O výzve zvanej Cesta hrdinov SNP som sa dozvedela len nedávno, no Julko po tomto treku dávno túžil. Keďže sme tento rok mali svadbu a spoznali sme sa na horách, zdalo sa nám byť samozrejmé, že bude aj svadobnou cestou. Prajeme všetkým, ktorí sa o peší prechod naprieč Slovenskom po červenej značke pokúsia, aby sa im vydaril a vytrvali. V tomto denníku dôchodcov (máme 61 a 68 rokov) hádam nájdu aj niekoľko užitočných informácií.
▬ Napísala: Elena

Príprava trvala pár týždňov. Julko naštudoval literatúru a mapy, pozreli sme si nejaké video a prečítali blogy. Pár etáp sme už zrealizovali minulý rok. Pripravili sme si aj zásobovanie po trase, hlavne kvôli našej bezlepkovej diéte.

Do Telgártu nám nejaké zásoby odniesli známi, na Donovaly prišla sestra a na Skalku kamarát Jozef s manželkou. Niečo sme mali aj ,,v depozite“ nad našou dedinou pod Malými Karpatami. Pozisťovali sme si kontakty na možné ubytovania, pripravili potraviny, dali vyrobiť potlač na tričká a kúpili si lístky na polnočný rýchlik do Kysaku.

Počas cesty sme zistili, čo by sme robili inak, ak by bolo nejaké nabudúce. Ale hlavne sme videli veľký kus Slovenska a stretli veľa dobrých ľudí, na ktorých budeme spomínať, prípadne sa stali našimi kamarátmi.

Pokúsime sa zosumarizovať naše postrehy tak, ako sme to cítili. Začali sme v prvej polovici mája a skončili o 28 dní neskôr. Prešli sme so zachádzkami do 800 kilometrov, s celkovým prevýšením do 31 tisíc metrov, bez akéhokoľvek prerušenia. Vypili sme spolu asi 150 pív 🙂

Deň 1: Dukla – Svidník

Z Bratislavy sme cestovali polnočným rýchlikom do Kysaku, odtiaľ autobusom do Svidníka a Vyšného Komárnika. Bola to únavná cesta, vo vlaku sa dalo zdriemnuť len chvíľu, panoval tam čulý ruch.

Pri Dukelskom pamätníku sme boli už pár minút po ôsmej, v ponurom počasí začíname cestu. Zo začiatku to bola vlastne prehliadka vojenského múzea v prírode. Ďalej nasledovala nepríjemná cesta zablatenými lesnými cestami, značkovanie však bolo celkom dobré.

Už po pár hodinách chôdze sa ozvalo Julkove chodidlo. Topánky mal síce vyskúšané, ale nie s takou záťažou a tak poklesnutá klenba protestovala. Mňa zas začalo pichať pod ľavou lopatkou.

Zastavili sme sa v Kapišovej na pivo, Julko si skúšal podložiť v topánke vložku, minimálne do Svidníka bolo treba dôjsť. Pred cieľom začalo popŕchať, boli sme radi, keď sme sa ocitli pred Ola apartmánmi, príjemným ubytovaním za veľmi dobrú cenu.

Zbehli sme ešte do obchodu na nákup, Julko si kúpil gelové vložky do topánok, navarili sme večeru a skoro šli spať s nedopovedanou otázkou, ako to bude zajtra.

Deň 2: Svidník – Zborov

Ráno je múdrejšie večera, zdalo sa že nová vložka do topánky pomohla, tak sa vydávame na známu cestu, vyskúšanú minulý rok. A veru nič sa nezmenilo, okrem toho obloha smoklila, noha naďalej pobolievala. Zastavili sme sa pri útulni na Čiernej Hore, kde sa dá pohodlne vyspať.

V Kurimke nám ochotne dali vodu, krčma bola ešte zavretá. Cesta na Kohútov sa nezlepšila, šli sme mimo značky, ktorá bola najprv náhodne roztrúsená, kým sa nestratila, no držali sme smer.

