Sme malý, ale súdržný turistický oddíl Stupavské pakobylé. Nátury a konštitúcie skôr hobby charakteru. Žiaden prudký ani extrémny športovec medzi nami nie je. Vekový priemer sa blíži k päťdesiatke. Máme za sebou zopár trekov, tento prechod hrebeňa Nízkych Tatier však bude zatiaľ najväčší.

Preto bola aj adekvátna príprava – tri tréningové pochody v Karpatoch, niektorí s kompletnou výbavou aká bude na nízkotatranskej hrebeňovke. Nech sa páči, to sme my:

  • Preceda (Martin) – hlavný organizátor a tmel partie. Jeho obľúbený slogan „Slunce v duši, kapr v buši“ nás povzbudzuje (občas irituje) v tých najťažších ako aj najkrajších chvíľach, nech sme kdekoľvek.
  • Tajemník (Jogo) – ťažký životný analytik, ale najmä týpek, ktorý sa rád kontaktuje s každým, koho stretneme. Má alergiu na chlad. V chladných chvíľach prudko klesá aj jeho nálada.
  • Podpreceda – honelník (Grzi) – „Malá túra, malý ruksak“, takže bude s nami len po Čertovicu.
  • Nástenkárka (kvetinka Gabika) – krehká žienka z hôr. Pridá sa k nám na Čertovici a uvidí sa kam až dôjde…
  • Náčelník (Rasťo) – moja polovička. Šliape mu tu celkom dobre (ako aj na bajku), no obavy má vždy väčšie ako treba. Je to náš hlavný meteorológ.
  • Cvičiteľka (Ales) – ja. Ťažko seba charakterizovať. No, s láskou a s radosťou nám život lepšie plynie. Občas som však prudká.
  • Preceda Junior (Daniel) – dítko naše štrnásťročné. Miluje výhľady a po kopcoch behá ako srnka.
  • Externistka (Janka) – silná žena v ťažkom životnom období. Po nedávnom manželovom odchode na druhý breh hľadá stratenú rovnováhu. Pridá sa k nám na Štefáničke z Trangošky, kde necháva zaparkované auto.

Deň pred: Cesta do Telgártu

Rozdelili sme sa na dva tímy. Preceda s Tajemníkem vlakom a zvyšok nastupujúcich na trek v Telgárte (Podpreceda, Náčelník, Cvičitelka, Junior) autom, ktoré nás počká na Donovaloch. Stretli sme sa všetci na železničnej stanici v Banskej Bystrici, odkiaľ sme spoločne pokračovali motoráčikom do Telgártu.

Posedenie v motoráčiku

Posedenie v motoráčiku

Telgárt. Približne takto pred rokom sme si tu – v rodinnom Penzióne u Hanky – dávali polievku, palacinky s domácim džemom a pivko po prechode Volovských vrchov (z Košíc). Bol to príjemný nenáročný trek, z ktorého najviac zarezonovala banícka obec Smolník a horská chata Lajoška (Predná Holica, 908 m n. m.) nad Košicami. Lajošku treba zažiť. Stará chata, ktorá má najlepšie roky dávno za sebou. Napriek tomu, vďaka láskavej chatárke a vynikajúcemu pivu tu pobudnete určite dlhšie ako ste mali pôvodne v pláne.

Ale späť k Telgártu. Keďže sme prišli v popoludňajších hodinách, mali sme dosť času na prechádzku po obci a hlavne na zorientovanie sa, kadiaľ ráno vyrazíme na Kráľovu hoľu. Zvolili sme červenú turistickú značku. Priamo na nej natrafíte na potraviny, čo sa môže zísť na nákup chleba, pečiva, vody. Večer sme strávili v penzióne v debate s milou čašníčkou Dorotkou, dcérou majiteľa.

Dorotka je dvadsaťtriročná žienka, ktorá študovala v Dánsku a chvíľu žila v Austrálii. Na Tajemníkovu otázku prečo sa vrátila, odpovedala veľmi jednoducho: „Bola tam nuda.“ A touto holou vetou sa začala takmer celovečerná zaujímavá debata. Spať sme išli skoro. Pred nami je takmer 100 kilometrové putovanie hrebeňom Nízkych Tatier.

Deň 1: Telgárt – Andrejcová

Na červenú značku sme nastúpili v utorok 20. júna 2017 krátko pred deviatou.

  • Čaká nás 16,2 km
  • Stúpanie: 1260 m
  • Klesanie: 730 m ( údaje podľa hiking.sk)

Polom nad Telgártom je v pohode priechodný. Stúpanie nekonečné. Osviežujúce opláchnutie v prameni Zubrovice pod Kraľovou hoľou prišlo vhod v pravej chvíli. Počasie bolo slnečné a v kombinácii s prudkým stúpaním spôsobilo výdatné potenie.

