Ďalšia tatranská klasika: južná stena Javorového štítu, cesta Rebrom na V vrchol, Kele – Šuna, 5 UIAA. Keď je v stene mokro, aj päťková cesta vie robiť drahoty.
Nedeľa, IC-čko smer Tatry, do Popradu k Žltkovi prespať. Večer preberáme taktiku a pozeráme počasie. Na pondelok to nie je nič moc. Počkáme do rána. Ráno to je rovnaké. Nič sa nedá robiť, ide sa hore. O ôsmej šliapeme na Zbojníčku, kde máme dohodnutý nocľah na pár noci.
V doline nás chytá dážď a prší až na Zbojníčku. V kosodrevine stretávame jeleňa, ktorý nám uhne z cesty do krátkeho prerušenia inak nepriechodnej kosodreviny. Keď ho obídeme, vráti sa v kľude späť a pokračuje po magistrále. Stretol ho ešte niekto?
![Pri Zbojníčke prší](https://www.zagurami.eu/wp-content/uploads/2017/09/4-prsi.jpg)
S vidinou upršaného pondelka v Tatrách sa začíname na skoro prázdnej chate (4 ks plus personál) občerstvovať a pokukovať po gitare. O druhej vychádza slnko, pozrieme na seba, berieme bágle a hor sa na najbližšie Javoráky niečo poliezť. Kele – Šuna by mohol pustiť.
Túto cestu sme ešte neliezli ani jeden, i keď patrí k tatranským preisteným klasikám. Vylezená bola v roku 1951, tento rok má 66!
Nástup od chaty do 40 minút, pomerne ľahko rozoznateľná a jasná línia. Cesta vedie výrazným juhozápadným rebrom – tým, ktoré spadá najnižšie do doliny. V júni bol pri nástupe ešte celkom pekný pozdrav zimy, preto začíname trochu vpravo. Na začiatku cesty je nit.
![Jasná línia rovno nad snehovým poľom](https://www.zagurami.eu/wp-content/uploads/2017/09/7-jasna-linia-rovno-nad-sniezikom.jpg)
Dávame prvé dve dĺžky. Pekné, ale predsa len trochu mokré. Žltko lezie tretiu a asi v polovici kričí, že je to naozaj mokré a nemá význam ísť daľej a riskovať. Zlaňujeme. Nič sa nedá robiť, dnes nie je ten správny deň. Uvidíme zajtra.
Tichá noc v podkroví prázdnej Zbojníčky. Takú prázdnu som ju ešte nezažil, podkrovie sme mali len pre seba.
V utorok ráno je nádherne, slniečko, hlásia slabučký dáždik poobede, ideme dokončiť včerajšiu robotu. Vymieňame sa v ťahaní oproti včerajšku, takže zmena. Užívame si to. Kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu bol nad nami mráčik a kým sme sa spamätali, už sa z neho sypalo, čo sa dalo, aj hromy-blesky.
![Aha, niečo na nás ide](https://www.zagurami.eu/wp-content/uploads/2017/09/14-aha-nieco-na-nas-ide.jpg)
Kým zlaníme, sme do slipkov mokrí. Akonáhle sme dole, prichádza slnko a my sa sušíme – aj spoďáre. Presúvame sa pod Širokú vežu dúfajúc, že kým prídeme pod nástup, tak skala trochu preschne. V ten deň sa podarí ešte Motykova cesta (o nej niekedy nabudúce).
Nové ráno je nádherné, slniečko, hlásia celý deň bez dažďa. Vyberáme si cestu Balada vagonova za 5, tiež v JZ stene Javorového štítu. Neviem, či zle naliezame, ale Žltko bojuje v pomerne mokrej dĺžke za 5 asi hoďku a pol.
Ako čerešničku na torte posiela do doliny pár sto kíl šutrov, po čom nám ostáva pamiatka nielen na duši, ale aj na lane.
Žltko štanduje kde sa dá, doliezam a pozerám na ďalšiu dĺžku. Mokré, šutrovité vhĺbenie. Uff, ide sa dole, sme ešte mladí na záverečnú. Vľavo je pekný priestor na štand. Keď doleziem, zisťujem, že je tam erár skoba a jeden vklínenec. Niekto z toho už zlaňoval, štand odskúšame aj my, je tutovkový.
Po štyroch hodinách sme opäť na nástupe pod JZ stenou Javoráku. Čo s načatým dňom? Hneď vedľa ja začiatok cesty Kele – Šuna, v ktorej sme boli včera aj predvčerom. Mrkneme na seba a ideme na skusy tretí raz. Tentokrát je všetko v poriadku. Suchá cesta nás konečne púšťa až hore a my si užívame lezenie až do posledného štandu.
Tri dni v jednej ceste som ešte nebol :)
![Zostup - posledný deň je najkrajší deň](https://www.zagurami.eu/wp-content/uploads/2017/09/24-zostup.jpg)
Praktické info
Cesta Rebrom na V vrchol, Kele – Šuna bola povodne v obťiažnosti 3-4 UIAA, preistením a napriamením línie sa klasa upravila na na 5 UIAA. Má 5 dĺžok, 230 m. Preistenie z roku 2007 úplne nekopíruje provýstupcov. Končí sa na vežičke, odtiaľ zlanenie. Pekná, ľahučká cesta v kompaktnej skale, neprehliadnuteľné štandy (dva lepené borháky a reťaz). V každej dĺžke je zopár postupových, smer udávajúcich borhákov. Zo sebou treba vklínence, friendy, slučky na doistenie – štandard do Tatier. Zlaniť sa dá aj na menej ako 5-krát, zaleží na dĺžke lana. Ideálna cesta na zoznámenie sa s Tatrami.
Autor odporúča
- So ženou na lane 36: Hľadanie odhodlania na Širokej veži
- Pilierom na Prostredný hrot, od svitu do mrku
- So ženou na lane 24: Široká veža alebo slnečné lezenie s ďalekým nástupom
- Sväteničky plné vody a narovnanie Motykovej cesty na Širokej veži
- So ženou na lane 12: Ostrý štít na prvý, Javorový na štvrtý pokus
- Nečakané stretnutie v Kozej stene
- Slovenské skalky: Veľký Lysec pri Nitre
- Ten pocit, keď ti do gýčového výhľadu na jazero začne hrať dychovka
- Dve tatranské klasiky: Štáflovka a Plškova cesta
- Dvaja pololezci v Höllentali
- Lezenie v Gesäuse: 18 dĺžkami na Kleiner Ödstein