V Andrejovej sme mali značkový problém vylúštený z minulého roka, tak sa bezpečne dostávame do Zborova. Spali sme v penzióne nad obchodom v centre Zborova. Sprcha s teplou vodou je na nezaplatenie, v obchode si kupujeme jedlo a ráno nám pán majiteľ priniesol aj kávičku. Veľmi dobré miesto, kde majú pre turistov pochopenie.

Deň 3: Zborov – Žobrák

Dobre vyspatí začíname cestu z Ondavskej vrchoviny na Čergov. Na Stebníckej Magure si dávame prestávku, tam stretáavme prvú turistku. Cez Bardejovské kúpele smerujeme do Bardejova, po nákupe obedujeme v reštaurácii, a keďže bolo ešte málo hodín, pokračujeme v ceste.

Mňa lákalo prespať v Hervartove (kostolík bol zavretý), ale po pive som sa dala prehovoriť, vyšli sme na vrch Žobrák. Strmá trasa je zároveň krížovou cestou, hore je pod prístreškom improvizovaná kaplnka.

Po absolvovaní výstupu som bola rada, že to mám za sebou. Ale musela som uznať, že je to čarovné miesto. Nová aj stará rozhľadňa (s krásnymi výhľadmi) majú na svojej základni vybudovanú útulňu, rozložili sme karimatky a spacáky a zaspali po dosť dlhej etape.

Deň 4: Žobrák – Prešov

Čakala nás cesta z pohoria Čergov na Šarišskú vrchovinu. Štvrtý deň sme vstali rovnako ako v predošlé o šiestej a o siedmej vyštartovali smer Bukový vrch.

Značenie nás nevyviedlo z rovnováhy a začíname stretávať ľudí, čo nás potešilo. Pred chatou Čergov to bol miestny turista so psom, ktorý niečo fotil. Vysvitlo, že videl vlka a teraz na ceste našiel vlčie exkrementy, ktoré obsahovali srsť z jeho potravy.

Začíname si viac všímať chodník a nachádzame také aj my. Stretávame aj značkárov z Prešova, prehadzujeme pár slov. Na chate bolo celkom rušno. Škoda, že majú otvorené len cez víkendy. Posilnili sme sa a ja som dostala bezlepkový koláčik ako pozornosť podniku.

Počas tejto etapy nás potrápili asfaltové cesty, bolo ich neúrekom. Okrem toho sme mali naplánovanú zachádzku do Prešova, kvôli nákupu bezlepkového chleba a nocľahu u priateľov. Z Veľkého Šariša ideme po nekonečnej cyklotrase.

Až pred ôsmou sme došli na miesto stretnutia, ja už som strácala akékoľvek sily, nohy bolo riadne cítiť. Ešte nás čakala cesta na ubytovanie. Pred bránou však kamarátka zistila, že nemá kľúče.

Už som sa nevládala ani ľutovať, ako robot som kráčala niekam poblíž námestia na večeru s batohom, kým kľúče nedoniesli deti, a potom nazad. Na ubytko sme prišli o pol desiatej, ešte hygiena a šlo sa spať. Čudovala som sa, že ešte vládzem pri večeri komunikovať, nuž ale bol to len štvrtý deň.

Deň 5: Prešov – Brezie

Ráno si náš priateľ prišiel pre kľúče, štartujeme. Dostať sa z Prešova späť na našu cestu bol problém kvôli výstavbe obchvatu, točili a krútili sme sa, kým nás nezachránila krčma v Radaticiach.

Zastávka bola aj v Ľubovci, cez kopec sme prešli k miestu Prokopov mlyn, kde nás zaujal akurát rozbitý mostík cez potok a nakoniec po ceste k ústiu Sopotnice a do tábora Brezie, kde sme dostali ubytovanie v chatke pre dve osoby za slušnú cenu.

Príjemné miesto s príjemnými ľuďmi. Kúpili sme si kofolu, dali sprchu a relaxovali po predošlom náročnom dni. Keby tam bol práve detský tábor, bola by aj strava.

