Hraničné pohorie Javorníky. Nenápadné, skromné a turistami nie často navštevované. Nadväzujúce na pohorie Bielych Karpát a končiace na Kysuciach, takmer pri hraniciach s Poľskom. U našich moravských susedov zvané taktiež Javorníky či Beskydy.
No a keďže aj pre nás boli Javorníky a ich hlavný hrebeň stále neprebádaným územím, padla voľba práve na ne. A opäť s podobným motívom ako pred časom na treku Malokarpatské sedemstovky – za jeden deň navštíviť všetky vrcholy, ktorých výška presahuje 1000 metrov nad morom. Tentokrát bola naša trasa o trochu jednoduchšia ako naposledy. Čakalo nás spolu 9 vrcholov, prevýšenie 2000 metrov a takmer maratónska vzdialenosť 42 kilometrov.
Tu je zoznam všetkých krásavcov, na ktorých sme sa v onen októbrový víkend pri priemernej teplote 7 °C tešili:
- Veľký Javorník (1072 m)
- Hričovec (1060 m)
- Stratenec (1055 m)
- Čemerka (1052 m)
- Kaniakova skala (1023 m)
- Malý Javorník (1019 m)
- Čierne (1013 m)
- Solisko (1012 m)
- Ustrígeľ / Strigel (1009 m)
Samotné výstupy na vrcholy boli primerane dostupné a väčšinu z nich je možné navštíviť vďaka turistickému značeniu. Štart i koniec etapy bol zo zastávky autobusu zvanej Žilín nachádzajúcej sa približne 5 km za Papradnom.
Orientačná trasa: Žilín > Čierne > Ustrígeľ > Buntova dol. > Magaly > Čemerka > Hričovec > Veľký Javorník > Stratenec > Malý Javorník > Kaniakova skala > Žilín
Pri výstupe na Čierne, Ustrígeľ a Hričovec odporúčam lepšie sledovať mapu a terén.
Našu turistickú smečku tvorili opäť známe tváre ako Včelo „Dobrodruh z Laugarícia“, Mika „Ultras z Vinohradov“, JančiB „Dúbravský tulák“, Ferry „Pisálek a Orgenajzer“, príležitostní náruživci turistiky ako Mareček „Postrach z Mástu“, Maťo „d’IT Brain“, Beldo „Osmijanko ze Stupavy“ a nový člen, posila našich radov, Andrej „Mystery shopper z Dekáča“. Atmosféru prechodu a náladu osadenstva najlepšie dokumentuje Mikovo video:
Čas odjazdu nebol nikým z nás prijatý príliš pozitívne. Budík začal poskakovať na nočnom stolíku o 3:30 h, čo je pre niektorých čas návratu z piatkovej návštevy knižnice či tančiarne. Pretreť oči, vyčúrať, hodiť cihlu eidamu s klobásou do ruskaku, fusakle na nohy, čapica, rukavice, čelovka (jasné, že takmer vybitá) liter čaju a výlet sa začína.
Plán znel jasne: „O 6:00 h vyrážame a do tmy sme pri aute“, ale rozplynul sa už na štarte. Vyrazili sme s cca 40-minútovým sklzom. To však nášmu kolektívu absolútne nevadilo a nevyviedlo nás z turistickej rovnováhy. Aspoň sme ušetrili čelovky pri blúdení ranným lesom.
Nenápadná čistinka nám dala priestor na obed. Hodovalo sa, pilo, spievalo a recitovalo. Napríklad „Čo to mám za vlohy, necítim si nohy“.
Úvodná asfaltka smerom na Čierne prišla vhod na rozohriatie stuhnutých údov. Lesné zvážnice boli kvalitne zjazdené ťažkou technikou. Niektoré z nich by sa dali v čase ohrozenia využiť ako vojnové zákopy. Po dvoch hodinkách šliapania sme si dopriali raňajky a pokochali sa pohľadom na malebne sfarbené jesenné pahorky.
Čo tam po časovom sklze, keď je dobrá nálada. Tohto hesla sme sa držali takmer až do záveru výpravy, i keď nedá mi nespomenúť stále viac do popredia sa dostávajúce kuvičie hlasy bažiace po vyvodení osobnej zodpovednosti z nezvládnutia organizačnej prípravy. Ich snaha vyvrcholila na 39. kilometri hlasovaním o odvolaní celého organizačného výboru (pochopiteľne mňa).
Nechajme politiku a vráťme sa na späť na trať. Po Čiernom a Ustrigeľovi nasledovala trošku hluchšia, asfaltová pasáž Buntovou dolinou. Po nej však prišlo jemné a romantické stúpanie na Magale, cez Vlčiu jamu až do Sedla nad Zápačou, kde sa scenéria otvorila a nenápadná čistinka nám dala priestor na obed. Hodovalo sa, pilo, spievalo a recitovalo. Napríklad „Čo to mám za vlohy, necítim si nohy“.
S plným bruchom sme zahájili výstup na Čemerku a Hričovec, pričom druhý menovaný nadchol svojím pralesným charakterom, tmavým jedľovo-bukovým lesom a strmým zostupom k prameňu Kysuce. Doplnili sme zásoby vody a pokračovali hraničným chodníkom smerom ku Kasárňam a Veľkému Javorníku. Čakal nás azda najkrajší úsek našej cesty, ktorý v spojení s blížiacim sa západom slnka ponúkal dokonalú atmosféru a výhľady na slovenskú i českú stranu.
Práve na odbočke ku Kasárňam sa od nás odpojili Včelo s Andrejom. Nie že by im náš rozohriaty kolektív nevyhovoval, ale zmocnil sa ich súcit a rozhodli sa podporiť lokálny turizmus, návštevou blízkej gastro prevádzky a utratiť poctivo vysedené zárobky. Nuž, kyselica dostala prednosť pred rekordami.
Majestátny Veľký Javorník s jeho takmer 1100 metrami nám priniesol naozaj idylický západ slnka. Mika zadrónil a natočil pár spomienkových záberov z vtáčej perspektívy. Na rozhľadni Stratenec bolo slniečko už za horami, zdvihol sa vietor a príchod tmy priniesol výrazné ochladenie i kulichy na naše takmer plešaté kebule.
Pred nami boli posledné dva vrcholy, Malý Javorník a Kaniakova skala, ktoré sa zahalili do noci a len s pomocou čeloviek sa nám podarilo posledný vrchol vysliediť. Výstup naň bol trošku v nepríjemnou kamenistom teréne, no vrchol samotný je zrejmý z nahromadenej kopy skál.
Keďže návrat do civilizácie nepriniesol nič výnimočné, azda len už spomenutý trápny pokus o odvolanie organizačného výboru a diskreditáciu jeho členov (teda mňa), s mierne zamrznutým úsmevom na perách a ľahšou zimnicou niektorých členov výpravy sme sa po cca 14 hodinách doplazili k autu a opustili Javorníky.
Všetkým zúčastneným ďakujem za účasť a pokiaľ ma budú ešte raz prosiť o zorganizovanie podobného dobrodružstva, tak sa im na to, ako vraví klasik, s najväčšou pravdepodobnosťou vyseru 😊