Kráľová hoľa dosiahnutá o 11:25. Hrebeň z Kráľovej hole smerom k Andrejcovej poskytuje naozaj krásne výhľady. Stretávame troch bajkerov, ktorí dávali trasu zo Šumiacu cez hrebeň Nízkych Tatier do Popradu. Klesanie z Bartkovej 1790 m do Ždiarskeho sedla 1473 m je dlhé a nohy to už cítili. V sedle krátka opaľovacia pauza a hurá smer Andrejcová, ktorá je vzdialená 35 minút chôdze – opäť hore kopcom.

Pohoda na Andrejcovej

Pohoda na Andrejcovej (viac fotiek v galérii)

Na Andrejcovú prichádzame pred šestnástou a už je tu pomerne veľa ľudí. Obsadzujeme si matrace na hornej prični. Pod nami sa uložila partia z Liberca. Útulňa je zrenovovaná a naozaj útulná. V chladných dňoch vás zahreje piecka a v tých horúcich schladí výborné čapované pivo z domáceho pivovaru v Lučenci. Po dohode milý chalanisko (Jakub alebo Marek) urobí aj raňajky. Poteší čapovaná kofola, káva, čaj a nejaké sladkosti.

Ľudia stále prichádzajú. Už je tu naozaj husto a je jasné, že všetci sa do vnútorných priestorov nezmestia. Skupina sedemnástich stredoškolákov s tromi učiteľmi si urobila stanový tábor na lúčke nad útulňou. Asi 8 ľudí spalo vonku pred útulňou len tak na ľahko na karimatkách a v spacákoch.

Turistický oddíl výrazne podporil rozvoj útulne konzumáciou dvadsiatich siedmich pív

Unavení – neviem, či viac pivom alebo celodennou turistikou – líhame do spacákov okolo desiatej. Pri lezení na hornú pričňu Podpreceda Grzi padá. Buchot to bol riadny. Po chvíli vstáva a na druhý pokus sa k svojmu spaciemu vaku dostáva.

Deň 2: Andrejcová – Ramža

Vstávame skoro. Už pred šiestou. Na raňajky dávame párky za dobrovoľný príspevok a vyrážame v dvoch tímoch. Tajemník s Podprecedom Grzim pred siedmou. Preceda, Náčelník, Cvičitelka a Junior pred pol ôsmou.

  • Dnes nás čaká 20 km dlhý úsek
  • Stúpanie: 1088 m
  • Klesanie: 1245 m (údaje podľa hiking.sk)

Podpreceda si večer pádom z hornej prične narazil rebro. Nie je si istý, či príde až na Ramžu. Oddych v sedle Priehyba (1190 m) po nepríjemnom prudkom klesaní (500 m) z Veľkej Vápenice, spojenie oddíla a rozhodovanie Grziho (Podprecedu), či s nami pokračuje smer Ramža alebo sa trhne samostatne do Heľpy… Zvíťazila kolektívna sila. Rebrá som mu stiahla elestickým obväzom a pokračoval.

Veľká Vápenica

Veľká Vápenica (viac fotiek v galérii)

To sme ešte netušili, aké peklo máme pred sebou. Začíname prudkým stúpaním na Kolesárovú (1495 m). Podstatná časť trasy (od Veľkej Vápenice) ide lesom, prípadne kosodrevinou a krovinami. Neustále stúpania striedajú nepríjemné klesania a dlhé lesné traversy. Čo je najhoršie, zhruba od Kolesárovej prestávajú sedieť časy uvádzané na smerovníkoch s reálnou dobou potrebnou na prejdenie úsekov.

Prameň pod Vrbovicou – nachádzajúci sa odhadom na osemnástom kilometri trasy – je v horúci letný deň hotovým zázračným osviežením. Za pár minút chôdze od prameňa sa ocitnete na mieste, kde môžete zablúdiť. Keďže Preceda s Tajemníkem majú s týmto úsekom skúsenosť z pred dvoch rokov, vieme, ktorá cesta je správna.

Pri vychádzaní z lesa prudkým prašným klesaním vidíte pred sebou dve cesty – jedna úzka sa tiahne vpravo hore, druhá široká vľavo. Uprostred stojí strom, na ktorom je turistická červená značka z oboch strán. Aby ste nezablúdili, je potrebné prísť až ku stromu, pretože turistický chodník vedie uprostred. Na kameni pred stromom je namaľovaná červená šípka. Chodník je úzky a nenápadný.