Deň 6: Brezie – Košice

Po príjemnom odpočinku nás ráno čakala studená sprcha v podobe prechodu úplne premočenej lúky popri Hornáde s trávou po prsia. V Kysaku sme niečo dokúpili a vydali sa smer Košice. V sedle Repy bol prístrešok použiteľný na prespanie.

Obedujeme na chate Hrešná nad Kavečanmi, kde nás mladý muž – chatár dosť znechutil, práca pre ľudí je preňho úplne nevhodná. Možno má niekto aj kladnú skúsenosť.

Do Košíc sme prišli pomerne skoro, ubytúvame sa v Hoteli Štadión, aj kvôli nákupu na ďalšie dni. Nebol to najlepší nápad, nuž ale sme sa aspoň v reštaurácii dobre najedli a nevšímali si špinavé steny v izbe. Pomer kvalita a cena bol veľmi nevýhodný pre hosťa.

Nakupujeme v predajni, kde dostať bezlepkový chlieb, perieme si veci a skoro ideme spať.

Deň 7: Košice – Chata Erika

Z hotela k bufetu Ovečka a teda aj k červenej značke sme sa dostali za 15 minút. Po príjemnej trase košického lesoparku cez Bankov (veľa prístreškov a možností na prespanie) prichádzame na Jahodnú. Pekná chata, vhodná na prespanie. Neodolali sme, aj keď bolo len desať, dali sme si teplé jedlo a pivo.

O pol jednej míňame ďalšiu chatu, Lajošku. Nemajú síce otvorené stále, ale pod chatou je prameň a pri nej prístrešok. Potom stúpanie a klesanie, únavná cesta, až sme sa ocitli pri chate Erika, našom ďalšom nocľahu. Minulý rok ešte prebiehala rekonštrukcia, teraz mali našťastie otvorené. Páčilo sa nám, chutil boršč aj pivo.

Deň 8: Chata Erika – Sedlo Štós

Čakala nás horšie značkovaná cesta, na ktorej nás zaujala Trohánka s dvoma prístreškami. Päť minút odtiaľ je aj pitná voda.

Cesta na Kloptáň bola nepríjemná, prekračovali sme popadané stromy, polomy boli čerstvé a rozsiahle. Julka rozbolel sval na nohe a ja som už ledva dvíhala nohy, prekračujúc stromy s ťažkým batohom.

Takže aj keď sme do kúpeľov Štós dorazili už o druhej, rozhodli sme sa, že tu zostaneme. Ale smola, vypadla elektrina, takže jedlo nepodávali, ani čapované pivo. Fľaškové bolo v regáli asi dlho, jedno pokazené sme reklamovali.

Pokračujeme sme k Štóskemu sedlu. Rozhodujeme sa, či prespať v predsieni kaplnky alebo v tarpe, nakoniec sme ho rozkladali. Voda je tam blízko, ale ráno padala aj z neba. Síce len pár minút, akurát keď nám zvonil budík, ale stačilo…

Deň 9: Sedlo Štós – Chata Volovec

Čakal nás dosť zlý deň, značenie bolo zlé, pribudli nové polomy a počasie nás tiež potrápilo. Od obeda padal hustý dážď a Julkova noha bolela. Ja som začala cítiť každý kameň aj každú nerovnosť. Bolesť chodidiel na rôzne spôsoby ma sprevádzala až do konca cesty.

Zastavili sme sa na Skorušinej pri poľovníckej chate. Cesta bola nepríjemná, ale čerešničkou na torte bol zostup zo Skaliska k chate Volovec – po prudkom šmykľavom chodníku.

Videli, akí sme uzimení, tak nám nalievali zo svojich zásob. Julko to nazval tekutá socializácia.

Julkovi som dala paličky a aj keď som postupovala pomaly a opatrne, jemu sa šlo omnoho horšie. Zmoknutí ako myši sme prišli ku chate, no bolo ešte zamknuté. Vedeli sme však, že chatár príde.

