Južné rebro na Volej veži je asi najlepšia voľba pre zelenáča, ktorý doteraz v Tatrách neliezol, alebo len na druhom konci za niekým skúsenejším, a chce s týmto nelichotivým stavom niečo urobiť. Nízka obtiažnosť, štyri dĺžky, južná orientácia, lepené štandy, pevná skala.
▬ Napísal: Jaro

Na Popradské pleso prichádzame v sobotu dopoludnia a deň spočiatku vyzerá nádejne. Rezervujeme si nocľah a odkladáme nadbytočný matroš. Dnes neplánujeme liezť. Skúsime vyjsť na Chatu pod Rysmi a odtiaľ možno cez Kohútik na Vysokú. Lenže pod reťazami je zápcha a navyše začína regulérne pršať. Otáčame to nazad.

Na trase, ktorú sme v sobotu mali v pláne, o 5 dní neskôr, 20. septembra 2018, nešťastne zahynul môj občasný tatranský parťák Paľo. Aj tento víkend mal ísť s nami, na poslednú chvíľu to zrušil… Každá návšteva Tatier bude mať odteraz zvláštnu príchuť. Namiešanú zo spomienok na vzácneho človeka, z nepochopiteľnosti hier osudu, novej dimenzie rešpektu k horám.

Polovica partie sa ukladá  v chilloutovej miestnosti hotela dospať deficit vyvolaný skorým ranným vstávaním, ja s Martinom odchádzame trochu poliezť do stien Ostrvy. Stíhame len prvú dĺžku športovo odistenej Júlovej (5+).

Skala je miestami zatečená, na prvom štande sa pri doberaní trasiem od zimy a ostáva asi hodina do zotmenia. Keď Martin dolezie, súhlasí, že pokúšať sa to dnes preliezť celé by bolo tlačenie na hranu. Spúšťam ho dole a následne on mňa, čo sa na jednoduchom 60 m lane nezaobíde bez menších komplikácií, keďže dĺžka má 45 metrov.


Trasa z Popradského plesa: 11,6 km, nastúpaných 902 m (Locus), čas lezenia v ceste cca 2 h, celkový čas 7:17 h. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.

Z našej dvojky som vraj ten skúsenejší – v Tatrách som vyliezol zo šesť ciest a z toho dve chabé dĺžky aj natiahol a pozakladal. Považujúc túto kvalifikáciu za dostatočnú na klasu III UIAA, navrhujem Martinovi na nedeľu Južné rebro na Voliu vežu. Maťo je vybavený celkom slušným železiarskym sortimentom, no tvrdí, že v Tatrách ešte nič neliezol. Návrh si rýchlo osvojuje.

Ceper (błędnie: cepr) – określenie używane przez górali w odniesieniu do turystów przyjeżdżających z nizinnych rejonów Polski.
pl.wikipedia.org

V nedeľu ráno vyrážeme po bohatých raňajkách pred ôsmou. Počasie sa oproti sobote má zlepšiť a dá sa čakať ešte väčší nával ľudí ako včera, chceme byť pod stenou čo najskôr. Pri Žabích plesách predbiehame českú zmiešanú dvojku s rovnakým cieľom ako máme my. V stenách Volovky už sú nalezení ľudia, no pod nástupom do Južného rebra sme sami, ani vyššie v ceste nikoho nevidno.

Väčší ruksak nechávame dole, do menšieho balíme veci pre oboch. Začíname na pravej strane rebra a Martin lezie prvý. Nerozlezeným nám prvé dve dĺžky idú trochu ztuha. Zakladáme do každej dierky, špekulujeme nad predlžovaním istenia vzhľadom na ďalší smer cesty – skrátka typickí tatranskí začiatočníci. Na toto je Južné rebro ideálne. V jeho jasnej línii sa na rozdiel od väčšiny iných ciest prakticky nedá stratiť správny smer, a to ani v prípade horšej viditeľnosti.

Štandy tvoria vŕtané a chemicky kotvené borháky, ktoré treba prepojiť vlastnou slučkou. Na prvých dvoch nás vždy dobieha líder z českej dvojky, ale pri troche snahy nie je problém pomestiť sa. Druhú dĺžku končím na malej vežičke, ktorá vytvára celkom fotogenickú scenériu. Škoda, že sa zhoršuje počasie.

Postupne nadobúdame istotu, zlepšujeme prácu s lanom a náš pohyb v ceste sa zrýchľuje. Martin bez problémov naťahuje tretiu dĺžku, na ktorej konci sa cesta stretáva s vedľajšou Štáflovkou (V-). Pred rokom som ju liezol s Robom a Braňom a nedávno ju pekne opísala aj Deny. Zrejme by sme dnes zvládli aj Štáflovku, ale nerátajúc včerajšok (a zimné skialpové výlety) spolu lezieme prvý raz – potrebovali sme si overiť, ako na tom sme.

Posledná dĺžka vychádza na mňa a je to už len dolez. Oproti schádzajú dvaja mierne dezorientovaní Poliaci s úmyslom zlaniť do doliny. Posielam ich preč z rebra, ktoré je plné ľudí. Pochopili. Neskôr vidím, že našli prvý zlaňák v žľabe vedľa rebra. Keby sme mali dvojité lano, zlanili by sme tadiaľ aj my. Ale nemáme. Takže zostup bude po vlastných. Až dodatočne sa od Deny a Matúša dozvedám, že sú to dva zlaňáky po 30 m, čo by nám vyšlo aj s jednou 60-kou.

Na vrchole niečo zjeme, pofotíme a začíname hľadať cestu dolu. Nechceme sa zdržiavať. Čaká nás ešte dvojhodinový pochod dolinou, ďalšia hodinka z Popradského ku autu, a potom dlhá cesta do Bratislavy. Pre peší zostup popri severovýchodnej hrane Volej veže do Východnej Volej štrbiny mám jednu dobrú radu – drž sa mužíkov a nesnaž sa hľadať vlastnú líniu. Ak tak urobíš, oľutuješ. Aj mužíkmi vyznačená trasa je miestami slušne exponovaná.

Zo štrbiny (sedlo medzi Volou a Žabou vežou) späť na rampu pod Južným rebrom je to už pohoda. Berieme odložený ruksak, posielam správu druhej polovici autoposádky o predpokladanom príchode na Popradské a frčíme dole ku plesám. Tam chvíľu naberáme sily na slalom pomedzi davy na turistickom chodníku. Kúsok po tretej prekvapujeme Janu s druhým Martinom. Ako inak, po lezení v Ostrve chillujú na obvyklom mieste na prvom poschodí hotela.

A to je koniec príbehu o dvoch tatranských zelenáčoch, ktorí si na Južnom rebre overili, že sa im oplatí zainvestovať do dvojitého lana a nabudúce naliezť do niečoho vážnejšieho.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?