Prichádzame na Ramžu pred osemnástou. Čaká nás príjemné prekvapenie. Je tu iba dvojica mladých Nemcov. A už nikto další neprichádza. To znamená, že spíme luxusne, v rámci možností skromnej útulne. Spoločnosť nám robia myši. Vzhľadom na teplé počasie sa noc dá v pohode a v teplotnom komforte prežiť.

Podľa máp a hiking.sk vychádza celá trasa na šesť hodín. Treba však rátať minimálne s ôsmimi hodinami čistého času bez prestávok. V zúfalých stúpaniach a klesaniach sme si pospevovali hymnu etapy: skupina RAMŽAin a Najväčšia diera je PRIEHYBA. Inšpirovaní kapelou Karpina…

Deň 3: Ramža – Štefánička

Zobúdzame sa pred siedmou. V pohode zbalíme, naraňajkujeme sa. Vyrážame komfortne po pol desiatej.

  • Čaká nás 15,7 km a ľahký kontakt s civilizáciou na Čertovici.
  • Stúpanie: 1028 m
  • Klesanie: 565 m (údaje podľa hiking.sk)

Po včerajšej psychicky aj fyzicky náročnej etape to dnes vyzerá na oddychový deň. A hlavne s posteľou. Úsek po Čertovicu je podobného charakteru ako podstatná časť včerajšej etapy – nekonečný traverz lesom. Na Čertovicu prichádzame krátko po dvanástej. Dávame obed a pivo a hurá do prudkého kopca smer chata M. R. Štefánika.

Štefánička na dohľad

Štefánička na dohľad

Grzi z Čertovice odchádza autobusom do Banskej Bystrice a odtiaľ na Donovaly, kde nás bude v sobotu večer vítať. Gabika zmenila plán. Dnes sa k nám na Čertovici nepripojila. Pridá sa k nám až zajtra na Chopku, kde pred dvomi rokmi končila. Bude s nami pokračovať na Ďurkovú, z Ďurkovej do Sedla pod Skalkou a odtiaľ samostatne do Liptovskej Lúžnej.

Trasa z Čertovice po Štefáničku je krásna, typická hrebeňovka s nádhernými výhľadmi. Junior si konečne prišiel na svoje a výhľady si vychutnával naplno.
Na Štefáničku sme prišli pred šiestou. Večera bola teplá, očakávaná sprcha po troch dňoch šliapania, žiaľ, studená.

Čakáme externistku Janku, ktorá príde z Trangošky. Otázne je kedy, keďže pred šiestou bola niekde pri Nitre… Prišla o 21:30. Priniesla zopár dôležitých maličkostí od opaľovacieho krému, ktorého spotreba je veľká, až po očné kvapky pre mňa. O desiatej sa ukladáme do postelí a zaspávame.

Deň 4: Štefánička – Ďurková

Zobúdzame sa okolo šiestej. Vonku zamračené, veterno a popŕcha. V diaľke počuť hromy. Dážď sa zosilňuje, hromy sa približujú. Je 6:07 a dúfame, že do nášho odchodu búrka skončí.

  • Dnes je pred nami 17,8 km.
  • Stúpanie: 996 m
  • Klesanie: 1106 m (údaje podľa hiking.sk)

Vyrážame o deviatej po dlhom Náčelníkovom balení a príprave na zhoršené počasie. Už neprší, len fúka silný vietor. Na Chopok prichádzame krátko po jedenástej. Ľudí je tu málo. Gabika nás čaká v Kamennej chate, prišla o pol desiatej lanovkou. Dávame jedlo. Vyrážame o pol jednej.

Vetrisko fučí a na oblohe sa prevaľujú ťažké mraky. Neprší. Občas vykukne slniečko a poteší teplými lúčmi. Včera nás slnko vyčerpávalo, lebo svietilo neúprosne a teploty boli vysoké. Dnes nás príjemne sem-tam spoza sivých mrakov hrialo. Trasu hodnotím ako príjemnú hrebeňovku, opäť s krásnymi výhľadmi. Výrazné stúpania sú na Kotliská a Chabenec. Znepríjemňoval nám ich naozaj silný vetrisko.

Kotliská za nami

Kotliská za nami (viac fotiek v galérii)

Na útulňu sme prišlo okolo šestnástej. Boli tu štyria domáci a štyri mladé turistky. Dávame pivečko. Tajemník prišiel asi pol hodinu po nás. Už od včera ho trápia prsty na nohách a bolesť celých chodidiel.