Od krytého ohniska obďaleč na nás volali nejakí ľudia, zišli sme k nim a zohrievali sa zvonka aj z vnútra – videli, akí sme uzimení, tak nám nalievali zo svojich zásob. Julko to nazval tekutá socializácia..

Keď prišiel chatár, revanšovali sme sa, až z toho bolo náročné posedenie. Vzdala som to rýchlo a uložila sa spať do postele s oblečenými perinami, čo som teda nečakala.

Naši večerní spoločníci boli ,,prípravný výbor“ sobotného výstupu na chatu venovaného pamiatke ich zosnulého priateľa turistu. Keď sme ráno odchádzali, už tam boli ďalší účastníci, jedna partia chystala guláš, no my sa ponáhľame ďalej. Aj tak sa nám takto zrána ušlo zopár priateľských poldecákov, ktoré sa nedali odmietnuť.

Deň 10: Chata Volovec – Palcmanská Maša

Z Volovských vrchov sa presúvame do Slovenského Raja. Vyštartovali sme o hodinu neskôr ako zvyčajne. Čakalo nás aj blúdenie a namiesto značiek nachádzame vlčie exkrementy, bolo to okolo Čertovej Hole.

Stretávame dvoch cyklistov a neskôr aj nemeckého turistu, ktorý spal v penzióne, kde máme rezervovaný nocľah. Cesta tam nám trvala do pol šiestej. Dávame sme si dobrú večeru, skoršie raňajky nám sľúbil veľmi ochotný majiteľ. Takže Salamander odporúčame.

Deň 11: Palcmanská Maša – Telgárt

Príjemná etapa po super raňajkách. Upútal nás altánok na kóte Strmá prť, kombinácia posedenia, ohniska a spania pod strechou.

Prešli sme okolo prameňa Hrona, viaduktu unikátnej trate do Telgártu až k Penziónu u Hanky. V našom depozite si vyberáme zásoby na hrebeň Nízkych Tatier, v penzióne večeriame, perieme a snažíme sa nabrať sily na zajtrajší výstup.

Deň 12: Telgárt – Andrejcová

Z Telgártu na Kráľovu hoľu je to pekné stúpanie. Batohy sú plné zásob, tak z nás pekne tečie. Kvapká mi aj z vlasov, celé sú zasolené, ale keďže sme na ceste dvanásty deň, postupne mi to prestáva vadiť. Veď sa s tým ani veľa robiť nedalo.

No ani po dosiahnutí hole človek nemá vyhraté, cieľom bola Andrejcová. Jediné šťastie, že sa na ňu teším, je to moja obľúbená útulňa. Vedie tam dlhá cesta hrebeňom, niektoré úseky sú pre boľavé chodidlá zvlášť nepríjemné, napríklad Bartková.

Začala som sa naivne tešiť na výmenu topánok na Skalke… Hoci sezóna v útulni sa ešte oficiálne nezačala, privítal nás správca Marek a hneď načapoval pivá, potešila aj hubová polievka. Je tu aj výdatný prameň a krásne výhľady na Vysoké Tatry.

Deň 13: Andrejcová – Čertovica

Čakala nás náročná etapa s výstupmi a zostupmi. Veľká Vápenica, sedlo Priehyba, potom Kolesárová, Predná Hoľa a Ramža so známou útulňou.

Tu sme sa ale nezastavili, pokračovali sme na Čertovicu. Lákala nás tu možnosť otestovať novovznikajúcu útulňu v priestoroch bývalej chaty HZS a najesť sa v penzióne. Dobre sme urobili, získali sme čas k dobru.

Deň 14: Čertovica – Ďurková

Hneď zrána stúpame na Lajštroch. Tu sme sa ako už viackrát presvedčili, aké je dôležité neprepáliť tempo. Skupina pred nami vyštartovala na plné obrátky, no my sme ich našim pomalším tempom onedlho dostihli a potom predbehli.

