celý zjazd až na dolný koniec Streleckých polí má takmer 700 výškových metrov.

Veľká Studená dolina, Hranatá veža

Niekde v polovici dlhej lyžovačky zo Žltej lávky zastavujem, pozerám do horného konca doliny a svitá mi, že návrat ku Zbojníckej chate nebude zadarmo. Keby sme s tým teraz sekli, možno by sa ešte dalo nejako vytraverzovať s menšou stratou výšky… Ale potreba odmeniť sa zjazdom za namáhavé výstupy je silnejšia ako pud sebazáchovy.

Na dne doliny sa vraciame do reality. Je 16:00 h a sme výške asi 1600 m. Padá prvý návrh zabaliť to a zlyžovať na Hrebienok. Lukáš 2 to zobral na seba. Hovorí mi z duše, no zároveň nechcem pokaziť deň Lukášovi 1, ktorý zásadne túru nekončí za denného svetla. Už nesnívame o prechode do ďalšej doliny, ale aspoň Svišťový štít by sme mohli zvládnuť.

28 Zjazd zo Zltej lávky
Zjazd zo Žltej lávky (viac fotiek v galérii)

Výrazne pomalším tempom stúpame hore dolinou. Pod chatou súdime, že aj ten Svišťový je akosi ďaleko. Nový cieľ je Hranatá veža (2226 m) – trochu nevýrazný, ale predsa len vrchol, dokonca v hlavnom tatranskom hrebeni. A hlavne pomerne ľahko dosiahnuteľný. Točíme doprava cez Zbojnícke plesá, kde sa odpája Lukáš 2. Trochu to v predchádzajúcich dňoch prehnal s horskými aktivitami, počká na nás pod Malým Závratom pri Zbojníckej kope.

Aj ja toho v stúpaní na vežu začínam mať plné kecky. Lukáš 1 ide ako stroj. Keď sa o 17:30 h došúcham na vrchol, už ma tam štvrťhodinku čaká. Dolu z veže lyžujem štýlom „na prežitie“, nohy už v ťažkom snehu neposlúchajú a nechcem si privodiť úraz. Nižšie v doline napodiv trochu ožívam, Generálom a Húpačkami sa veziem s pasiou. Čelovky ešte nie je nutné vyťahovať.

Na pochod z Hrebienka do Smokovca sa mi vôbec nechce spomínať. Skončili sme o 19:20 h, majúc za sebou vyše 12 hodín, 30 kilometrov a 2700 výškových metrov prvotriednej tatranskej ski turistiky v nádhernom jarnom počasí.

34 Stúpanie na Hranatú vežu
Hranatá veža (viac fotiek v galérii)

Doma ako odmena za športový výkon prichádza imunitné okno ako z učebnice. Herpesov som sa nevedel  zbaviť dva týždne. Krásne fotky od Lukáša 1 (výber z nich nájdeš v galérii) dorazili až po mesiaci – celý zvyšok apríla bolo také nádherné počasie, že lietal po horách a na fotky si nevedel nájsť čas. S odstupom času som si o to intenzívnejšie uvedomil, že mám byť vďačný za takýto záver čudnej skialpovej sezóny.

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?