Postupne sa útulňa zapĺňa. Podľa pokynov domácich sme sa uložili siedmi na miesta pre šiestich. „Je víkend, bude plno,“ argumentoval mladý muž. Do večera sa útulňa zapĺňa. Posedíme pri večeri a pive zhruba do ôsmej a pomaly sa presúvame do spálne na horné podlažie. Zaspávame po deviatej.

Deň 5: Ďurková – Donovaly

Vstávame o pol šiestej. Balenie, umývanie, obliekanie. Raňajky máme dohodnuté na pol siedmu. Spravia nám ich domáci. Vyraziť chceme najneskôr o štvrť na osem.

  • Dnes takmer 28 km
  • Stúpanie: 1154 m
  • Klesanie: 1794 m (údaje podľa hiking.sk)

Batohy nahadzujeme pred pol ôsmou. Štartujeme kráľovskú etapu tohto prechodu. Tajemník zaostáva. My odchádzame, on si ešte tankuje vodu z prameňa vzdialeného asi 200 m od útulne.

Kráľovská etapa sa začína

Kráľovská etapa sa začína (viac fotiek v galérii)

Gabika sa od nás nakoniec odpája v Sedle Latiborskej hole. Smeruje dolu po modrej do Magurky, kam po ňu príde Grzi. Tajemník sa stále ťahá za nami s asi 20-minútovým sklzom. Čakáme ho v sedle a lúčime sa s Gabikou.

Kráčame ďalej. Počasie je slnečné, vietor stále studený, ale znesiteľnejší ako v predošlý deň. Obed si dávame na Veľkej Chochuli. Zdržíme sa asi hodinu. Je tu občerstvovacia stanica pre bežcov, ktorí bežia 46 km dlhý beh z Trangošky na Donovaly.

Z Veľkej Chochule odchádzame po pol jednej. Ďalší vrchol je Prašivá. Tam nás míňajú prví bežci. Tí najlepší. Mrzí ma, že som nestihla cvaknúť prvého, pravdepodobne víťaza zmieneného behu. Z Prašivej klesáme do Hiadeľského sedla a tam už fotím prvú ženu. Až cestou domov, čítajúc výsledkovú listinu v mobile, zisťujem, že prvá (podľa štartovacieho čísla) nebola. Bežci nás sprevádzajú až po Donovaly.

V Hiadeľskom sedle máme opäť pauzu. Podávajú sa wifonky a ja si doprajem kávu. V prudkom stúpaní na Kozí chrbát obiehame zopár bežcov, ktorí už majú dosť. Medzi bežcami spoznávam Maja z Pezinka. Oslovím ho, zastaví sa a dovolí mi odfotiť si ho. Mám radosť.

Bežci v klesaní z Prašivej

Bežci v klesaní z Prašivej

Na Donovaly prichádzame po šiestej. Uvítací výbor – Grzi – nás víta becherovkou, pivom a vynikajúcou fazuľovicou. Je to za nami. Osprchovaní a najedení ideme na čapované pivo. Cestou do Počiatkovho Donovalského pivovaru krátko po dvadsiatej zažívame pristávanie záchranárskeho vrtuľníka. Junior spoznáva záchranára, ktorého sme videli na Veľkej Chochuli. Vrtuľník sa zdržal krátku chvíľu a odlieta. Prespávame v rodinnom apartmáne Podprecedu Grziho.

Deň po: Donovaly – domov, 25. 6. 2017

S Náčelníkom sa prebúdzame po piatej. To už sú prebratí aj Podpreceda s Precedom. Externistka Janka, Tajemník a Junior ešte úprimne spia. My sa o to pokúšame tiež, no slnko je vysoko a je tu pomerne teplo hneď z rána.

O ôsmej sme všetci okrem Juniora naraňajkovaní. Na štvrtý pokus ho zobudíme pred pol deviatou. Junior raňajkuje, pezinská sekcia balí, lúčime sa s Precedom, Tajemníkem a Podprecedom a o deviatej spolu s Externistkou Jankou odchádzame na Trangošku po jej auto. O desiatej sa lúčime s Jankou a pokračujeme domov, smer Bratislava. Janka sa vracia na Donovaly naložiť chlapcov.

Koniec príbehu. Zostáva mi smutno. Tam hore sa nám čas na päť dní spomalil a dovolili sme si vychutnávať skutočné spojenie s nádhernou prírodou. Pokoj a majestátnosť kopcov, výhľady na okolité doliny.

