Postupne si kompletizujem zbierku schneebergovských -gratov, -riesov a -grabenov. Tentoraz to bolo polobežiac po dvoch jemne exponovaných rebrách oddeľujúcich veľké sutinové žľaby padajúce z východných stien Schneebergu. Novembergratom hore a Herminensteigom dole.
▬ Napísal: Jaro

Na deň so zmiešanou predpoveďou počasia som nezohnal žiadneho kompatibilného parťáka. Takže sa pod najbližší poriadny kopec bratislavčanov veziem sám. Neponáhľam sa a nechce sa mi kupovať diaľničnú známku. Presun tak trvá vyše dve hodiny.

Dúfam, že tentoraz sa mi podarí vyhnúť sa pokute za rýchlosť. Chudobnému slovenskému štátu som dlhé roky neprispel ani euro, bohatému rakúskemu naposledy dva víkendy za sebou. Systém obmedzení a radarov na tunajších okreskách mi akosi nejde do hlavy (či  skôr do pravej nohy).

Karpaty sú fajn na bicykel, na beh však potrebujem atraktívnejšie prostredie.

Z rakúskych serverov mám stiahnutých niekoľko zaujímavých trás. Najviac sa mi pozdáva kombinácia dvoch rebier ohraničujúcich žľab Schneidergraben. Chodník po Novembergrate je vyznačený  len na niektorých mapách, kým Herminensteig je regulérna trasa niekedy označovaná aj ako zaistená cesta – klettersteig.


Trasa: dĺžka 17,3 km, vystúpaných 1522 m, prevýšenie 1340 m, celkový čas 4:58 h, čas pohybu 3:23 h. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.

Idem naľahko, s bežeckým ruksakom, v elasťákoch a trailových teniskách. Ak budem vládať a terén to dovolí, plánujem aj trochu pobehnúť. Túto sezónu skúšam porozumieť pre mňa úplne novej disciplíne – horskému behu. V absolútnej premiére som si naložil 32 km po hrebeni Malých Karpát a trvalo tri týždne, kým som bol schopný uvažovať o pokračovaní.

Nedá sa povedať, že by ma prvý beh znechutil. Dospel som k poznaniu, že Karpaty sú fajn na bicykel, na beh však potrebujem atraktívnejšie prostredie. Nikdy som behu neholdoval a viac ako sto metrov som naposledy zabehol na stredoškolskej hodine telocviku. Moja predstava o tom, čo by som chcel robiť, je skôr speed hiking na menšie vzdialenosti s veľkými prevýšeniami. Veď uvidíme, ako sa to vyvinie.

Autom prechádzam cez mestečko Puchberg am Schneeberg, z ktorého vedie zubačka do takmer 1800-metrovej výšky. Ako som vlani zistil pri pokuse postarať sa o program rodičovskej návšteve, víkendové jazdy sú poriadne drahé a rezervujú sa mesiace vopred.

Parkujem v osade Schneebergdörfl asi 500 metrov pred koncom asfaltovej cesty. Pri malej rodinnej píle Schwabenhof je všade naukladané drevo v rôznych štádiách spracovania. Nenachádzam tam vhodné miesto na zaparkovanie. Nechcem provokovať domácich, radšej sa kúsok vraciam.

Hneď za pílou sa začína lesná cesta. Začínam rezko po modrej značke. Sprvoti mierne stúpanie sa v skratkách medzi ramenami zvážnic poriadne priostruje, chodník je úzky a nerovný. Tu už bežať nedokážem, radšej skladám z ruksaku paličky. Do kopca mi pomáhajú rozkladať záťaž aj udržiavať vysoké tempo (v klesaniach mi skôr zavadzajú). Priebežne kontrolujem GPX záznam, no aj tak sa nevyhnem menšiemu blúdeniu. Takže v konečnom dôsledku oproti zvážniciam asi nič neušetrím.

Potrebujem vystúpať na Nördlicher Grafensteig – chodník traverzujúci na okraji pásma lesa popod všetky severovýchodné žľaby Schneebergu – na mieste, ktoré je čo najbližšie k nástupu do Novembergratu. Po výdatnom vytrápení sa v sutinách žľabu Krumme Ries sa mi to aj darí. Chvíľu po chodníku smerom na juh a som pod začiatkom Novembergratu. O kúsok nižšie sa posilňuje skupina krajanov. Zdá sa, že na rebre nebudem sám.