Pred Štefáničkou stretávame bývalého lesníka, ktorého napadol medveď, chvíľu sme sa rozprávali. Chata je výborná príležitosť na oddych, posilnenie a hydratáciu, tentokrát bezplatne, bola to pozornosť od Mareka. Zaujalo ho, že naša cesta je ,,svadobná“. Prekvapili sme ho tričkom s potlačou.

Chopok nás nemilo prekvapil, obe zariadenia boli zatvorené, hoci turistov sa tu pohybovalo dosť. Na Derešoch obedujeme z vlastných zásob.

Ďurkovú sme čakali za každým kopcom. Keď sme sa konečne priblížili, pohľad na ňu zhora potešil. Len to klesanie mi začínalo robiť problémy. Otlačené chodidlá, boľavé prsty, koleno…

V útulni znovu ,,zabrali“ naše tričká. Okrem chatára a jeho partnerky tu boli ľudia, ktorí pripravovali opravu strechy, a dvaja z nich – Beatka a Slavo – ostali na noc. Tieto dva páry (zatiaľ neoficiálne), si všimli, že sme novomanželia, a začala sa oslava 🙂

Ešteže nám chatárka pripravila vynikajúcu praženicu, lebo neviem. Aj tak som unavená a vyšťavená vlastne v polovici nášho pochodu zaspala na tvrdej lavici. Myslím však, že sme zostali kamaráti, aspoň na Facebooku určite. Po ceste nás kontaktovali, boli zvedaví, ako pokračujeme. Dlho sme spomínali a aj budeme.

Deň 15: Ďurková – Donovaly

Ďalší deň bol samozrejme po požití alkoholických nápojov dosť ťažký. Niektoré úseky sú ťažké aj bez toho. Zostup z Prašivej do Hiadeľského sedla som pretrpela. Potešil nás prameň, ktorý sme minulý rok nevedeli nájsť. No a výstup na Kozí chrbát dá zabrať.

Na asfaltke v Poliankach nás už čakala moja sestra Marta, priniesla pár vecí na preoblečenie a bezlepkový chlebík. Nemali sme tu dopredu rezervované ubytovanie, no pošťastilo sa nám prespať na Chate Lesov SR. Výborné za dobrú cenu.

Zišli sme ešte dolu najesť sa a dať si pivo, Marta nám zobrala špinavé a nepotrebné veci, veľmi nás odľahčila.

Deň 16: Donovaly – Kráľova Studňa

Mali sme za sebou Nízke Tatry a čakala nás Veľká Fatra. Našim pravidelným pomalším tempom sne stúpali na Zvolen, predbehla nás skupina Pražákov, no ako to býva, trochu prepálili tempo. Hore oddychovali a potom sme sa už stretli až večer v rovnakej izbe.

Na hrebeni Veľkej Fatry je nádherne, lúky boli krásne zakvitnuté, toľko žltohlavu som ešte nevidela. Značkovanie medzi Motyčskou Hoľou a sedlom Veľký Šturec sa však trochu zhoršilo, v húštine sme chvíľu blúdili. Počasie sa postupne zhoršilo, ale nezmokli sme veľmi, v chladnejšom vzduchu sa nám na Krížnu stúpalo pomerne dobre.

Na Kráľovej studni sme mali rezervované turistické ubytovanie. Ušla sa nám izba bez možnosti vetrania, zdieľame ju s našimi známymi Pražákmi.

Potešila nás večera aj čapované pivo, ale keďže nasledujúci deň mali organizovanú akciu, chata sa naplnila a nie všetci sa sem prišli vyspať. Dusíme sa v nevyvetranej izbe a počúvame podnapitých hostí až do rána. Ťažká noc aj ďalší deň.

Deň 17: Kráľova studňa – Skalka

Cez sedlo Malý Šturec sme sa prehupli do Kremnických vrchov. Cesta na Flochovú je nekonečná a jej profil nepríjemný – strmo zvlnená krajina. Až na vrchole je to pekné, les je husto porastený čučoriedčím. Na jedlo z vlastných zásob sa zastavujeme v chate Cabanka.