Máme všetci dosť. Teda okrem mňa. Ako jediná som presvedčená, že sa na hrebeň Nízkych Tatier ešte niekedy vrátime. Oddíl ostro protestuje. Ja však viem, že hrebeň Nízkych Tatier chcem zažiť aj opačným smerom – z Donovál do Telgártu…

 

Zhrnutie

Ešte jedna hrebeňová (viac fotiek v galérii)

Ešte jedna hrebeňová (viac fotiek v galérii)

Prechod Nízkych Tatier hodnotím ako stredne náročnú turistiku. Štyri z piatich našich úsekov mali charakter hrebeňovky s krásnymi výhľadmi. Za najmenej záživný a nekonečný úsek považujeme trasu od Veľkej Vápenice po Čertovicu. Sú to naozaj nekonečne dlhé lesné úseky. Prekračujete, podliezate alebo obchádzate popadané stromy. Veľké časti lesa sú zničené lykožrútmi. A k tomu všetkému, časy uvádzané na smerovníkoch sú nereálne.

Počasie nám prialo. Nezmokli sme ani raz. Prvé tri dni nás trochu potrápilo teplo. Štvrtý deň bol veterný, piaty sčasti tiež, no vzhľadom na stúpajúce denné teploty nás vetrík príjemne osviežoval.

Najesť sa dá v útulni Andrejcová (večer hustá polievka, ráno párky – za dobrovoľný príspevok), na Čertovici, Chate M. R. Štefánika, Chopku a Ďurkovej. O to menej, samozrejme, nesiete v ruksaku.

Pitná voda je v Telgárte, v prameni Zubrovice pod Kráľovou hoľou, pri útulni Andrejcová, pod Vrbovicou, pri útulni Ramža (železitá, najmenej chutná voda), na Čertovici, na Štefánikovej chate, na Chopku, v prameni pri útulni Ďurková, v prameni v Hiadeľskom sedle, na Donovaloch.

Skrátka, keď vyjde počasie, chytíte miesto v útulniach a využijete možnosť najesť sa, kde sa dá, je to nezabudnuteľný zážitok s relatívne ľahkým ruksakom. Vyšlo nás to, vrátane poistenia na hory, okolo 170 € na osobu. Ale určite sa to dá zvládnuť aj s nižším rozpočtom.

Naše trápenia

Ako to už medzi nami ľuďmi chodí, každý máme svoje slabé miesta. Malé alebo väčšie trápenia, boliestky, obavy alebo skutočnosti, ktoré nás trápia. Ani jeden z nás nie je výnimkou:

  • Preceda – Už dlhšie ho bolieva päta. Poctivo si ju natieral každý večer kostihojovou masťou. Nesťažoval si. Išiel svoje svižné tempo.
  • Podpreceda – Udreté rebro pri páde z hornej prični hneď v prvý večer a k tomu opotrebovanie topánky. Sám priznal, že prípravu podcenil a bol rád, že prišiel až na Čertovicu.
  • Tajemník – Čím začať? Prvé dva dni bol v pohode. Druhú noc – na Ramži – ho v noci chytili tráviace ťažkosti. Tretí deň sa ozvali v kamenistom teréne chodidlá a prsty na nohách. K tomu nejaké štípance od hmyzu a ťažký psychický šok, keď sa na Štefánikovej chate dozvedel, že teplá voda nebude… Štvrtý deň za nami výrazne zaostával kvôli neustálej bolesti chodidiel. Noc na Ďurkovej bola opäť sprevádzaná tráviacimi tažkosťami. Piaty deň sa vrátil späť k normálu (nebolo toľko kamenistých úsekov). Okrem toho štandardné vyrovnávanie sa s chladom. Až na nepríjemné studené prekvapenie na Štefáničke mu to šlo celkom hladko.
  • Náčelník – Teplo, slnko a k tomu nadmerné potenie ho trápilo určite najviac. K tomu pocit tuhnutia šliach okolo kolien. Domov sme sa vrátili s opuchom na ľavom kolene, ktoré je zhruba tri mesiace po operácii (vnútorný meniskus).
  • Externistka Janka – Pri klesaniach sa jej pripomínali kolená. Inak v pohode. Prešla s nami polovicu.
  • Nástenkárka Gabika – Aj keby veľmi chcela, nemohla ísť s nami dlhší úsek. Starostlivosť o chorú maminu jej to jednoducho nedovolila.
  • Junior – To, že pod tými kopcami nebýva. Lebo keby tam býval, chodí sa kochať výhľadmi na hrebeň každý deň.
  • Cvičitelka (ja) – Menzes, ktorý ma sprevádzal od prvého dňa. Ťažká noc na Ramži – ostrá rezavá bolesť ľavého oka počas celej noci a zdurená sliznica nosa so sťaženým dýchaním.

Napriek všetkému uvedenému, bude týchto päť dní patriť medzi naše najkrajšie spoločne strávené chvíle.

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Nepriehliadni:

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?