Južné rebro, lahôdka pre ceprov

Južné rebro na Volej veži je asi najlepšia voľba pre zelenáča, ktorý doteraz v Tatrách neliezol, alebo len na druhom konci za niekým skúsenejším, a chce s týmto nelichotivým stavom niečo urobiť. Nízka obtiažnosť, štyri dĺžky, južná orientácia, lepené štandy,…
Južné rebro na Volej veži je asi najlepšia voľba pre zelenáča, ktorý doteraz v Tatrách neliezol, alebo len na druhom konci za niekým skúsenejším, a chce s týmto nelichotivým stavom niečo urobiť. Nízka obtiažnosť, štyri dĺžky, južná orientácia, lepené štandy, pevná skala.

Na Popradské pleso prichádzame v sobotu dopoludnia a deň spočiatku vyzerá nádejne. Rezervujeme si nocľah a odkladáme nadbytočný matroš. Dnes neplánujeme liezť. Skúsime vyjsť na Chatu pod Rysmi a odtiaľ možno cez Kohútik na Vysokú. Lenže pod reťazami je zápcha a navyše začína regulérne pršať. Otáčame to nazad.

Na trase, ktorú sme v sobotu mali v pláne, o 5 dní neskôr, 20. septembra 2018, nešťastne zahynul môj občasný tatranský parťák Paľo. Aj tento víkend mal ísť s nami, na poslednú chvíľu to zrušil… Každá návšteva Tatier bude mať odteraz zvláštnu príchuť. Namiešanú zo spomienok na vzácneho človeka, z nepochopiteľnosti hier osudu, novej dimenzie rešpektu k horám.

Polovica partie sa ukladá  v chilloutovej miestnosti hotela dospať deficit vyvolaný skorým ranným vstávaním, ja s Martinom odchádzame trochu poliezť do stien Ostrvy. Stíhame len prvú dĺžku športovo odistenej Júlovej (5+).

Skala je miestami zatečená, na prvom štande sa pri doberaní trasiem od zimy a ostáva asi hodina do zotmenia. Keď Martin dolezie, súhlasí, že pokúšať sa to dnes preliezť celé by bolo tlačenie na hranu. Spúšťam ho dole a následne on mňa, čo sa na jednoduchom 60 m lane nezaobíde bez menších komplikácií, keďže dĺžka má 45 metrov.


Trasa z Popradského plesa: 11,6 km, nastúpaných 902 m (Locus), čas lezenia v ceste cca 2 h, celkový čas 7:17 h. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.

Z našej dvojky som vraj ten skúsenejší – v Tatrách som vyliezol zo šesť ciest a z toho dve chabé dĺžky aj natiahol a pozakladal. Považujúc túto kvalifikáciu za dostatočnú na klasu III UIAA, navrhujem Martinovi na nedeľu Južné rebro na Voliu vežu. Maťo je vybavený celkom slušným železiarskym sortimentom, no tvrdí, že v Tatrách ešte nič neliezol. Návrh si rýchlo osvojuje.

Ceper (błędnie: cepr) – określenie używane przez górali w odniesieniu do turystów przyjeżdżających z nizinnych rejonów Polski.
pl.wikipedia.org

V nedeľu ráno vyrážeme po bohatých raňajkách pred ôsmou. Počasie sa oproti sobote má zlepšiť a dá sa čakať ešte väčší nával ľudí ako včera, chceme byť pod stenou čo najskôr. Pri Žabích plesách predbiehame českú zmiešanú dvojku s rovnakým cieľom ako máme my. V stenách Volovky už sú nalezení ľudia, no pod nástupom do Južného rebra sme sami, ani vyššie v ceste nikoho nevidno.

Volia Veža - Južné rebro
Južné rebro pekne vidno už zdiaľky. Na šikmú rampu pod ním je lepšie ísť po trávach z pravej strany. (viac fotiek v galérii)

Väčší ruksak nechávame dole, do menšieho balíme veci pre oboch. Začíname na pravej strane rebra a Martin lezie prvý. Nerozlezeným nám prvé dve dĺžky idú trochu ztuha. Zakladáme do každej dierky, špekulujeme nad predlžovaním istenia vzhľadom na ďalší smer cesty – skrátka typickí tatranskí začiatočníci. Na toto je Južné rebro ideálne. V jeho jasnej línii sa na rozdiel od väčšiny iných ciest prakticky nedá stratiť správny smer, a to ani v prípade horšej viditeľnosti.

Štandy tvoria vŕtané a chemicky kotvené borháky, ktoré treba prepojiť vlastnou slučkou. Na prvých dvoch nás vždy dobieha líder z českej dvojky, ale pri troche snahy nie je problém pomestiť sa. Druhú dĺžku končím na malej vežičke, ktorá vytvára celkom fotogenickú scenériu. Škoda, že sa zhoršuje počasie.

Volia Veža - Južné rebro
Štand na vežičke (viac fotiek v galérii)

Postupne nadobúdame istotu, zlepšujeme prácu s lanom a náš pohyb v ceste sa zrýchľuje. Martin bez problémov naťahuje tretiu dĺžku, na ktorej konci sa cesta stretáva s vedľajšou Štáflovkou (V-). Pred rokom som ju liezol s Robom a Braňom a nedávno ju pekne opísala aj Deny. Zrejme by sme dnes zvládli aj Štáflovku, ale nerátajúc včerajšok (a zimné skialpové výlety) spolu lezieme prvý raz – potrebovali sme si overiť, ako na tom sme.

Posledná dĺžka vychádza na mňa a je to už len dolez. Oproti schádzajú dvaja mierne dezorientovaní Poliaci s úmyslom zlaniť do doliny. Posielam ich preč z rebra, ktoré je plné ľudí. Pochopili. Neskôr vidím, že našli prvý zlaňák v žľabe vedľa rebra. Keby sme mali dvojité lano, zlanili by sme tadiaľ aj my. Ale nemáme. Takže zostup bude po vlastných. Až dodatočne sa od Deny a Matúša dozvedám, že sú to dva zlaňáky po 30 m, čo by nám vyšlo aj s jednou 60-kou.

Volia Veža - Južné rebro
Chvíľa vrcholovej slávy pre výživnú orieškovú pastu Pure Nuts. Päť sekúnd po nafotení skončila v bruchu hladného horolezca.

Na vrchole niečo zjeme, pofotíme a začíname hľadať cestu dolu. Nechceme sa zdržiavať. Čaká nás ešte dvojhodinový pochod dolinou, ďalšia hodinka z Popradského ku autu, a potom dlhá cesta do Bratislavy. Pre peší zostup popri severovýchodnej hrane Volej veže do Východnej Volej štrbiny mám jednu dobrú radu – drž sa mužíkov a nesnaž sa hľadať vlastnú líniu. Ak tak urobíš, oľutuješ. Aj mužíkmi vyznačená trasa je miestami slušne exponovaná.

Zo štrbiny (sedlo medzi Volou a Žabou vežou) späť na rampu pod Južným rebrom je to už pohoda. Berieme odložený ruksak, posielam správu druhej polovici autoposádky o predpokladanom príchode na Popradské a frčíme dole ku plesám. Tam chvíľu naberáme sily na slalom pomedzi davy na turistickom chodníku. Kúsok po tretej prekvapujeme Janu s druhým Martinom. Ako inak, po lezení v Ostrve chillujú na obvyklom mieste na prvom poschodí hotela.

A to je koniec príbehu o dvoch tatranských zelenáčoch, ktorí si na Južnom rebre overili, že sa im oplatí zainvestovať do dvojitého lana a nabudúce naliezť do niečoho vážnejšieho.


Autor odporúča

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?