Aj sme uvažovali, že sa sem vrátime, lebo sa tu dalo prespať, ale od Skalky to bola hodina a to sa mi zdalo veľa. Na Vyhnátovej nás totiž chytil prudký dážď. Na Skalku prichádzame do nitky premoknutí, respektíve spotení pod pončami, bez rezervovaného ubytovania.

Vo veži na štadióne bola uzavretá skupina, hotely zavreté a špinaví sme nechceli do pekného penziónu, aj sa nám zdal drahý. Aspoň si dávame teplú večeru a rozkladáme sa v krytom stánku pri zjazdovkách.

Podstatné však je, že za nami prišla technická podpora – starosta našej obce s manželkou a doniesli nám nové oblečenie a topánky. S váhaním sme si ich nakoniec obuli. Bolo to chybné rozhodnutie, po 17 dňoch bola už noha zvyknutá na inú obuv a tá, za ktorú sme ju vymenili, bola ťažšia a užšia.

Moje problémy s nohami sa len zhoršili, prsty viac tlačili a začali bolieť aj ďalšie miesta. Teraz by sme to urobili naopak, najprv ťažšie topánky a po Nízkych Tatrách ľahšie. Človek sa nikdy neprestane učiť.

Deň 18: Skalka – Sklené

Cesta bola najprv príjemná, neskôr aj po asfalte. Smerovali sme na Krahule, ku stredu Európy pri kostole sv Jána Krstiteľa. Z Kremnických Baní do pohoria Žiar.

Značenie na lúkach za Kunešovom bolo dosť zlé, pomohla aplikácia v mobile. Na Bralovej skale sme stretli dvoch turistov, radili nám kde prespať, no my sme boli viac-menej rozhodnutí pre penzión v Sklenom.

Prešli sme tam cez Sklenianske lúky, čakalo nás trojkilometrové klesanie dolu dedinou. Chytalo ma z toho zúfalstvo, hlavne pri predstave rannej cesty horeUbytovanie však bolo veľmi dobré, najedli sme sa z vlastných zásob, pivo čapovali.

Deň 19: Sklené – Fačkovské sedlo

Ráno tie tri kilometre nekráčame, šiel autobusík, tak sme to využili. Aj tak nás čakala jedna z najdlhších etáp.

Ku značke to od zastávky bolo ešte 15 minút. Zo Sklenianskych lúk nás cesta viedla cez Jalovecké a Chrenianske lazy, kde by sa dalo prespať na terasách chát. Absolvovali sme pekný kopec Vyšehrad (bolo tam vidieť prvé zrelé lesné jahôdky), nasledovala Hadviga a Vrícke sedlo.

Z posledných síl po 11 a pol hodine pochodu prichádzame na Fačkovské sedlo. Ubytovanie bolo rezervované v nehorázne drahom hoteli Kľak (pomer kvalita a cena).

Zastavili sme sa na večeru v Salaši Kľak, ktorý je zároveň recepciou hotela. Ledva som po jedle prešla na ubytovanie, chodidlá boli úplne otlačené, ale sprcha padla veľmi dobre. Táto etapa sa nám zdala najnáročnejšia.

Deň 20: Fačkovské sedlo – Zliechov

Ráno sme budík nastavili na neskôr, z hotela odchádzame až o 8:20. A hneď strmo do kopca po zjazdovke, potom strmo dolu do sedla pod Javorinkou. Medvedích stôp tu bolo neúrekom.

V Čičmanoch na značke potešil otvorený penzión, dali sme si jedlo a pivko, pokecali so zahraničnými turistami. Nasledovalo stúpanie na lúku pod Strážovom. Julko vybehol aj hore, ja som pokračovala po červenej.

Do Zliechova prichádzame už o pol piatej, stíhame nakúpiť. Spíme v miestnej škole, ktorá je zároveň školou v prírode, a keď majú voľné ubytovanie, ponúkajú ho záujemcom. Sprchy aj kuchynka sú k dispozícii, telka v spoločenskej miestnosti.

