Ďalšia tatranská klasika: južná stena Javorového štítu, cesta Rebrom na V vrchol, Kele – Šuna, 5 UIAA. Keď je v stene mokro, aj päťková cesta vie robiť drahoty.

Nedeľa, IC-čko smer Tatry, do Popradu k Žltkovi prespať. Večer preberáme taktiku a pozeráme počasie. Na pondelok to nie je nič moc. Počkáme do rána. Ráno to je rovnaké. Nič sa nedá robiť, ide sa hore. O ôsmej šliapeme na Zbojníčku, kde máme dohodnutý nocľah na pár noci.

V doline nás chytá dážď a prší až na Zbojníčku. V kosodrevine stretávame jeleňa, ktorý nám uhne z cesty do krátkeho prerušenia inak nepriechodnej kosodreviny. Keď ho obídeme, vráti sa v kľude späť a pokračuje po magistrále. Stretol ho ešte niekto?

S vidinou upršaného pondelka v Tatrách sa začíname na skoro prázdnej chate (4 ks plus personál) občerstvovať a pokukovať po gitare. O druhej vychádza slnko, pozrieme na seba, berieme bágle a hor sa na najbližšie Javoráky niečo poliezť. Kele – Šuna by mohol pustiť.

Túto cestu sme ešte neliezli ani jeden, i keď patrí k tatranským preisteným klasikám. Vylezená bola v roku 1951, tento rok má 66!

Nástup od chaty do 40 minút, pomerne ľahko rozoznateľná a jasná línia. Cesta vedie výrazným juhozápadným rebrom – tým, ktoré spadá najnižšie do doliny. V júni bol pri nástupe ešte celkom pekný pozdrav zimy, preto začíname trochu vpravo. Na začiatku cesty je nit.

Dávame prvé dve dĺžky. Pekné, ale predsa len trochu mokré. Žltko lezie tretiu a asi v polovici kričí, že je to naozaj mokré a nemá význam ísť daľej a riskovať. Zlaňujeme. Nič sa nedá robiť, dnes nie je ten správny deň. Uvidíme zajtra.

V utorok ráno je nádherne, slniečko, hlásia slabučký dáždik poobede, ideme dokončiť včerajšiu robotu. Vymieňame sa v ťahaní oproti včerajšku, takže zmena. Užívame si to. Kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu bol nad nami mráčik a kým sme sa spamätali, už sa z neho sypalo, čo sa dalo, aj hromy-blesky.

Kým zlaníme, sme do slipkov mokrí. Akonáhle sme dole, prichádza slnko a my sa sušíme – aj spoďáre. Presúvame sa pod Širokú vežu dúfajúc, že kým prídeme pod nástup, tak skala trochu preschne. V ten deň sa podarí ešte Motykova cesta (o nej niekedy nabudúce).

Nové ráno je nádherné, slniečko, hlásia celý deň bez dažďa. Vyberáme si cestu Balada vagonova za 5, tiež v JZ stene Javorového štítu. Neviem, či zle naliezame, ale Žltko bojuje v pomerne mokrej dĺžke za 5 asi hoďku a pol.

Žltko štanduje kde sa dá, doliezam a pozerám na ďalšiu dĺžku. Mokré, šutrovité vhĺbenie. Uff, ide sa dole, sme ešte mladí na záverečnú. Vľavo je pekný priestor na štand. Keď doleziem, zisťujem, že je tam erár skoba a jeden vklínenec. Niekto z toho už zlaňoval, štand odskúšame aj my, je tutovkový.

Po štyroch hodinách sme opäť na nástupe pod JZ stenou Javoráku. Čo s načatým dňom? Hneď vedľa ja začiatok cesty Kele – Šuna, v ktorej sme boli včera aj predvčerom. Mrkneme na seba a ideme na skusy tretí raz. Tentokrát je všetko v poriadku. Suchá cesta nás konečne púšťa až hore a my si užívame lezenie až do posledného štandu.

Tri dni v jednej ceste som ešte nebol :)

Praktické  info

Cesta Rebrom na V vrchol, Kele – Šuna bola povodne v obťiažnosti 3-4 UIAA, preistením a napriamením línie sa klasa upravila na na 5 UIAA. Má 5 dĺžok, 230 m. Preistenie z roku 2007 úplne nekopíruje provýstupcov. Končí sa na vežičke, odtiaľ zlanenie. Pekná, ľahučká cesta v kompaktnej skale, neprehliadnuteľné štandy (dva lepené borháky a reťaz). V každej dĺžke je zopár postupových, smer udávajúcich borhákov. Zo sebou treba vklínence, friendy, slučky na doistenie – štandard do Tatier. Zlaniť sa dá aj na menej ako 5-krát, zaleží na dĺžke lana. Ideálna cesta na zoznámenie sa s Tatrami.

• Slovenské skalky: Veľký Lysec pri Nitre
• Ten pocit, keď ti do gýčového výhľadu na jazero začne hrať dychovka
• Dve tatranské klasiky: Štáflovka a Plškova cesta
• Dvaja pololezci v Höllentali
• Lezenie v Gesäuse: 18 dĺžkami na Kleiner Ödstein

Fotogaléria