Štverám sa hore úplne bez problémov. Smer je dobre vyznačený červenými bodkami a expozícia len mierna. Zdatnejší turista nemusí mať žiadne obavy. V hornej časti sa dostávam do mrakov, ani dnes výhľady nebudú. Na rozdiel od jesenného výstupu Nandlgratom z oblohy nič nepadá a je prakticky bezvetrie, takže sa príliš nesťažujem.

Chodník ústi na lúkach pri chate Damböckhaus (1810 m). Zaraďujem sa medzi skupinky sviatočných turistov kráčajúcich od železničky. Aj zopár bežcov stretávam. Zdravím sa s nimi s pocitom spolupatričnosti a trochu sa za to hanbím. No a čo – nemajú ako vedieť, že som na traili druhý raz v živote.

Od dvojvrcholu Schneebergu ma delí 250 výškových metrov na zhruba kilometrovej vzdialenosti. Môžem si vybrať z dvoch chodníkov. Po chvíli váhania sa vydávam po modro značenej štrkovej ceste smerom na Fischerhütte (2049 m). Zvážil som, že po mäkkej tráve okolo druhého chodníka sa mi bude lepšie zostupovať.

Tesne pod chatou prechádzam cez menšie snehové pole. V občasných medzerách v hmle vidím Kaiserstein (2061 m), je to hneď za chatou. Ani nie je veľmi dôvod tam ísť, ale keď som už tu…

Pri vrcholovej tabuli pripomínajúcej vyše 200 rokov staré turistické výkony cisára Franza I. si uvedomujem, že len pár metrov odtiaľto končí žľab Breite Ries, kde som si v zime s Erikom výborne zalyžoval. Celkom by ma zaujímalo, ako jeho ústie vyzerá bez snehu. No v hmle to nemá zmysel.

Obraciam sa nazad ku chate a za ňou smerom k druhému vrcholu. Klosterwappen (2076 m) špatia akési telekomunikačné zariadenia, ale najvyšší bod musí byť. Navyše sa tam začína žlto značený chodník, ktorý som si vyhliadol na zostup.

Bolo to prezieravé rozhodnutie. Po prekonaní strminy veľmi oceňujem mäkkú trávu, po ktorej striedavo kráčam a bežím až ku križovatke so starou známou štrkovou cestou. Hľadám odbočku na Waxriegel (1888 m), po ktorej by som sa mal dostať k Herminensteigu. Nakoniec volím skratku priesekom v kosodrevine.

Bez problémov nachádzam začiatok Herminensteigu. Chodník je dostatočne vyznačený, no stačí chvíľa nepozornosti (hlavu treba držať hore, povedali by hokejisti) a ocitám sa v sústave žliabkov v rozbitej skale, kdesi na hornom konci Schneidergrabenu. Je to relatívne schodné a pravdepodobne by som dokázal zostúpiť aj tadiaľto, ale načo sa trápiť, že.

Nad sebou počujem hlasy. Idem za nimi, až kým sa znova nenapojím na značku. Práve v strede krátkeho zaisteného úseku, jediného na celom Herminensteigu. Trasa pokračuje dolu hrebienkom a miestami sa dostáva do pomerne odvážnych expozícií. Zdá sa mi to byť zaujímavejšie, vzdušnejšie ako Novembergrat. Ferratovú výbavu sem kvôli tým pár metrom lana vláčiť netreba, ale istý krok sa zíde na celom hrebeni.

Domorodý pánko s kosačkou mi priateľsky zamáva. Vôbec sa nepozastavuje nad tým, že kúsok od jeho trávnika otŕčam holý zadok.

Až mi je ľúto, keď sa Oberer Herminensteig končí. Opäť stojím na Grafensteigu, po ktorom by som sa za chvíľu dostal k Unterer Herminensteigu. Podľa mapy aj dolná časť vyzerá zaujímavo, no pre mňa by to na ceste k autu znamenalo pár kilometrov pochodu po nezáživnom asfalte.

Radšej volím zvážnice v smere, ktorým som stúpal hore. Občas strihnem aj skratku (niektoré sú vyznačené červenými bodmi a dokonca aj odrazkami pribitými na stromoch). Na jednej z nich obdivujem tri obrie mraveniská, asi tak meter vysoké. Ale väčšinu zostupu sa snažím šetriť kolená.

Keď sa pri aute prezliekam do čistých vecí, domorodý pánko s kosačkou mi priateľsky zamáva. Vôbec sa nepozastavuje nad tým, že kúsok od jeho trávnika otŕčam holý zadok. Ďakujem, možno prídem znova. Takto si predstavujem trailový beh.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?