Oprali sme si nejaké veci a ešte šli na pivo do peknej krčmy. Večer prišli dvaja chalani, ktorí vyštartovali deň po nás a dobehli nás.

Deň 21: Zliechov – Trenčianske Teplice

V kuchynke sme si pripravili výdatné raňajky a pustili sa do zamračeného rána. Cesta na dlhom úseku vedie cez lúku, často hľadáme značku. Začalo popŕchať, do sedla pod Vápečom sme prišli premočení.

Tu stretávame mladú ženu so psom, ktorá ide v protismere. Batohy nechávame pri smerovníku a ideme s ňou na Vápeč.

Cesta do Teplíc je nekonečná, mokneme. Správca z penziónu Pavla, kde sme si rezervovali ubytovanie, asi trikrát volal, kedy prídeme. Údaje na smerovníkoch nekorešpondovali s naším tempom.

Celkom nás potešilo, keď sme tam dorazili. Pán správca nás víta ovocným destilátom vlastnej výroby. Pršalo, ale šli sme na večeru do pizzérie. Večer dorazili aj naši dvaja súpútnici.

Deň 22: Trenčianske Teplice – Útulňa Žľab

Z penziónu odchádzame v našom zvyčajnom čase. Po ceste nás zaujal penzión Kyselka, kde sa dá prenocovať a najesť, my sme si dali len pivo. V Trenčíne sme nakúpili a obedujeme v reštaurácii pri parku.

Na Trenčianskom moste sa stretávame s Jankom a Martinom, našimi súpútnikmi a dávame sa do reči. Lúčime sa v Drietome, kde sme si pri obchodíku dali pivo. Do cieľa prišli samozrejme pred nami, asi o dva-tri dni. Bolo to milé stretnutie, sledovali sme sa potom cez Facebook.

Janko a Martin v ten deň prešli ešte veľký kus cesty, my sme prenocovali po výstupe na dosť výživný kopec v útuľni Žľab. Bolo to krásne miesto, aj sme si opekali slaninku a videli západ slnka, ktorý osvetľoval les.

V noci pršalo a napriek veľkej únave mi to vadilo, stále som počúvala, či nepreteká strecha. Ale to miesto bolo nádherné.

Deň 23: Žľab – Holubyho chata

Ráno sa asi 10 minút vraciame na značku. Cesta bola popršaná, mokrá a šmykľavá. Smerovali sme do Českej republiky. Veľký kus cesty viedol aj po asfaltke, bolo to nekonečné.

Už sme si mysleli, že si v Čechách ani nedáme pivo, keď sme konečne našli otvorený Penzión Lopatka, kde mali aj polievku. Na Holubyho chatu pod Veľkou Javorinou sme prišli až o 17:45. Zároveň s nami dorazila aj kamarátka Slávka, ktorá nás prišla podporiť a prejsť dve etapy. Dali sme si večeru, hygienu a skoro šli spať.

Deň 24: Holubyho chata – Štefánikova mohyla

V noci bola búrka, čakala nás zas mokrá tráva. Dlho sme kráčali cez Veľkú Javorinu k Dibrovmu pamätníku, Vrchu slobodných, do Starej Myjavy a potom po asfalte do Myjavy, kde sme si nakúpili a najedli sa v ázijskej reštaurácii.

O štvrtej hodine končíme v Chate pod Bradlom cestu SNP a začíname Štefánikovu magistrálu. Po večeri sa presúvame za pamätník, my si staviame tarp, Slávka spí pod širákom.

Deň 25: Bradlo – Horná Raková

Po raňajkách a zbalení schádzame do Brezovej pod Bradlom. Bola nedeľa, obchody však boli otvorené, čo sme využili. Smerujeme na Dobrú Vodu, tu sa Slávka lúči a ide na autobus. Stretávame sa s kamarátom z dovolenky Viktorom.

Naším cieľom bolo zájsť ďalej, aspoň do Rakovej. Po ceste míňame prístrešok pri potoku, kde bolo veľa komárov, ideme teda ďalej, v prameni pri ceste ešte naberáme vodu. Spali sme na terase chatky. Hluk z neďalekej cesty a železnice bol značný.

