Kyseľ nie je ferrata, ale divočina. Najlepšie chutí osamote

Po dvoch rokoch od jej znovuotvorenia som sa konečne dostal do rokliny Kyseľ v Slovenskom raji. A prekvapila ma. Napriek všetkému, čo som o nej čítal, videl a počul.

Keď Kyseľ v roku 2016 po dlhých 40 rokoch uzávery znovu otvorili, bola to veľká sláva. Napísalo, nafotilo a nakrútilo sa o ňom viac než dosť, aj na Zagurami. Skúsim len stručne zhrnúť svoje postrehy:

» Nečakaj rýchlu poldňovú túru. Roklina sa nachádza pomerne ďaleko od nástupných bodov do Slovenského Raja. Nám celý okruh z Podlesku cez Kláštorisko trval 6,5 hodiny, a to s využitím bicyklov pri návrate. Nijako sme sa neponáhľali a na začiatku si urobili menšiu zachádzku cez prielom Hornádu (neurob rovnakú chybu, pohľad na odpadky priplavené riekou naozaj nie je pekný). Možno sa dá uvažovať o čase o hodinu kratšom, menej už asi nie.

» Nie je to práve lacná záležitosť. Začína to parkovným, pokračuje vstupným do Raja (5 €), vstupným na ferratu (5 €), predraženým bufetom na Kláštorisku a končí požičaním bicyklov (5 až 7,5 €). Kto si neprinesie ferratovú výbavu, musí rátať s ďalšími cca 10 eurami minutými v požičovni.

Trasa podľa Locusu: dĺžka 25 km (z toho asi 8 km bicykel), vystúpaných 810 m, celkový čas 6:26 h, čas pohybu 5:04 h. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.

» Kyseľ sa na rakúske či talianske ferraty podobá ešte menej ako zaistená cesta na Martinských holiach. To nie je kritika – len upozornenie, aby nikto nečakal vysoké dávky vertikálneho adrenalínu. Oficiálna klasa ferraty je C, no netreba ju brať veľmi vážne. Ide len o zopár preliezačiek. Dva exponovanejšie úseky môžu u neskúseného na pohľad vyvolať obavy. Ale prelezie ich nakoniec bez problému.

» Z Kláštoriska k začiatku rokliny vedie veľmi strmé klesanie. Stratené výškové metre sa potom postupne naberú v tiesňave, stúpaním proti prúdu potoka Kyseľ.

» Najmä pri vysokom stave vody treba rátať s tým, že nohy nemusia ostať suché. Po dne rokliny sa ide častejšie ako po kramliach. Vezmi si náhradné ponožky.

09 Divočina — Divočina (viac fotiek v galérii)

» Fotky z rokliny nebudú stáť za veľa. Iba ak by si bol profesionálny fotograf alebo aspoň namakaný fotoamatér, ktorý si vie poradiť s extrémnymi kontrastmi svetla a tieňa. Názorné ukážky fotiek bežného smrteľníka si môžeš pozrieť v galérii.

pure nuts V Kyseli som prvý raz testoval orieškové pasty Pure Nuts. V minibalení po 25 gramov to vyzerá ako ideálna zdravá alternatíva k energetickým tyčinkám. Tie na výletoch pod tlakom okolností síce konzumujem, no malé písmenká na obale radšej nečítam. Pri čítaní zloženia Pure Nuts (orechy 80 %, kakaová hmota, kokosový cukor a koniec) človeka až pri srdci hreje. A druhý raz sa poteší jazyk. Chutí to vynikajúco. Uspokojenie je o to silnejšie, že si ho musíš zaslúžiť. Na vydolovanie pasty z obalu treba silné prsty, pevné nervy a nebáť sa ocucávať obal prenášaný v nie práve sterilných podmienkach. Nabudúce si vezmem aspoň lyžičku.

» Kto si chce roklinu naozaj užiť, nech sa snaží vystihnúť čas, kedy bude prázdna. My sme mali šťastie a prešli sme ju v podstate bez ďalšej ľudskej spoločnosti. Veľmi to prospelo intenzite zážitku z unikátnej divočiny v Kyseli. Kopy náhodne naukladaného naplaveného dreva, popadané stromy, voda raziaca si cestu úzkym kaňonom… Dávno som nezažil taký silný naturálny pocit.

» Na záver tip pre fanúšikov obskúrnych autoprejazdov. Unikát je aj nedávno zrekonštruovaná Kopanecká cesta medzi Stratenou a Hrabušicami. Ak sa potrebuješ autom presunúť medzi juhom a severom Slovenského raja, skús ju použiť namiesto klasiky cez Vernár. Času veľa neušetríš, je úzka a kľukatá, ale ten zážitok! Zabočil som na ňu pred Dobšinou úplne náhodou, nevediac, čo činím. A potom celý čas trpel, či som omylom nevošiel do zákazu vjazdu. Vôbec to nevyzeralo ako normálna verejná cesta. Cítili sme sa ako niekde v Transylvánii, sami na makadamovej ceste v hustých lesoch, bez mobilného signálu.