S vidinou blížiaceho sa konca si obúvame tie nešťastné topánky a zatíname zuby.

Deň 26: Raková – Sedlo Uhliská

Ráno vstávame skoro, pred šiestou, a na cestu sa vydávame bez raňajok. Po ceste sme nenašli nič vhodné na posedenie, nakoniec boli raňajky ,,na stojáka“. Trasa je takmer totožná s Trnavskou stovkou, takže sme šli na isto a cieľ etapy bol len dve hodiny od nášho domčeka.

Lákalo to seknúť s tým a ísť konečne domov. Ale poistili sme si to, mali sme ukryté šaty, nápoje aj potraviny. Tak staviame tarp, varíme večeru a ideme spať. Na relax bolo dosť času, prišli sme pomerne skoro.

Deň 27: Sedlo Uhliská – Biely Kríž

S vidinou blížiaceho sa konca si obúvame tie nešťastné topánky a zatíname zuby. Nám chronicky známa trasa je dlhá a únavná, prejsť tých 40 km so stúpaním 1400 m nám trvalo 11 hodín. Dosť na predposledný deň.

Hoci počasie nebolo najlepšie, na Biely Kríž prišla Slávka na bicykli, pokecali sme. Ona sa vrátila domov, my sa rozkladáme na terase chaty. Keby sme vedeli, že sa dá aj na Červenom Kríži prespať, asi by sme šli ešte ďalej, ale mali sme toho dosť. Teda hlavne ja.

Deň 28: Biely Kríž – Devín

A je to tu, posledný deň. Po tradičnej raňajkovej kaši a pomalom rozchodení sa púšťame po asfaltke popri Červenom Kríži smer Kamzík. Tu si dávame prestávku, akurát otvorili bufet. Potom dolu na Železnú studničku a únavne hore dolu po Bratislave cez Horský park, Mlynskú dolinu na Devínsku Kobylu, kam sme dorazili o štvrtej.

Odtiaľ to bolo už len klesanie na parkovisko pod Hrad. Tam pre nás o 17:20 prišli naši záchrancovia Jozef s Ľubkou a odviezli nás domov. O 19:00 sme dorazili, chvíľu sme spojazdňovali kotol, aby sme sa mohli osprchovať, a zaspali zaslúženým spánkom.

Zotavovala som sa dva týždňe. Pravú nohu stále cítim, riadne bola otlačená. No už o týždeň sme šli na otvorenie útulne na Čertovici a na hríby a potom sme sme prechádzali planiny v Slovenskom krase a navštevovali jaskyne.

Pri plánovaní našej cesty sme sa inšpirovali knihou z edície Po Slovensku Z Devína na Duklu, kde sú etapy podrobne popísané. Cestu SNP sme prešli o jeden deň rýchlejšie ako píše knižka. Mladší pútnici to robia ešte o dosť rýchlejšie.

Boli okamihy, keď sa bolo treba veľmi premôcť a ísť cez bolesť, ale pocit na konci bol úžasný. Videli sme veľký kus Slovenska a je nám ľúto, že kedysi značkárska veľmoc má na niektorých úsekoch veľmi zlé značenie. Naša príroda je krásna a je tu veľa dobrých ľudí.

Naše vybavenie

  • Ruksaky Osprey (veľmi ľahké, dobre sa nosia)
  • V mojom batohu – cca 11 kg: karimatka, spacák, toaletné potreby, rezervné oblečenie, flísová bunda, pončo, umelohmotný riad pre dvoch, potraviny na jeden den a rezervné dehydrované kaše, voda 1 liter, niekedy ešte jedno pivo
  • V Julkovom batohu – cca 15 kg: karimatka, spacák, tarp, lekárnička, varič MSR Reactor plus jedna rezervná kartuša, chlieb, strava na jedeň deň plus rezervné (expedičné) jedlo, flísová bunda, pončo, rezervné oblečenie, voda 2l, niekedy aj pivo


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?